Rozhovor s vladykom – nominantom Mariánom Andrejom Pacákom CSsR

0 Kronika

Časopis redemptoristickej rodiny Misionár uverejnil v aktuálnom augustovom čísle (08/2018) rozhovor spolubratov redemptoristov s vladykom – nominantom Mariánom Andrejom Pacákom CSsR. Ďakujeme redakcii za láskavé dovolenie zverejniť ho aj na webe www.zasvatenyzivot.sk.

Apoštolská nunciatúra na Slovensku dňa 5. júla 2018, na sviatok svätých Cyrila a Metoda, oznámila, že Svätý Otec František menoval nášho spolubrata Mariána Andreja Pacáka CSsR za eparchiálneho biskupa do Toronta pre slovenských gréckokatolíkov. Biskupská chirotónia vladyku – nominanta sa pritom uskutoční 2. septembra 2018 o 10. hodine v michalovskej bazilike minor. Svätiteľmi budú vladyka Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup a metropolita, vladyka Milan Chautur CSsR, košický eparcha, a vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparcha. Kázeň bude mať vladyka Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Intronizácia nového vladyku sa zas uskutoční v sobotu, 15. septembra 2018, v Toronte, v Katedrále Narodenia Presvätej Bohorodičky. Pamätajme na neho v modlitbách a  vyprosujme mu potrebné milosti pre jeho náročnú biskupskú službu.

Pri tejto príležitosti sme o. Mariánovi Andrejovi Pacákovi CSsR položili zopár otázok:

Ako si prijal správu o svojom menovaní za torontského biskupa?

