S vďačnosťou spomínajme na minulosť

0 Teológia

Po Druhom vatikánskom koncile sa udialo v Cirkvi veľa zmien. Dotkli sa aj zasväteného života. Možno sa nám niekedy dostane do uší poznámka, že sme z neho zrealizovali málo. Aj keď v takomto konštatovaní môže byť kus povzbudenia, aby sme nezaspali na vavrínoch, predsa, čo sa týka zasväteného života, v ňom sa zrealizovalo z koncilu asi najviac. Veď patrí k podstate duchovnosti zasvätených, aby sme sa pod vedením pastierov Cirkvi zaradili do obnovy Cirkvi a pre Cirkev ako prví.

K 50. výročiu koncilového dokumentu Perfectae caritatis pápež František vyhlásil vo všeobecnej Cirkvi Rok zasväteného života. Aj keď žijeme v dobe svätých pápežov, v súčasných dejinách sa nestáva často, aby bol pápežom rehoľník. Môžeme si preto vychutnať krásnu skutočnosť: máme pápeža, ktorý do hĺbky a na vlastnej koži pozná, čo je to byť zasväteným. A tento pápež pre nás napísal sympatický, jasný otcovský list.

Pápež František nám píše o troch oblastiach, týkajúcich sa zasväteného života. Najprv vytyčuje ciele Roka zasväteného života, potom načrtáva svoje očakávania voči nám zasväteným a napokon rozširuje svoj pohľad od zasväteného života až k laikom a iným kresťanským i nekresťanským formám mníšskeho života. Je zjavné, že Svätý Otec má veľký dar syntézy. Vie pomenovať veci integrálne. Tak aj ciele tohto nám venovaného roka vystihol kompletne. V prvom rade chce, aby sme vnímali a premysleli našu minulosť, prítomnosť a budúcnosť kompaktne. Východiskom takéhoto postoja je nielen správny vzťah k minulosti, ale aj vedomie nadväznosti života, ktorý si navzájom odovzdávame.

 

Dvojaká minulosť

Svätému Otcovi ide o dvojakú minulosť zasvätených: charizmatickú – čiže o návrat k prvotnej láske našich zakladateľov, a historickú – o návrat ku konkrétnej histórii každej rehoľnej rodiny zvlášť. Táto jeho výzva je pre zasvätený život na Slovensku osobitne aktuálna, lebo v období náboženskej neslobody sme sa všetky rehoľné rodiny ocitli vo veľmi podobných podmienkach. Dokonca sme vytvorili aj akési – síce koncentračné –, dnes už v istom zmysle pokrokové interkongregačné kláštory. Rôzne podobné osudy našich duchovných rodín nás povzbudzujú, aby sme sa pri našej histórii zastavili aj spoločne.

Oba aspekty našej minulosti, charizmatická i historická, sa premietajú do jediných konkrétnych dejín a nedajú sa od seba oddeliť. Charizma sa totiž vždy vteľuje do neopakovateľných historických okolností miesta a času. V pravom svetle ich preto možno vnímať iba v jednote. Charizmu chápeme ako semeno Ducha Svätého pre dobro celého mystického tela Cirkvi i dobro sveta. Pojem charizma pochádza z gréckeho slova charizomai, čo znamená prejaviť sa veľkoryso, prekypujúco. Z neho pochádza pojem charis, čo znamená milosť, ako aj pojem charizma, čiže zdarma daný vzácny dar Ducha Svätého, ktorý je vždy krásny. Iba tak na okraj: v semenách chariziem je oveľa viac ako bohatá výbava v orieškoch pre Popolušku. Je v nich celý strom života, je v nich ukrytý sám život.

