S don Cameronim nielen o dôležitých kauzách

0 Na slovíčko

Generálny postulátor saleziánskej rodiny don Pierluigi Cameroni sprevádzal proces kauzy mučeníctva dona Titusa Zemana, ktorý bude vyhlásený za blahoslaveného 30. septembra 2017 v Bratislave. Don Pierluigi nám v rozhovore priblíži svoje pole práce so svätými.

Čo to znamená byť svätým? Ako by ste charakterizovali svätosť dneška?

Svätosť je realita, ktorá patrí Bohu. On je svätý. Svätosť je aj jednou zo základných charakteristík Cirkvi. Keď sa modlíme Verím v Boha, vyjadrujeme, že Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Svätosť je teda základným povolaním všetkých. A čo je základom svätosti? Žiť svoje povolanie. Teda žiť svoj život ako Božie dcéry, Boží synovia. Toto je hlboká pravda. Skutočnosť, že sme všetci volaní k svätosti, nám svätí pripomínajú svojím životom, svojím príkladom, svojím svedectvom. Samozrejme, sú rôzne spôsoby, situácie, okolnosti, v realite ktorých sa svätosť žije. A práve na živote svätých vidíme rôznosť svedectiev života – dali by sa prirovnať k palete farieb.

Svätosť ako paleta farieb – čo to znamená?

Každý človek má svoju fyziognómiu, svoju tvár a my ju rozpoznávame, je jedinečná. Každý má nejaký aspekt, ktorý nám zároveň poukazuje na jediný aspekt života, ktorým je Ježiš Kristus. Povedal by som, že svätec je žité evanjelium. A každý svätec nám pomáha viac pochopiť tajomstvo Boha. Na živote svätých je krásne uvidieť, aká je ich pravá tvár, ich identita a koho tvár odrážajú. Túto identitu môžeme nájsť aj v dobre formulovanej modlitbe dňa pri svätej omši, ktorou sa modlíme na príhovor svätého alebo blahoslaveného. Veľakrát sa totiž pripravia kolekty, ktoré nám nič o tom človeku nepovedia, sú veľmi všeobecné.

Hovorí sa: Tento človek má chýr svätosti. Čo nám to prezrádza?

Skôr, ako sa dospeje k vyhláseniu nejakého svätého alebo blahoslaveného, musí sa prejsť v Cirkvi určitým procesom. Môžeme povedať, že je na tieto procesy veľmi pozorná, lebo v základe hľadá pravdu. Teda nie len si povedať: Potrebujeme mať nejakého svätého. Nie, nie. Je potrebné hľadať pravdu o živote, o čnostiach, mučeníctve osoby, ktorá má všeobecnú úctu. Toto sú dve dôležité charakteristiky: chýr svätosti a chýr znamení. Chýr svätosti, to znamená ako človek žil čnostný život, život darovaný pre evanjelium, život, ktorý ako hovorí evanjelium, bol svetlom postaveným na návrší, ktoré sa nedá ukryť. Takýto príklad je svetlom pre ľudí. Chýr znamení je tiež veľmi dôležitý, pretože keď sa ľudia modlia a dostanú milosti, vtedy ich rozpoznajú ako niečo výnimočné. Videl som v týchto rokoch slabosť mnohých káuz, pretože je slabý chýr znamení. Veľakrát tieto kauzy nenapredujú, pretože sa nerozlišuje svätosť univerzálna, ku ktorej sme všetci volaní, od svätosti kanonizovanej, ktorá je preukázaná. A toto je špecifické – treba preukázať, že človek je svätý, a teda má chýr svätosti.

V službe postulátora káuz čítate množstvo dokumentov, materiálov. Čo je pri kauze dôležité? 

Vo všeobecnosti keď sa robia procesy nejakej kauzy, je fáza diecézna a fáza rímska. Dôležitá je kvalita svedectiev tých, ktorí idú o svätosti daného človeka vydať svedectvo. Napríklad nestačí povedať, že to bol muž viery, ale ako žil vieru. Aké boli spôsoby, fakty, príklady, ktorými vtelil vieru? Teda dáva nám vedieť, ako je evanjelium vložené do života. Svätí nás vyzývajú ku konkrétnosti života, teda ako žili rozvážnosť, schopnosť napredovať v živote vediac, že sú verní Cirkvi aj v rozličných podmienkach života. Preto je dôležité zdokumentovať život kandidáta na svätosť v kontexte dejinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom. Je rozdiel, či je to človek, ktorý žil v 19. storočí alebo žije dnes, človek, ktorý bol napr. mučený alebo prenasledovaný pre vieru, teda kontexty sú rozdielne. Je tu aj teologický princíp, že milosť nie je nikdy abstraktná, ale vteľuje sa v čase a priestore. Je dôležité skôr, ako sa otvorí nejaká kauza, urobiť rozlišovanie, to znamená vidieť znaky, či je to podporené mnohými ľuďmi alebo iba nejakou malou skupinou. Keď niektorí povedia: Toto bude náš blahoslavený, to nie. Svätý nepatrí malej skupinke, patrí celej Cirkvi. Tiež je dôležitá aktuálnosť a aké posolstvo, provokácia je vo vnútri tohto svedectva. Myslím, že ani k tomu nemôžeme byť indiferentní.

Ktorá fáza procesu z vášho pohľadu postulátora káuz je najťažšia a prečo?