Ani neviem, ako začať. Nebudem hovoriť o tom, ako sa to stalo a kedy som sa s tým ako človek vyrovnal. Chcem sa podeliť s tým podstatným a zároveň najkrajším. Toto poslanie jasne vnímam ako poslanie misijné, teda mne vlastné. Opäť som poslaný k tým, ktorí to najviac potrebujú a sú najviac opustení. Je to moje misijné poslanie redemptoristu – tak, ako to chápal náš zakladateľ svätý Alfonz. On takéto povolanie pocítil veľmi silno vo svojom živote a pochopil, že má založiť misijnú kongregáciu, určenú pre špecifi ckú misiu – ísť k najviac opusteným ľuďom. Priznám sa, že povolanie k zahraničnej misii sa v mojom živote objavilo už po tretíkrát. Prvýkrát prišlo po diakonáte, keď som sa rozhodol, že po kňazskej vysviacke požiadam viceprovinciála o vyslanie na našu misiu do Koroleva na Zakarpatí. Vtedy tam pracovali dvaja naši kňazi – môj ujo, teda mamkin brat, o. Štefan Ištvaník a jeho blízky spolubrat o. Ján Čuchráč. Toto rozhodnutie ale vo mne dozrievalo postupne. Všetko sa to začalo ešte v seminári v poľskom Tuchove. Aktívne som sa zapojil do spoločenstva bohoslovcov – redemptoristov a laikov, ktoré sa nazývalo „Misijná skupina Východ“. Cieľom bolo vypomáhať cirkvám na území bývalého ZSSR. Je to neuveriteľné, že vo veľmi krátkom čase malo toto spoločenstvo okolo 200 členov (sympatizantov), z ktorých prevažnú väčšinu tvorili mladí ľudia, študenti či pracujúci, zvyčajne slobodní, ale našli sa aj tí s rodinami. Spomínaná misijná skupina bola veľmi dobre zorganizovaná. Počas školského roka sa konali aspoň dve stretnutia všetkých členov. Boli to víkendovky, ktoré mali formačný charakter. Celé spoločenstvo bolo pritom vnútorne rozčlenené do malých skupiniek po 10 až 12 ľudí, aby sa vytvorila živá, aktívna misijná bunka, ktorá mala následne, cez prázdniny, vycestovať za hranice a realizovať konkrétny misijný program. Túto skupinku tvorili aspoň dvaja, najlepšie traja bohoslovci – redemptoristi a 8 až 10 laikov. Každá skupinka si počas roka organizovala i formačné a organizačné stretnutia, zhruba raz v mesiaci, aby si pripravila konkrétny misijný projekt počas letných prázdnin. V skupinke sme nemali kňaza, lebo zmyslom bolo ísť niekam do farnosti, kde už farár bol, pričom on ako kňaz sa takto zapojil do misijného projektu. Takýto pripravený program mal potom veľkú šancu na úspech, lebo mal predpoklady, že prinesie náležité ovocie. Miestny kňaz zároveň počas roka organizoval mládež, na prázdniny pozýval aj ďalších mladých ľudí z okolia. Daným spôsobom sa postupne rodili i noví animátori, pochádzajúci z miestnej cirkvi. Ja osobne som mohol byť dvakrát na misijnej akcii pre deti v Bielorusku. Druhá aktivita, veľmi nenápadná, bola taká, že som po zložení prvých sľubov začal svojho uja – o. Štefana – sprevádzať na jeho misijných cestách po Zakarpatí. Samozrejme, že cez letné prázdniny, aj počas sviatkov Veľkej noci. Ich Veľká noc bola zvyčajne až po tej našej. Malo to tiež svoju „výhodu“, že som si takto mohol „predĺžiť“ svoje veľkonočné prázdniny a nemusel som sa do seminára vrátiť hneď, ale „dobehol“ som o týždeň či dva neskôr. Zakrátko sa pridal aj môj ďalší spolubrat a blízky človek – o. Cyril Bučko. Takto sa vytvorila „zohratá partia“. V mojom prípade to trvalo iba dva roky, keďže na posledné dva ročníky nás poslali doštudovať do Ríma. O. Cyril v tom ale pokračoval a napokon, po kňazskej vysviacke, zostal pracovať na misii v Koroleve celých 18 rokov. Ja som sa neskôr ako kňaz dostal na Ukrajinu ešte raz, keď sa aj zo Slovenska organizovala misia pre deti a mládež – podľa vzoru poľskej „skupiny Východ“. U nás to rozbiehal o. Peter Gerbery, dnes už o. Pantelejmon v Unieve na Ukrajine. Tiež nezabudnem na naše primície s o. Cyrilom, ktoré sme mali v Koroleve, kam sme hneď po kňazskej vysviacke odišli na dva týždne a tam čakali, kým príde čas našich primícií v rodisku. Po týchto skúsenostiach na Zakarpatí som pred vysviackou požiadal viceprovinciála, aby ma poslal do Koroleva na našu misiu. Predstavení však rozhodli inak – o. Cyril bol poslaný do Koroleva, aby tu spolu s o. Štefanom a o. Jánom vytvorili misijný tím, ja som bol zas poslaný do našej farnosti v Starej Ľubovni posilniť tamojšiu komunitu, kde sa vtedy rátalo so štyrmi kňazmi; dvaja mali byť určení pre prácu vo farnosti a ďalší dvaja mali z Ľubovne odchádzať na ľudové misie. V krátkom čase sa ale okolnosti zmenili a napokon sme v Ľubovni zostali iba dvaja – ja a o. Kamil Dráb. Boli to nádherné roky – síce doma, vo farnosti, ale stále to bola naša misijná práca. Miloval som, keď som videl, že ľudia sú šťastní. Čím viac lásky som od nich cítil, tým viac som sa im chcel dať. Bol som šťastný, že som užitočný. Druhé povolanie ísť na zahraničnú misiu sa jemne ozvalo počas môjho účinkovania v Starej Ľubovni, kde som v rokoch 2008 až 2015 pôsobil ako správca farnosti. Táto misia sa spájala s Albánskom. Neviem, kedy presne to bolo, ale dá sa to zistiť. Viem len to, že uplynul asi rok (a možno trochu viac času) od založenia našej redemptoristickej misie v Albánsku. Zriadená bola generálnym vedením, mala medzinárodný charakter a podriadená bola generálnemu predstavenému (ak sa nemýlim). Vtedy ju tvorili traja či štyria redemptoristi (dobrovoľníci) z rôznych kútov sveta. A ja som pocítil, že ma táto misia volá. Dlhší čas som sa nad tým zamýšľal – začal som prehodnocovať svoje pôsobenie vo farnosti a pýtal som sa sám seba, či ísť alebo zostať. Po prehodnotení reálnych faktov som pochopil, že lepšie bude ešte nejaký čas zostať doma a dokončiť časť práce. Vo farnosti sme tak spolu s ostatnými spolubratmi a s pomocou ľudí rozbehli viaceré projekty – ako pastoračné, tak aj ekonomické a materiálne. Nechal som to preto na predstavených a čakal, či z toho niečo bude. O tom ale nevie nik, nechal som si to len pre seba. Ďalej som teda pokračoval vo svojej službe vo farnosti a čakal, čo príde. Toronto tak predstavuje moju tretiu zahraničnú misiu, ktorá sa už nedá nijako spochybniť a ktorú treba – s Božou pomocou – naplniť. Službu eparchiálneho biskupa pre torontských Slovákov byzantského obradu (slovenských gréckokatolíkov) v Kanade, ktorou ma rímsky veľkňaz – Svätý Otec František dňa 5. júla tohto roka poveril, vnímam ako svoju redemptoristickú misiu ísť k najviac opusteným. Presne tak, ako to chápal svätý Alfonz. Túto misiu žil celý život, aj vtedy, keď bol povolaný do biskupskej služby v diecéze Santa Agata dei Gotti. Jeho prosím o pomoc a príhovor a tiež – tak ako on – prosím o príhovor našu Matku Máriu a svätého Jozefa. Už viem, prečo mu boli Mária a Jozef takí vzácni a blízki.

