Slová pápeža Františka kňazom, zasväteným a bohoslovcom v Litve

0 Kronika
Príhovor pápeža Františka v litovskom Kaunase pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými osobami a bohoslovcami 23. septembra 2018 v Katedrále sv. Petra a Pavla.

Drahí bratia a sestry, príjemné popoludnie!

Na úvod by som chcel vyjadriť jeden pocit, ktorý mám. Hľadiac na vás vidím za vami mnoho mučeníkov, anonymných mučeníkov – v tom zmysle, že ani nevieme, kde boli pochovaní. Niektorí z vás, ktorých som pozdravil, viete, čo znamená väzenie. Slovo, ktoré mi prichádza na myseľ, je: Nezabudnite! Uchovávajte pamäť! Ste synovia a dcéry mučeníkov. Toto je vaša sila. A duch sveta nech vám nepríde navrávať niečo iné než čomu žili vaši predkovia.

Pamätajte na vašich mučeníkov. Učte sa vždy od nich, oni nemali strach. Keď som pri obede hovoril s vašimi biskupmi, povedali mi: ako máme otvoriť proces blahorečenia, keď o mnohých mučeníkoch nemáme žiadne dokumenty, ale vieme, že sú martýrmi? Počuť o tejto starostlivosti o tých, ktorí nám zanechali svedectvo je veľkou útechou.

Biskup [Lina Vodopjanovas OFM, zodpovedný za zasvätený život] hovoril priamo – takto hovoria františkáni -: „Dnes často rôznymi spôsobmi je skúšaná naša viera“, povedal. Myslel to nie v zmysle, že existujú diktátori, ktorí ich prenasledujú,  nie. „Potom ako sme odpovedali na volanie k povolaniu často nepociťujeme viac radosť ani v modlitbe ani v komunitnom živote“.

Duch sekularizácie, znudenosti tým, čo sa týka komunity je pokušením druhej generácie. Naši otcovia bojovali, trpeli, boli uväznení, a my možno nemáme silu ísť vpred. Uvedomujme si to!

V knihe Skutkov apoštolov je povzbudenie: „Nezabudnite na prvé dni. Nezabudnite na vašich predkov“ (porov. 10,32-39). Toto je povzbudenie, ktoré mám pre vás na úvod.

Celá návšteva vašej krajiny sa niesla v rámci nasledovného vyjadrenia: „Ježiš Kristus, naša nádej“. Teraz takmer na konci tohto dňa nachádzame text svätého apoštola Pavla, ktorý nás pozýva k nádeji s vytrvalosťou. A toto pozvanie koná potom čo nám ohlásil Boží sen pre každého človeka, dokonca pre všetko stvorenie: že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28); „usmerňuje“ všetky veci, by bol doslovný preklad.

Dnes by som sa chcel podeliť s niektorými charakteristickými črtami tejto nádeje; črtami, ktoré sme my všetci – kňazi, seminaristi a zasvätené osoby – povolaní žiť.

Skôr ako svätý Pavol pozýva k nádeji, predovšetkým opakuje výraz „stonať“: stoná stvorenie, stonajú ľudia stoná Duch v nás (porov. Rim 8,22-23.26). Stoná sa z dôvodu otroctva skazy, z túžby po plnosti. A dnes je dobré sa pýtať, či je ešte v nás prítomná táto túžba, tento ston, alebo už v našom tele nič nekričí, nič neočakávame od živého Boha. Ako povedal váš biskup: „Už nepociťujeme radosť ani v modlitbe ani v komunitnom živote“.

Ako tá laň, čo vysmädnutá dychtí po prameni vody, takéto má byť naše hľadanie hĺbky, pravdy a krásy nášho Boha. Milovaní, my nie sme „Boží funkcionári!“. Možno nás dnešná spoločnosť blahobytu príliš nasýtila, sme plní rôznych služieb a hmotných dobier. A tak sme zaťažení všetkým a zároveň nás nič nenapĺňa. Možno sme ohromení či rozhadzovační, ale nie naplnení. Je to horšie: mnohokrát už necítime hlad.

Sme to my, muži a ženy s osobitným zasvätením, ktorí si nemôžeme dovoliť stratiť práve ten ston, ten nepokoj srdca, ktorý jedine v Pánovi nachádza uspokojenie (porov. Sv. Augustín, Vyznania, I,1,1). Nepokoj srdca. Žiadna rýchla informácia, žiadna chvíľková virtuálna komunikácia nás nesmie obrať o časy konkrétnosti, aj predĺžené, aby sme nadobudli – o toto ide, o trvalé úsilie – aby sme si nadobudli každodenný dialóg s Pánom skrze modlitbu a adoráciu.

