Slovenská misionárka v Iráne

0 Blog
Pred niekoľkými dňami sa na parížskom cintoríne Montparnasse rozlúčili s rehoľnou sestrou Miriam Karmažinovou zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Jej život sa zavŕšil 11. novembra 2017 vo veku 105 rokov. Pravdepodobne neviete, o kom je reč. O osobnostiach, ako bola ona, sa nezvykne príliš hovoriť. A pritom život sestry Miriam si pozornosť nepochybne zaslúži – nie tak pre svoju dĺžku, ako pre odhodlanie, s ktorým počas celého jeho trvania táto žena oddane slúžila Bohu a núdznym.

Sestra Miriam, občianskym menom Anna Karmažinová, sa narodila 14. júla 1912 ako prvorodené dieťa Gejzu Karmažina, dozorcu v leopoldovskej väznici, a jeho mladučkej manželky Márie. Špecifické povolanie otca ako prvé definovalo špecifické prvky jej dospievania: do kolónky „miesto narodenia“ matrikár úhľadným písmom zapísal: „Leopoldov – trestnica“. Ostatne, útroby v tom čase najväčšej väznice v Rakúsko-Uhorsku sa stali pre malú Annu nielen miestom narodenia; v nich prespávala, chodila do školy aj na nedeľné bohoslužby. Vo väznici sa tiež narodili aj ďalší jej súrodenci. Štyroch najmladších chlapcov priviedla Gejzovi Karmažinovi na svet už jeho nová manželka. Prvá, Annina matka Mária, ako 28-ročná predčasne zomrela. Anna mala v tom čase osem rokov. Jej mladšia sestra Mária osem mesiacov.

Inšpirovaná príbehmi misionárov v Afrike už v ranom detstve prejavila túžbu starať sa o opustené deti na čiernom kontinente. „Ja ako sirota som veľmi dobre vedela, čo je pre ne najlepšie a čo potrebujú. Lásku,“ spomínala neskôr. Prvý pokus o vstup do rehole 15-ročnej Anne nevyšiel – sestry z Kongregácie školských sestier Notre Dame, ku ktorým sa chcela pridať, sa nečakane presunuli z Nového Mesta nad Váhom do domovského kláštora v Maďarsku a Anne kvôli otcovmu zamestnaniu odmietli vystaviť pas na cestu za nimi. Dievča sa nevzdávalo a o krátky čas to skúsilo opäť; spolu s najlepšou kamarátkou Amáliou zaklopala na dvere provinciálneho domu Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky v Ladcoch. Tentokrát bola úspešná, a to aj napriek tomu, že ešte nemala ukončenú meštianku. Prijali ju.
Z Ladiec Annu po niekoľkých dňoch poslali do kláštora v Nitre. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov tam absolvovala aspirantúru aj postulát, vyšívala kostolné obrusy a pokračovala v stredoškolskom štúdiu. Naďalej však neprestávala predstaveným pripomínať svoju túžbu po misijnom živote. Ukončenie postulátu v júli 1929 znamenalo návrat do materského domu a začiatok skutočnej vincentínskej formácie v tamojšom seminári. V siedmom mesiaci štúdií zároveň predstavené predložili materskému domu v Paríži Anninu žiadosť o misijnú činnosť Ad gentes – teda o evanjelizačné pôsobenie v oblasti bez predchádzajúceho kontaktu s kresťanskou vierou. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať – v prípade, že má mladá kandidátka záujem o pôsobenie na misiách, je potrebné okamžite prerušiť seminár v Ladcoch a vo formácii pokračovať vo Francúzsku. Životný sen 17-ročnej dievčiny z Leopoldova začínal dostávať reálny rozmer. Sotva však tušila, že jeho napĺňanie jej zaberie takmer celé jedno storočie.