Tieto charizmatické „semená“ Ducha Svätého našli živnú pôdu v našich zakladateľoch. Oni sú Abrahámovia a Sáry našich duchovných rodín, otcovia a matky našej charizmy, čiže nášho osobitného štýlu života pre Boha a blížnych. Pápež František prirovnáva dejiny rodín zasvätených k stromu, ktorý postupne rastie a rozvíja sa. Mohli by sme povedať, že sú prirovnané k biblickému stromu života. Korene takéhoto stromu symbolizujú počiatky našich duchovných rodín, kmeň včerajšok a konáre sú obrazom nášho života dnes. A keď si teraz pohľadom do viac-menej vzdialenej histórie spomíname na život našich zakladateľov, vidíme ich obkolesených ružami čností, svätosti, ovocia a je to tak správne. No nesmieme zabúdať, že aj oni prežili mnoho a mnoho všedných, tŕnistých, na pohľad suchých a neplodných dní. Lebo ako sa u nás hovorieva: Najviac pšenice dozrieva v tmavej zemi pod snehom.

Vtelenie charizmy zasväteného života má svoju konkrétnu históriu aj na Slovensku a môžeme sa na ňu dívať v troch základných etapách: obdobie pred totalitou (do roku 1950), obdobie totality (1950 – 1990) a obdobie po totalite až po dnešok. Mnoho alebo málo rokov pred obdobím totality Duch Svätý zavial semienko každej našej konkrétnej charizmy do krásnej zeme pod Tatrami. Semienko Ducha v nej našlo pripravenú pôdu. Ujalo sa. Nerástlo presne tak ako v Taliansku či Nemecku alebo Francúzsku… Muselo sa prispôsobiť síce dobre zvlaženej, ale zato skalnatej pôde.

Vďaka Bohu v slovenskej zemi sa ujalo veľa rôznych chariziem, veľa krásnych chariziem. To boli pre naše duchovné rodiny ozajstné Turíce. A slovenská zem začala kvitnúť! Mnohé charizmy sa po určitom období stali semenom vynikajúcich misionárov pre celý svet. Slovensko v niektorých rokoch pred druhou svetovou vojnou vyslalo najviac misionárov na jedného obyvateľa. No takéto Turíce nebývajú často.

 

Čas totality

V totalite nastal pre slovenské stromy zasväteného života čas vyzlečenia sa zo všetkého: najprv z ovocia apoštolátu, potom z lístia domov a diel, ale aj z osobnej slobody až po mučeníctvo. Symbolicky spomeňme bratov Metoda Trčku, Titusa Zemana i sestru Zdenku Schelingovú, ku ktorým treba pridať mnoho ďalších a ďalších mučených, väznených a prenasledovaných zasvätených. A za vyliatu krv a obetu treba ďakovať!

Presne uprostred totality, v roku 1969, sa po prvýkrát na chvíľku objavilo zubaté slnko slobody. Vtedy sa prihodila zaujímavá vec: zasvätení začali vykúkať ako snežienky, obzreli sa okolo seba a zistili, že žijú! Pod ľadovou prikrývkou ateizmu klíčili semená nových chariziem a v olámaných a orezaných kmeňoch stále prúdil život. No dlho čakané slnko sa čoskoro ukrylo a zasvätení museli za vytúženú slobodu, podobne ako biblický Jakub za milovanú Ráchel, slúžiť v civilných zamestnaniach ďalších „iba“ dvadsať rokov…

Práve, keď bol na Slovensku zasvätený život ponorený do hlbokej tmy viery, v slobodnej Cirkvi zažiarilo veľké svetlo Druhého vatikánskeho koncilu. Keď dáme našu slovenskú históriu do súvisu s dejinami Cirkvi, môžeme spozorovať ďalší malý-veľký zázrak, ktorý mohol tak presne narežírovať iba sám Najvyšší. V krátkom čase predzvesti novej jari, v roku 1969, stihli v Spolku sv. Vojtecha vydať dve kľúčové knihy: bolo to nové kompletné vydanie Svätého písma a Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Slovenskí zasvätení sa stali generáciou týchto dvoch kníh, ktoré ich učili podstatnosti a očistili ich od devočných spiritualít minulosti. V tom čase sa už doba rýchlo vyvíjala a zaiste nebolo v týchto dvoch knihách všetko. Obe knihy však dokázali, že niekedy môže byť aj málo veľa, veľmi veľa. A tak aj keď sme na Slovensku v porovnaní s ostatnými zasvätenými v niečom zaostali, v niečom sme dobu aj o hodne predbehli.

