Síce chudobní, ale blahoslavení
Boh mi dáva čas. Ten je pre mňa darom, ktorý má súvis s darom života. Môžem ho využiť aj zneužiť na milión spôsobov. Boh ma povoláva k posväteniu okolia i seba. Čas má jedno obmedzenie – zhodnocovať darovaný čas môžeme len po fyzický záver. Pán života a času od tých, čo mu patria, vyžaduje bytostnú skromnosť, súvisiacu s ohromnou pokorou, vyplývajúcou z poznania seba a uvedomovania si vlastnej chudoby – malosti kvôli môjmu hriechu. Spomenuté má za následok skromnosť a pokoru, lebo neustále celý zlyhávam, čo si však žiada nie plač, smútok a rezignáciu, ale každodenné pokánie. Táto realita nás, ktorí sme blízko pri Bohu, nerobí hrdých, pyšných, nekonečne sebavedomých, sebestačných, ale odkázaných, ponížených, chudobných a hľadajúcich útočisko v Božom mene. Z tohto pohľadu sme všetci ANAVÍM.
Aj keď sa nám tieto slová môžu zdať málo optimistické, sú realistické. Áno, práve takých si nás Boh vyhliadol, vyvolil. Je to pravda o nás; neprepadajme ilúziám, že sme lepší ako ľudia v našom okolí, naša krajina lepšia ako susedné, východ lepší od západu, naša rehoľa lepšia od inej, ja lepší od spolubrata, ktorý mi lezie na nervy…
Naším šťastím je Pán! Trvalým – celoživotný programom, smerom a víziou nášho života je: „Hľadajte Pána!“ Toto hľadanie nám zabezpečí šťastie pohybu, smerovanie po správnej ceste. Vtedy sa nemusíme báť, že nás Boh nechá v blúdení, v zmätku, zbabelých, neskromných, nadutých, špinavých. Hľadanie nebude ľahké, najmä kým nepochopíme, o čo ide, ale inej cesty niet – iba odumieranie. Vtedy už nebudeme páchať neprávosť, hovoriť lož, podvodné reči nevyjdú z našich úst, zmizne vystatovanie a pretvárka. Budeme blahoslavení, šťastní, síce chudobní (anavím), ale patriaci do nebeského kráľovstva. Budeme pásť, slúžiť, ohlasovať, … a nik nás nebude môcť zbaviť hlbokého pokoja.
br. Matúš Racek OFM