Ide o to, aby sme pestovali našu túžbu po Bohu tak, ako písal svätý Ján z Kríža. Hovoril takto: „Buď neúnavný v modlitbe a neopúšťaj ju ani vtedy, keď sa venuješ vonkajším povinnostiam. Či ješ, alebo piješ, či sa rozprávaš alebo si v kontakte so svetskými osobami, alebo konáš čokoľvek iné, túž vždy po Bohu, do neho vkladaj cit svojho srdca“ (Rady na dosiahnutie dokonalosti, 9).

Tento ston vychádza aj z kontemplácie sveta ľudí. Je to výzva k plnosti zoči-voči nenaplneným potrebám našich najbiednejších bratov, chýbajúcemu  zmyslu života mladých, osamelosti starých, zoči-voči drancovaniu životného prostredia. Je to ston, ktorý sa snaží organizačne zmobilizovať a vplývať na udalosti národa či mesta – nie ako nátlak alebo výkon moci, ale ako služba.

Krik nášho ľudu nás musí zasiahnuť tak ako Mojžiša, ktorému Boh zjavil utrpenie svojho ľudu v stretnutí pri horiacom kre. Načúvanie Božiemu hlasu v modlitbe nás robí schopnými vidieť, robí nás schopnými počuť a poznať bolesť iných ľudí aby sme ich mohli oslobodiť. Ale rovnako musíme byť zasiahnutí aj vtedy, keď náš ľud už prestal túžiť, keď prestal hľadať vodu, ktorá dokáže uhasiť smäd. Ide o moment, keď musíme rozlíšiť, čo umŕtvuje hlas našich ľudí.

Krik, ktorí nás pobáda hľadať Boha v modlitbe a adorácii je ten istý, ktorý pobáda počúvať nárek našich bratov. Oni „dúfajú“ v nás a my sa potrebujeme po pozornom rozlíšení zorganizovať, vytvoriť program a byť odvážni a kreatívni v našom apoštoláte. Nech naša prítomnosť nie je ponechaná improvizácii, ale nech zodpovedá potrebám Božieho ľudu a takto nech sa stáva kvasom v ceste (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 33).

Apoštol Pavol však hovorí aj o stálosti; o stálosti v utrpení, o stálosti byť vytrvalými v dobrom. To znamená, aby sme boli zameraní na Boha, aby sme boli pevne zakorenení v ňom, boli verní jeho láske.

Vy, starší vekom – ako nespomenúť Mons. Sigitasa Tamkeviciusa? – viete svedčiť o tejto pevnosti v utrpení, o tejto „nádeji proti každej nádeji“ (porov. Rim 4,18). Násilie používané na vás za to, že ste bránili občiansku a náboženskú slobodu, násilie očierňovania, väzenie a vyhnanstvo nemohli zvíťaziť nad vašou vierou v Ježiša Krista, Pána dejín. Práve preto nám máte veľa čo povedať a učiť nás, a rovnako môžete veľa ponúknuť bez toho aby ste súdili zdanlivú slabosť tých najmladších. A vy, mladší, keď ste v situáciách malých frustrácii, ktoré vás znechucujú a máte tendenciu sa uzatvárať do seba a utiekať sa k takému konaniu a únikom, ktoré nie v zhode s vašim zasvätením, hľadajte vtedy vaše korene a pozerajte sa na cestu, ktorou prešli vaši starší. (…)

Je lepšie ak sa rozhodnete pre inú cestu ako žiť v priemernosti. Toto je pre mladých. Ešte máte čas, dvere sú otvorené. Sú to práve utrpenia, ktoré určujú charakteristické črty kresťanskej nádeje, pretože ak ide iba o čisto ľudskú nádej, tak ľahko môžeme byť frustrovaní a zdrvení neúspechom. Ale to sa nestane s kresťanskou nádejou. Ona vyjde z takýchto situácii jasnejšia a vyskúšaná súženiami.

Je pravda, že žijeme v inej dobe a iných štruktúrach, ale rovnako je pravdou, že tieto rady sa ľahšie osvojujú vtedy, keď tí, ktorí prežili tieto tvrdé skúšky, sa neuzatvárajú, ale ich zdieľajú využívajúc spoločné chvíle. Ich príbehy nie sú plné nostalgie minulých čias ako keby tie boli lepšie, ani tam nie sú výčitky voči tým, ktorí sú emocionálne zraniteľnejší. Zásoba vytrvalosti určitej komunity učeníkov je účinná vtedy, keď vie integrovať – tak ako ten zákonník v evanjeliu – nové a staré (porov. Mt 13,52), keď si je vedomá, že prežité dejiny sú koreňom, aby strom mohol rozkvitnúť.