 

Noemi a Rút

Ako veľmi sa ono totalitné vyzlečenie zo všetkého, čo prežili zasvätení počas 40 rokov totality, podobá na kenózu Ježiša Krista! Možno sa vtedy naši bratia a sestry cítili ako biblická vdova Noemi, ktorá v pohanskom svete stratila všetky ľudské istoty: oporu pokrvných, domy, polia, ba svojím čudáckym životom stratili i spoločenskú česť. A predsa, možno už z posledných síl, sa totalitná „Noemi“ rozhodla vykročiť z pohanského sveta ateizmu a vrátiť do zasľúbenej zeme slobody, do zeme viery.

Nie všetci sa k nej pridali. Ba niektorí sa vrátili z polcesty. Mnoho veľkodušných povolaní však podobne ako Noemina nevesta Rút prehlásilo: „Kde pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš ty, zdržím sa aj ja. Kde ty zomrieš, tam zomriem i ja a tam budem aj pochovaná. Tvoj Boh bude aj mojím Bohom a tvoj ľud mojím ľudom…“ (Rút 1, 6 – 7). V očiach sveta boli takéto dve vdovy odvždy ako chudoba na druhú a ich život vyzeral celkom beznádejne. No v ich vzájomnom vzťahu sa harmonicky zladili dva súperiace svety svokry a nevesty, veriacej s neveriacou, cudzinky s domácou, mladšej so staršou…

Keď prišli do pravej vlasti, Noemi dňom i nocou premýšľala, čo robiť, aby sa Rút mala lepšie ako ona. A Rút dňom i nocou pracovala, aby Noemi viac netrpela núdzu. Nemali nič len vzájomnú lásku. V ich živote sa však múdrosť, skúsenosť a podstatnosť staršieho spojila s energiou, tvorivosťou a učenlivosťou mladšieho. A vtedy sa stane vždy niečo veľké. Aj keď v biblickom príbehu pri Bózových nohách ležala Rút, Bóza vlastne zviedla Noemi… Môžeme si celkom vážne položiť otázku: Nezviedla aj tá totalitná „Noemi“ Boha svojou oddanosťou?

Ako vtedy dávno rajský strom života dostal nového potomka, ktorého ratolesti siahali až po Ježiša Krista, i teraz nedávno dostal strom zasväteného života nový život! Jednota biblických  generácií, ktorú predstavujú tieto dve ženy Starého zákona, priniesla svoje ovocie. Tak aj jednota generácií, ktoré vyšli z totality, nemohla ostať neplodná. Lebo kde sa milujeme a necháme sa zviesť a viesť Bohom, aj po dlhých, prázdnych rokoch neomylne príde nový život. Spolu so žatvou novej evanjelizácie. A podľa pápeža Františka za takú minulosť treba ďakovať!

 

Učiť sa vďačnosti

Ale ďakovať nie je ľahké, aj to sa treba učiť. Podľa posledných svätých pápežov treba najprv poskladať a novým svetlom prežiariť svoju vlastnú pamäť. Čiže plynúcimi rokmi nanovo „prepochopiť“ Božie účinkovanie vo svojom živote, a tak urobiť seba samých úplnými a zakorenenými. Nebyť iba ako list vo vetre alebo si píliť konár pod sebou…

Vďačnosť, to nie je nejaký spontánny, automatický cit, ktorý nám spadne z neba. Vyžaduje poznanie, cítenie a konanie zároveň. Lebo do autentickej vďačnosti je vždy zapojený celý človek. V praxi to znamená, že potrebujeme aktívne hľadať fakty pre vďačnosť, ktoré nám potom rozohrejú srdce a pohnú našu vôľu správnym smerom.