Ako si spoznával Božiu vôľu v tejto výzve?

Ako som to spoznával? Celý proces mal opačný charakter. Aktivita prichádzala z opačnej strany. To „niečo“, čo dnes môžeme nazvať ako Boží plán, sa mi dalo spoznať samo. Veľmi jemne, ticho, postupne, hlavne bez nátlaku. Je to milosť, ktorú som dostal, lebo presne takú som potreboval. Vďaka milosti som videl, čo som vidieť mal, a pochopil, čo som mal pochopiť. Postupne sa vynárali súvislosti konkrétnych faktov a udalostí doterajšieho života. Bolo ich veľa, ani neviem koľko. Na vysvetlenie možno konkrétny príklad. Iba predvčerom (10. júla 2018), a to sa už píše ďalšia história, som zistil zhodu medzi mojím primičným citátom z roku 1998 a citátom, ktorý má v erbe eparchia v Toronte: „Pripravte cestu Pánovi.“ To moje je dlhšie, lebo mi to priestor na obrázku dovoľoval – je to celý verš Iz 40, 3: „Čuj! Ktosi volá: ,Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu.‘“ Možno vec náhodná, možno nie. Ale sám rozum si vyžaduje, aby sa nad tým človek aspoň na chvíľu pozastavil. Pre mňa to nie je senzácia. Vnímam to ako fakt na zamyslenie. A čo z toho vzíde? To sa uvidí. Neviem, čo bude ďalej, ale viem, že som urobil dobrú vec. Nie preto, že som chcel, ale i ja dobrovoľne prikladám svoju ruku k Božiemu dielu, nakoľko len budem môcť a vedieť. S týmto poslaním som vyrovnaný a stotožnený, aj keď viem, že sa ešte „naplačem“. Idem ako misionár – redemptorista, viac-menej tak, ako doteraz.

Akým chceš byť biskupom?

Neviem… Chcem byť dobrým človekom a Boha o to prosím. Raz som sa v Tatrách z poľskej strany stretol s pekným citátom – myslím, že svätého brata Alberta (ak sa nemýlim). V lese je totiž jeho pustovňa, kde sa zastavujú turisti. Nádherné a pokojné miesto. Hneď by som tam išiel. Tu som našiel jeho citát. Ostal mi navždy v srdci a v hlave: „Byť dobrý ako chlieb.“ Jednoduché, a pritom hlboké, čomu každý rozumie. Toto zasiali do môjho srdca moji rodičia, môj ocko a moja mamka. Som im za to veľmi vďačný. Bez nich by som dnes nebol tým, kým som. Nech im to Boh odplatí svojím požehnaním, mamke tu, na zemi, a ockovi tam, v nebi.

Niekoľko rokov si pracoval aj v časopise Misionár. Čo by si rád odkázal jeho čitateľom?

Aby sa nikdy neponáhľali. Aby si našli čas pre seba. Všetci to potrebujeme, lebo nie sme naprogramovaní. Potrebujeme vedieť, čo robiť a ako to vykonať. V našom živote je totiž veľa paradoxov. A čas je jedným z nich: Najviac strácajú tí, ktorí sa ponáhľajú, a naopak, najviac získavajú tí, ktorí idú pomaly. Zároveň ďakujem našim čitateľom a našej modlitebnej rodine, tvoriacej sa okolo časopisu Misionár, za ich priazeň, lásku a podporu. Posielam požehnanie!

Vladykovi – nominantovi prajeme hojnosť Božích milostí v tejto novej službe Cirkvi.

spolubratia gréckokatolícki redemptoristi

 

Časopis Misionár a knižné tituly z Vydavateľstva Misionár si môžete objednať na www.misionar.eu