Nakoniec, pozerať na Ježiša Krista ako na našu nádej znamená identifikovať sa s ním, komunitárne participovať na jeho osude. Pre apoštola Pavla sa nádej na spásu neobmedzila len na negatívny aspekt – oslobodenie od súženia vnútorného či vonkajšieho, časného či eschatologického –, ale dôraz sa kladie na niečo vysoko pozitívne: účasť na víťaznom živote Krista (porov. 1 Sol 5,9-10), účasť na jeho slávnom Kráľovstve (porov. 2 Tim 4,18), vykúpenie tela (porov. Rim 8,23-24). Ide teda o vhľad do tajomstva jedinečného a neopakovateľného plánu, ktorý má Boh s každým, s každým z nás. Pretože niet nikoho, kto by nás poznal tak do hĺbky ako Boh, a on nás určil k niečomu, čo sa zdá nemožné: vsádza na nás bez toho, že by sa zmýlil, aby sme reprodukovali obraz jeho Syna. Boh vložil do nás svoje očakávania a my dúfame v neho.

My – ide o to „my“, ktoré integruje, ale i prekonáva a presahuje moje „ja“. Pán nás volá, ospravodlivuje nás a oslávi nás spoločne, tak spoločne, že do toho zahŕňa aj celé stvorenie. Veľa krát sme dali tak prílišný dôraz na osobnú zodpovednosť, že komunitný rozmer sa stal len pozadím, iba ornamentom. Ale Duch Svätý nás zjednocuje, zmieruje naše rozdiely a produkuje nové dynamizmy, aby dal podnet k misii Cirkvi (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 131; 235).

Tento chrám, v ktorom sme zhromaždení, je zasvätený svätým Petrovi a Pavlovi. Obaja títo apoštoli si boli vedomí pokladu, ktorý im bol daný; obaja v rozličných časoch a rozličným spôsobom boli pozvaní „zatiahnuť na hlbinu“ (porov. Lk 5,4). Na tejto loďke Cirkvi sme všetci a chceme stále kričať k Bohu, byť pevní v rôznych ťažkostiach a mať Krista ako cieľ našej nádeje.

A táto loďka si uvedomuje, že v centre jej poslania je ohlasovanie tejto nádejnej slávy, ktorou je prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu, v zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jedného dňa zjaví na Božích deťoch. Po tomto dni dychtivo túži celé stvorenie. To je výzva, ktorá nás podnecuje: povolanie evanjelizovať. Je to dôvod našej nádeje a radosti. Je to dôvod našej nádeje a radosti.

Koľkokrát nachádzame kňazov, zasvätených, zasvätené smutných. Duchovný smútok je choroba. Smutných, lebo nepoznajú… Smutných lebo nenachádzajú lásku, pretože nie sú zaľúbení, zaľúbení do Pána. Zriekli sa na jednej strane manželského života, rodinného, a rozhodli sa nasledovať Pána. Ale zdá sa, že teraz sa unavili… A prichádza smútok.

Prosím vás, keď sa ocitnete v smútku, zastavte sa. A hľadajte múdreho kňaza, múdru sestru. Nie múdrych tým, že absolvovali univerzitu, nie, nie tým. Múdreho alebo múdru tým, že boli schopní napredovať v láske. Choďte a popýtajte si radu. Keď začína ten smútok, môžeme prorokovať, že ak nie je uzdravený načas, urobí z vás „starých mládencov“ a „staré dievky“, mužov a ženy, ktorí nie sú plodní. A tohto smútku sa bojte! Rozsieva ho diabol.

Loďka Cirkvi rozoznáva v strede svojej misie ohlasovanie tej slávy v ktorú dúfame, ktorou je prítomnosť Boha vo svojom ľude, v Zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jeden deň, túžobne očakávaný celým stvorenstvom, prejaví v Božích deťoch.

A dnes tým morom, kam treba „zatiahnuť na hlbinu“ budú vždy nové scenáre a nové výzvy tejto vychádzajúcej Cirkvi. Vždy nanovo sa musíme pýtať: čo žiada od nás Pán? Ktoré sú tie periférie, ktoré najviac potrebujú našu prítomnosť, aby sme tam priniesli svetlo evanjelia? (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 20).

V opačnom prípade, ak vy nemáte radosť z povolania, kto bude môcť veriť, že Ježiš Kristus je naša nádej? Jedine príklad nášho života dá za pravdu našej nádeji, ktorú máme v Kristovi.