Do Paríža dorazila ráno 21. januára 1930. Smerovala do domova sestier v štvrti Reuilly, v tom čase miesta posledného odpočinku svätej Kataríny Labouré, bezpochyby najvýznamnejšej predstaviteľky vincentínskej rehole. Nasledoval už z Nitry známy postulát, tentokrát doplnený o intenzívny kurz francúzštiny a prípravu na misijný život. Bez piatich dní trval presne pol roka. Až potom sa naozaj dočkala. 16. júla 1930, dva dni po dovŕšení dospelosti, vstúpila Anna Karmažínová do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Od tejto chvíle z nej bola sestra Miriam. Vyslanie na túžobne očakávané misie bolo v tomto momente už len otázkou času; zostávalo pred ňou posledných dvanásť mesiacov prípravy v parížskom seminári na Rue du Bac. V jej priebehu oznámená misijná destinácia však trochu prekvapila: nepôjde do Afriky, miestom pôsobenia sestry Miriam sa mala stať Perzia (dnešný Irán, oficiálny názov do roku 1935). Pri rozhovore v roku 2015 rehoľná sestra 83 rokov staré rozhodnutie okomentovala s úsmevom: „Áno, chcela som ísť do Afriky, ale poslušnosť je poslušnosť.“
Spolu s ďalšou slovenskou rehoľníčkou, sestrou Dorčíkovou, a inými dvoma dcérami kresťanskej lásky sa tak v septembri 1931 vydala cez Marseille, Bejrút, Damask a Bagdad na viac ako týždeň trvajúcu cestu. Jej cieľom bol Teherán a následne Tabríz, starobylé mesto na severozápade krajiny. V tomto centre iránskych Azerbajdžancov fungovala už takmer 70 rokov škola, založená a spravovaná misionárkami zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Ich podmienky na prácu boli veľmi náročné, ohrozovali ich časté zemetrasenia aj extrémne výkyvy teplôt. Silu vydržať nachádzali sestry vo viere a vo vďačnosti chudobných miestnych obyvateľov, pre ktorých prítomnosť misionárov predstavovala jednu z veľmi mála možností získať aspoň najzákladnejšie vzdelanie. V súlade s miestnymi zvykmi bola škola čisto dievčenská, o chlapcov sa starali francúzski misionári z mužskej vetvy vincentínskej rehole, lazaristi. Sestra Miriam našla v Tabríze uplatnenie pri práci s najmladšími deťmi, pôsobila ako vychovávateľka a zároveň viedla krúžok vyšívania, aby z predaja výrobkov mohli sestry chudobným žiakom zakúpiť školské potreby. Žiačkam z kresťanských rodín okrem toho vo voľnom čase vysvetľovala evanjelium. Po troch rokoch pôsobenia bola preložená do Isfahánu, kde vincentky viedli školu, pôvodne určenú pre príslušníkov arménskej katolíckej menšiny. Nasledujúcich desať rokov sa tam venovala rovnakým činnostiam ako v Tabríze, kým ju v roku 1943 definitívne nepreložili do Teheránu.
V hlavnom meste ríše na krátky čas pokračovala v práci s malými deťmi v škôlke, kým sa o niekoľko mesiacov nestala súčasťou učiteľského zboru na dievčenskej 10-ročnej škole Jeanne d’Arc. Škola, založená dcérami kresťanskej lásky v roku 1865 a neskôr pomenovaná po vari najznámejšej Francúzke všetkých čias, bola pôvodne určená pre chudobné dievčatá z Teheránu. V priebehu desaťročí sa však vplyvom prísnych osnov francúzskeho vzdelávacieho systému, podľa ktorých fungovala, zmenila na vysoko kvalitnú a prestížnu inštitúciu. V jej laviciach vedno s chudobnými štipendistkami sedávali dcéry zahraničných diplomatov a vyššej vrstvy zo širšieho okolia centrálneho Iránu. Dôraz sa kládol primárne na štúdium perzského a francúzskeho jazyka, literatúry, prírodných vied a umenia. Autorom oslovené absolventky školy Jeanne d’Arc dodnes spomínajú na náročnosť štúdia i vľúdnosť rehoľných sestier, ktoré pristupovali ku všetkým dievčatám bez rozdielu pôvodu či vierovyznania s mimoriadnou láskou a v štúdiu im často pomáhali až do neskorého večera. Dedičstvo tejto „oázy západného sveta“ mnohé zo žiačok naplno využili po roku 1979, keď im znalosť cudzích jazykov i skúsenosti z dospievania v multikultúrnom prostredí uľahčili nové začiatky v exile, do ktorého sa museli nedobrovoľne uchýliť. Absolventky Jeanne d’Arc dodnes zastávajú popredné miesta v iránskej spoločnosti aj národnej diaspóre, roztrúsenej po celom svete.