Každá fáza musí byť dobre sprevádzaná. Každý proces, ako som už povedal, má fázu diecéznu a fázu rímsku, ale obidve sú veľmi dôležité. Jasne, to, čo príde potom, záleží od toho, čo bolo predtým. Aj v niektorých našich procesoch sa diecézny proces neurobil dobre, nebol dostatočne dokumentovaný. Potom v Ríme máme veľké ťažkosti preukázať to, čo treba – čnostný život alebo mučeníctvo. Sú to dva typy procesu. Tieto kauzy sú rozdielne, nie je to tá istá vec. V prípade čností je potrebné dosvedčiť, že život človeka bol hrdinským zachovávaním čností. V prípade mučeníctva je potrebné dosvedčiť, že bol mučený pre vieru. Postavenie procesu je teda rozdielne. Predovšetkým, ako som povedal, je potrebné mať kvalitnú dokumentáciu. A potom, aby vzišlo niečo špecifické toho človeka, nejaké posolstvo, duchovná fyziognómia, aby sa neuviazlo v niečom všeobecnom, čo nám nič nepovie.

Kedy sa proces môže skomplikovať? A prečo niektoré kauzy idú rýchlejšie a iné nie?

Každý proces má nejakú históriu, nie je naplánovaná nejaká „záručná doba“, kedy platnosť procesu vyprší. Z jednej strany som videl, že je veľmi dôležité, ako býva proces sprevádzaný. Pretože tu je postulátor, ktorý musí dobre pracovať, vedieť sprevádzať nejakú kauzu. Ak sa dobre urobí diecézny proces, potom môže dobre pokračovať aj v Ríme. Toto môže byť jeden prvok. Druhý prvok sa týka chýru svätosti a znamení. Kde je silný, tam kauza napreduje. Kde je veľmi slabý alebo je veľmi slabo preukázaný či pripravený, je veľmi krehký, neistý. Tretí prvok veľmi záleží od toho, čo je okolo kauzy. Veľakrát sa pýtam: A táto kauza koho zaujíma? Pretože ak nikoho nezaujíma… svätí nie sú vyhlásení pre seba samých, ale pre nás. Kauza bez duchovného, pastoračného aspektu je mŕtva.

Čo pre národ môže znamenať mať svätého? Ako môže vplývať blahorečenie na národ?

To, čo som videl v posledných rokoch, je entuziazmus, ako na úrovni spoločenskej, tak na úrovni cirkevnej. Mnohé významné osobnosti štátu vedia veľmi oceniť svätosť „občana“ štátu. A je to správne, pretože to dáva vidieť, že ľudia sú skutočnými občanmi toho ktorého štátu a sú súčasťou dejín a nejakej kultúry. A dávajú aj vidieť, že v živote spoločnosti sú svetlé a temné stránky. Dávajú do popredia skutočnosť, že sa robia aj chybné rozhodnutia. Oni sú mučeníkmi nielen viery, ale aj slobody, mučeníkmi spravodlivosti. Svätí sú pre národ veľmi dôležití, pretože sú vrcholom dejín národa.

Aké by mohlo byť posolstvo dona Titusa Zemana pre nás zasvätených?

Veľké posolstvo, ktoré má pre nás, je vernosť svojmu povolaniu, žiť skutočne radikálne vlastné povolanie. U dona Titusa je jeden aspekt veľmi zaujímavý. Je to rozhodnutie nevrátiť sa späť. A toto si myslím, že je veľmi aktuálne, pretože dnes máme veľkú krehkosť povolania. A druhé posolstvo – jeho povolanie bolo darované pre povolania. A tu je aktuálnosť cirkevná, pretože budúca synoda bude práve o mladých a o rozlišovaní povolania. On je svätý aj v tomto význame. Schopnosť sprevádzať povolanie osôb. Nechal utiecť mladých, aby mohli realizovať svoje povolanie. Dnes by som povedal, že ako zasvätení musíme byť schopní sprevádzať stále lepšie mladých na ich ceste hľadania odpovede povolania. Preto je sprevádzanie veľmi dôležité ako pre zasvätených, tak aj pre mladých na ich ceste výberu povolania.

Čo vás najviac zaujalo na živote dona Titusa?

Najviac ma zaujalo, keď v januári 1952 počas svätej omše, liturgie slova cítil volanie. On sám hovoril, že prešiel od strachu k viere; a toto je veľmi dôležitý prechod. Ešte ma veľmi zasiahlo, ako sa ho pokúšali rôznymi spôsobmi zničiť, ponížiť, keď prešiel takpovediac kalváriu so všetkými jej zastaveniami vo väzeniach, ktorými prešiel, a nikdy ho nedostali. Oslovuje ma táto sila kríža, ktorú žil, a jeho vernosť. On zostal pod krížom ako Mária. A myslím aj na jeho úctu k Márii Sedembolestnej, patrónke Slovenska. On bol ako dieťa uzdravený práve vďaka šaštínskej Panne Márii. Táto jeho úcta k Márii je iná ako zvyčajne, nie je to úcta nejako emocionálna. Pravá úcta k Márii sa stáva vernosťou v hodine jeho skúšky. Toto je veľké posolstvo, ktoré nám necháva až do konca. Aj ako dojímavo zomrel s náručím otvoreným akoby v znaku odovzdanosti na kríži, bez toho, aby si niečo nechával pre seba.

sr. Monika Skalová, saleziánka