Je ešte iná vec, ktorá je spojená so smútkom: pomýliť si povolanie s podnikom, s pracovnou firmou. „Ja sa angažujem v tomto, pracujem na tomto, som nasadený v tom a som šťastný, lebo mám toto.“ Ale zajtra príde biskup, iný alebo ten istý, alebo príde iný predstavený, predstavená, a povie ti: „Nie, skonči s týmto a choď tamto“. A nastane moment prehry. Prečo? Pretože v tej chvíli si uvedomíš, že si išiel po chybnej ceste. Uvedomíš si, že Pán, ktorý ťa povolal milovať, je z teba sklamaný, pretože ty si uprednostnil byť podnikateľom.

Na začiatku som vám povedal, že život nasledovania Ježiša nie je život „funkcionára“ či „funkcionárky“. Je to život lásky k Pánovi a apoštolskej horlivosti pre ľudí. Spravím jednu karikatúru: Ako sa správa kňaz „funkcionár“? Má svoje úradné hodiny, svoju kanceláriu, otvorí kanceláriu o určitej hodine, pracuje, potom kanceláriu zavrie. A ľudia sú mimo, nepriblíži sa k ľuďom.

Milí bratia a sestry, ak vy nechcete byť „funkcionármi“, poviem vám jedno slovo: „blízkosť“. Blízkosť, osobný kontakt. Blízkosť k svätostánku, z očí do očí s Pánom. A blízkosť k ľuďom. „Ale otče, ľudia neprídu…“ – „Choď a nájdi ich!“ – „Ale mladí dnes neprichádzajú…“ – „Nuž vymysli niečo, oratórium, urob niečo aby si im pomohol, aby si ich sprevádzal.“

Blízkosť voči ľuďom. A blízkosť s Pánom vo svätostánku. Pán z vás chce pastierov ľudí, a nie štátnych úradníkov! Neskôr ešte poviem niečo sestrám, ale až neskôr…

Blízkosť znamená milosrdenstvo. V tejto zemi, kde sa Ježiš zjavil ako milosrdný Ježiš, kňaz nemôže nebyť milosrdný. A hlavne v spovedi, pomyslite ako by prijímal Ježiš toho človeka, [čo sa prichádza vyspovedať]. Už ho dostatočne bil život, toho chudáka… Daj mu pocítiť objatie Otca, ktorý odpúšťa. Ak mu napríklad nemôžeš dať rozhrešenie, poskytni mu útechu brata, otca. Povzbuď ho ísť ďalej. Presvedč ho, že Boh odpúšťa všetko. Ale to s nadšením otca. Nikdy nevyžeň nikoho zo spovednice. Nikdy neposlať preč.

„Nuž vidíš, že nemôžeš… Teraz nemôžem… Ale Boh ťa miluje, modli sa, príď  a porozprávame sa“. Takto. Blízkosť, to znamená byť otcom. Nezáleží ti na tom hriešnikovi, ktorého takto vyháňaš? Nehovorím o vás, lebo vás nepoznám. Hovorím o inom, čo sa deje. A milosrdenstvo. Spovednica nie je psychiatrická ordinácia. Spovednica neslúži na vŕtanie sa v srdciach ľudí.

A preto drahí kňazi, blízkosť pre vás znamená tiež mať milosrdné vnútro. A milosrdné vnútro, viete kde sa získa? Tam, pre svätostánkom.

A vy, drahé rehoľné sestry… Mnohokrát sa vidia sestry, ktoré sú síce skvelé – všetky sestry sú skvelé -, ale ktoré klebetia dokola… Opýtajte sa tej, ktorá sedí na prvom mieste, na druhej strane – predposledná – či vo väzení mala čas na ohováranie, zatiaľ čo šila rukavice. Opýtajte sa jej. Prosím vás, buďte matky. Buďte matky, pretože ste obrazom Cirkvi a Panny Márie. A každý človek, ktorý vás vidí, bude môcť vidieť mamu Cirkev a mamu Máriu. Nezabudnite na to. A mama Cirkev nie je „stará dievka“. Mama Cirkev neklebetí: miluje, slúži, dáva rásť. Vaša blízkosť znamená byť matkou, ikonou Cirkvi a ikonou Panny Márie.

Blízkosť svätostánku a modlitbe. Ten smäd duše o ktorom som hovoril, a spolu s inými. Kňazská služba a zasvätený život nie ako „funkcionári“, ale ako otcovia a matky milosrdenstva. A ak vy budete takto konať, ako starí budete mať krásny úsmev a žiariaci pohľad. Pretože budete mať dušu plnú nežnosti, miernosti, milosrdenstva, lásky, otcovstva a materstva. A prosím modlite sa za tohto úbohého biskupa. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX)

-mkr, zk, ab, jb-