Už prvotný opis atmosféry na Jeanne d’Arc dáva tušiť, že nové pôsobisko sestry Miriam ponúkalo v porovnaní s jej pôsobením v Tabríze a Isfaháne oveľa komplexnejšie a zodpovednejšie úlohy. Na rozdiel od fyzicky síce náročného, no menej kvalifikovaného vyšívania jej bolo zverené doučovanie francúzskeho jazyka a hry na klavíri, okrem toho bola zodpovedná za výchovu žiačok v internáte. Podľa dostupných archívnych zdrojov dosahoval ich počet v časoch najväčšej slávy školy viac ako 1 400. Počas 115-ročnej existencie absolvovali školu desaťtisíce dievčat. Nepochybne najznámejšou z nich bola Farah Diba, neskoršia manželka posledného iránskeho šacha. Na Jeanne d’Arc nastúpila koncom 40. rokov ako mladé dievča a zotrvala na nej do roku 1954, keď postúpila na sekulárne francúzske lýceum Razi. Počas následného štúdia architektúry na parížskej École spéciale d’architecture sa na oficiálnom večierku zoznámila s Mohammadom Rezá Pahlavím, o 19 rokov starším iránskym panovníkom, a do roka sa zaňho vydala. Sestra Miriam na ňu neskôr spomínala ako na svedomitú a usilovnú žiačku, ktorá sa od mala úprimne zaujímala o problémy iných. Hodnoty vštepované sestrami na Jeanne d’Arc dokázala Farah už ako kráľovná zveľadiť veľkolepo. V duchu vincentínskej spirituality – aj keď ona sama bola vychovávaná v moslimskej viere – stála za zriadením sirotincov a nemocníc pre malomocných, ktoré pravidelne navštevovala. Vytvorila program boja proti negramotnosti a presadzovala zrovnoprávnenie iránskych žien, ktoré jej zásluhou získali v roku 1963 volebné právo. Mimoriadne obľúbenou zostávala aj v čase, keď už v spoločnosti citeľne rástla nespokojnosť s vládou jej manžela. Zo svedectiev sestry Miriam aj viacerých jej známych vieme, že kontakty týchto dvoch žien Farahiným ukončením školy neustali a ich vzťah zostal aj naďalej na veľmi priateľskej úrovni. Vzájomne sa navštevovali v čase, keď bola Farah prvou dámou iránskej monarchie, i neskôr, keď museli obe vplyvom historických udalostí Irán opustiť. Hĺbku ich vzťahu ilustruje aj svedectvo mladšieho brata sestry Miriam Viliama. Ten pred pár rokmi v rozhovore spomínal na to, ako mu v 60. rokoch pri pokuse navštíviť sestru sprvu váhajúca iránska ambasáda v Prahe vydala vízum až po osobnej intervencii kráľovnej.
S pribúdajúcimi rokmi sa pracovná náplň sestry Miriam v škole Jeanne d’Arc postupne zmenila z pedagogickej na operatívno-administratívnu. V novej pozícii zodpovedala za účtovníctvo, korešpondenciu a styk s úradmi. Z dôvodu prudkého nárastu počtu žiačok došlo aj k zmenám v štruktúre vyučujúceho personálu – nepostačujúci zbor sestier bol dopĺňaný o laické učiteľky aj učiteľov. Nad prestížnou školou i pôsobením dcér kresťanskej lásky v Iráne celkovo sa však pomaly, ale isto sťahovali mračná.