Svätý Otec nám preto radí, aby sme „nevyhnutne“ prešli cestami minulých generácií našej duchovnej rodiny a objavovali v nich inšpirujúcu iskru, ideály, hodnoty, ktoré boli hybnou silou nielen našich počiatkov, ale celých dejín každej duchovnej rodiny zvlášť. Aby sme hľadali ten ohnivý stĺp – hnutia Svätého Ducha, ktoré nás viedli a previedli až do dneška. Nie, Duch Svätý od nás nechce, aby sme robili archeológiu živých koreňov – to by dopadlo všelijako. Pohľadom do minulosti nás chce zasvätiť do spôsobu, ako vedie dejiny aj dnes. To znamená naučiť nás vstať, keď vstane on. Usadiť sa, kde sa usadí on. Pohnúť sa, keď sa pohne on (porov. Ex 40, 36 – 38; Num 9, 15 – 23; Scrutate 2).

 

Ako čítať dejiny

Duch Svätý nám môže pomôcť objaviť, ako spúšť totality učila našich predchodcov zameranosti na Krista, sile malých spoločenstiev či blízkosti bežným ľuďom. Pri pohľade späť nám pomôže napríklad vybadať stopy, ako ťažkosti konkrétnych dejín viedli našich starších bratov a sestry k podstatnosti, zodpovednosti, húževnatosti, a urobiť tieto postoje našimi vlastnými. Naučí nás prečítať v dejinách našich duchovných rodín aj nenápadné gestá lásky, ako prácu v malom – od človeka k človeku, jednoduchosť, konkrétnosť života, a prijať ich za svoje.

 

Vďačnosť je cesta. Schopnosť čítať pôsobenie Ducha a vďačnosť zaň predpokladá prirodzené i duchovné dozrievanie. Chce to rátať aj s tým, že niektoré veci pochopíme postupne, podobne ako to Don Boscovi povedala Panna Mária: „Časom všetko pochopíš.“

Vďačnosť predpokladá aj zdravý realizmus. Na ľudskej, psychickej úrovni si vďačnosť vyžaduje aj vedomie, že v živote nejestvujú len rovné cesty, ideálne osudy či perfektné rozhodnutia. A rovnako schopnosť neabsolutizovať svoj vlastný pohľad, ale vedieť ho i spochybniť – a to chce vážnu prácu na sebe.

Vďačnosť si žiada morálnu silu. Lebo vďačnosti predchádza ochota odpustiť, ktorú podmieňuje úprimné sebapoznanie a pozitívne sebaprijatie do hĺbky bytia. Až potom prichádza lahodná schopnosť prijať aj toho druhého takého, aký je, a dispozícia vidieť v živote o hodne ďalej za vlastný obzor. Lebo ako hovorí pápež František v liste pre nás: „Veď zo všetkého sa dá poučiť.

Vďačnosť je vlastne pokora. Kde je hlboké sebapoznanie a sebaprijatie, tam umiera nadradenosť, súťaživosť, boj o moc a prestíž. Až si budeme vedieť ako veľký Eliáš postupne priznať: „Pane, veď ja nie som lepší ako boli moji otcovia…“ (1 Kr 19, 4).

Naša vďačnosť však nie je len veľkou ľudskou hodnotou. V miere, v akej ju máme v prirodzenej rovine, ju môže prežarovať a použiť milosť.

Vďačnosť sa živí vierou. Lebo len viera vie objaviť, že Božie pôsobenie v našich predchodcoch sa nedá čítať mentalitou tohto sveta, čiže výkonmi, úspechmi, ohlasom v médiách… Ale práve naopak: vierou v jeho tichú, skrytú prítomnosť. Vierou v nenápadný a neviditeľný svet milosti. Vďačnosť pomáha pochopiť, že netreba mať všetko pod kontrolou a vo vlastných rukách, lebo je to len a len Boh, ktorý dáva vzrast.