Po vypuknutí islamskej revolúcie v januári 1978 začali udalosti naberať rýchly spád. Ulice sa plnili nespokojným davom požadujúcim pád šacha. Demonštrácie, často násilné, boli na dennom poriadku. Situácia v krajine sa stávala neudržateľnou. 16. januára 1979 opustil na rakovinu umierajúci Mohammad Rezá Pahlaví s celou rodinou Irán a uchýlil sa do exilu v Egypte. V Teheráne, ale aj iných iránskych mestách vzbĺkali nové a nové nepokoje, miestami pripomínajúce občiansku vojnu. Pre sestru Miriam mali takmer tragické následky. Bezprostredne po vypuknutí revolúcie odmietla napriek zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii ponuku na opustenie krajiny, aby tým neohrozila fungovanie školy, a tým aj prípravu žiačok na ďalšie štúdiá. Tlak na ukončenie jej misie však eskaloval a vyvrcholil 11. februára, keď ju pri plnení rutinných kancelárskych povinností o niekoľko centimetrov minula guľka, vypálená z ulice neznámym strelcom. Bol to zároveň deň pádu dynastie Pahlaví; vládu v krajine prebrala do rúk skupina islamských fundamentalistov na čele s ájatolláhom Chomejním. 2 500 rokov monarchie v Iráne sa skončilo. Dobré vzťahy s bývalou vládnucou elitou, zahraničná štátna príslušnosť a v neposlednom rade aj iné ako moslimské vierovyznanie sa každé už len samo osebe stalo v tejto chvíli dôvodom na vážne nepríjemnosti. Odchod sestry Miriam bol v tejto situácii nevyhnutný. Nasledujúce dni strávila s ďalšou sestrou ukrývaním sa na veľvyslanectve Francúzska, ktorého občiankou bola od roku 1977 (po celý život si zároveň zachovala československé, resp. slovenské občianstvo). 16. februára 1979 opustila Irán. Strávila v ňom úctyhodných 48 rokov. Do krajiny sa už nikdy nevrátila. O niekoľko mesiacov predstavitelia nového režimu uzavreli školu Jeanne d’Arc aj ostatné zahraničné vzdelávacie inštitúcie a vyhostili posledné zvyšky zahraničného personálu.
Ďalšie kroky sestry Miriam viedli, pochopiteľne, tam, kde sa jej misijné dobrodružstvo pred polstoročím celé začalo – do Francúzska. Návrat do komunistického Československa bol nemysliteľný. Po šiestich mesiacoch, ktoré strávila v sídle Spoločnosti na parížskej ulici Rue du Bac, ju predstavené preložili do farnosti Sainte Marie v štvrti Les Halles, kde rehoľa prevádzkovala základnú školu. Sestre Miriam tam boli do opatery zverené deti prisťahovalcov, ktoré, podobne ako predtým v Iráne, učila francúzštinu. S príchodom do Paríža sa zároveň začala aktívne zapájať do činnosti Slovenskej katolíckej misie, fungujúcej v meste už od roku 1953. Pravidelne sa zúčastňovala na krajanských stretnutiach a bola veľkou oporou slovenských vincentiek, prichádzajúcich do materského domu. Na Irán nikdy nezanevrela, naďalej zostávala v intenzívnom kontakte s tými z priateľov, ktorí podobne ako ona museli krajinu opustiť. Mnohí z nich vrátane Farah Pahlaví ju navštevovali až do smrti. Po dovŕšení 82 rokov ukončila pedagogickú činnosť a vrátila sa do Domu sv. Kataríny Labouré v Reuilly. Na odpočinku nezaháľala – pomáhala spolusestrám pri starostlivosti o bezvládnych a ťažko chorých pacientov, s ktorými trávila voľný čas a povzbudzovala v nesení ich krížov. Napriek chatrnému zraku naďalej štrikovala, aby tak aspoň malým dielom prispela tým, ktorí potrebovali materiálnu pomoc. A hoci jej túžbu stráviť záver života na rodnom Slovensku kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu nebolo možné zrealizovať, o situáciu vo svojej vlasti sa nikdy neprestala zaujímať. V listoch adresovaných spolusestrám na Slovensku ich ubezpečovala o duchovnom sprevádzaní v modlitbách, neustále sa tiež intenzívne modlila za slovenské rodiny a nové rehoľné povolania. S odkazom na svoj vysoký vek často položartovne poznamenávala, že na ňu „dobrý Pán Boh asi zabudol“, vždy však dodávala, že jej jediným želaním je nebyť nikomu na ťarchu a že čas odchodu do večnosti je „jeho vecou a (pre ňu) veľkým tajomstvom“. To tajomstvo jej bolo v plnosti odhalené popoludní dňa 11. novembra 2017 v priestoroch materského domu na Rue du Bac. Do Večnosti odišla po 90 rokoch vincentínskej služby chudobným.
Mikuláš Hodovanec
prevzaté z blog.postoj.sk s láskavým súhlasom autora
foto: blog.postoj.sk