S vďačnosťou sa rodí nádej. Vďačnosť učí dôvere, že Boh neprestane konať vo mne ani v tých, čo prídu po mne. Prináša so sebou vedomie, že on môže použiť akýkoľvek slabý nástroj. A tak vďačnosť umožní vedieť si aj oddýchnuť a s nádejou kontemplovať, čo „Boh pripravuje tým, ktorí ho milujú…“ (porov. 1 Kor 2, 9).

Vďačnosť je vyžarovaním lásky. Natrvalo sa vďačnosť zabýva v srdci, ktoré miluje: miluje seba, brata – sestru, Boha, maličkých tohto sveta. V srdci, ktoré miluje aj tých, ktorí nás už predišli.

Vďačnosť nás učí okopať a pohnojiť ten istý strom našej charizmy, ktorý bol na Slovensku posadený už dávno, a nechcieť ho sadiť odznova. Veď stromy sa nesadia každý rok nové, ako napríklad kapusta. Konkrétna vďačnosť nám umožní prečítať a lepšie pochopiť, ako čo najčasovejšie inkulturovať a vovádzať do života tu a teraz tú krásnu charizmu, ktorú sme dostali a ktorú nám nedávne generácie odovzdali.

Možno naše duchovné rodiny prežili väčšie zlomy ako inde vo svete: zemetrasenia identity, charizmatickú významnosť ničiace víchrice, ktoré ich nemuseli len potrápiť. Zaiste aj poranili…, ale zároveň ich očistili, aby sa stali semenom nových povolaní, ktoré dnes sprítomňujeme.

sestra Dagmar Kráľová, FMA

 

 

Listy môjho stromu

V našom živote existujú ľudia,

ktorí nás urobili šťastnými už tým, že nám skrížili cestu.

Niektorí idú po našom boku už dlho,

iných uzrieme len z času na čas.

Každý list stromu charakterizuje jedného z našich priateľov.

Tým prvým je náš priateľ otec a naša priateľka mama.

Tí nám ukazujú, čo je život.

Potom prichádzajú priatelia súrodenci,

s ktorými sme sa delili o priestor,

aby mohli kvitnúť ako my.

 

Ale život nám predstaví i ďalších priateľov,

ktorých sme nepoznali a netušili sme, že nám skrížia cestu.

Mnohých z nich nazývame priateľmi duše či srdca.

Sú úprimní, pravdiví.

Vedia, kedy sa nám nedarí a čo nám robí radosť.

Sú aj dočasní priatelia,

iba na prázdniny, na deň či na hodinu.

Ak sú na blízku, obvykle vyvolajú na našej tvári veľa úsmevov.

Keď už hovoríme o blízkosti,

nesmieme zabudnúť na vzdialených priateľov,

tých, ktorí sú na konci vetvy a keď vietor zafúka,

objavia sa medzi niektorými z listov.

 

Čas beží.

Keď sa blíži jeseň, niektoré listy strácame.

Niektoré vypučia znovu, iné už neuvidíme nikdy.

Tešíme sa, že tie, ktoré spadli,

zostávajú nablízku a živia naše korene radosťou.

Sú to spomienky na nádherné chvíle,

keď nám skrížili cestu.

Jednoducho preto, že každý človek,

ktorý prejde naším životom, je jedinečný.

Vždy nám necháva kúsok zo seba a berie si kúsok z nás.

Niektorí zanechávajú veľa,

ale nikdy sa nestane, že by niekto nezanechal nič…

(prevzaté z internetu a upravené)

 

[1] Príspevok odznel na Dni zasvätených 2. 2. 2015 v Košiciach.