Rajský dvor

0 História

Rajský dvor – určite ste už veľakrát počuli alebo možno aj sami rozprávali druhým o tom, že názov tohto typicky kláštorného priestoru pochádza z toho, že dávni mnísi tam pestovali liečivé bylinky, z ktorých sa pripravovali liečivé krémy a odvary. Rozkvitnuté bylinky pripomínali rajskú záhradu a liečenie viedlo k návratu strateného zdravia, teda viedlo k rajskému stavu dokonalosti. Pekne sa to počúva, no je to rozprávka alebo pravda?

Skôr ako sa vydáme hľadať pravdu, musíme konštatovať, že takéto rozprávanie o zmysle rajského dvora mohlo vzniknúť najskôr v dobe osvietenstva, keď Cirkev v odpovedi na falošné dobové predstavy začala hľadať odpoveď na otázku o svojej existencii a vlastnej užitočnosti, napríklad že sa stará o chorých alebo venuje sa inej praktickej činnosti. Úprimne povedané, túto praktickú činnosť môže robiť ktokoľvek. Cirkev je najužitočnejšia vtedy, keď hlása Božie kráľovstvo (a to možno robiť aj charitatívnou činnosťou), ale hlavne keď sa modlí. To nikto iný robiť nemôže. Mimochodom – zamyslel sa niekto niekedy nad tým, koľko medikamentov by sa dalo pripraviť z byliniek, ktoré vyrastú na jednom rajskom dvore? Z toho by kláštorná lekáreň žiť nemohla.

 

Úloha – túžobné očakávanie

Poslanie Cirkvi, rehoľných rádov a kongregácií, kláštorov – to je smer, ktorým sa musíme vydať pri hľadaní odpovede na to, čo je to rajský dvor. Vo vnútri Cirkvi bolo legitímne miesto pre oprávnené úsilie o dokonalosť na základe evanjeliových rád. Rehoľný život je úplne podstatnou súčasťou života Cirkvi, nie len akousi ľubovoľnou formou uskutočňovania kresťanstva. Rehoľníci predstavujú svojím povolaním v Cirkvi svätosť, charizmu a túžobné očakávanie Kristovho príchodu. Cirkev ich potrebuje, žije z nich a čerpá z nich neustálu silu, aby sa vo svojej práci so svetom a vo svete uchovala neporušená. Pri svojej otvorenosti voči svetu a stvoreným veciam nesmie sa v nich ani na okamžik strácať.

Úlohou rehoľného života je predstavovať a životom ukazovať odstup od sveta, nesmie to však byť nepriateľstvo k svetu ani únik pred ním, ale základná línia kresťanského sebauskutočnenia v zmysle Kristových slov, že nie sme zo sveta, ale vo svete (porov. Jn 15, 19). Svoju úlohu má plniť vo všetkých dobách, lebo Cirkev je vždy v nebezpečenstve, že sa vo svete stratí. Túto pravdu môžeme vyjadriť aj inak – rehoľník má byť znamením a svedectvom Božieho kráľovstva, a to celým svojím životom. Vonkajším vyjadrením takéhoto vnímania a svedectva bolo, že sa rehoľníci inak strihali, obliekali, bývali. Vstupovali do iného rytmu práce, ktorý prepájali s modlitbou. Stredovekí mnísi hovorili, že chcú prežívať anjelský život, ich rehoľný habit volali anjelským šatom a vnútorný okruh kláštora volali rajom. Z tohto sa nám ľahko odvodí, prečo hovorili o rajskom dvore.

 

Poznať význam slov

Mnohé stredoveké myšlienky o rehoľnom živote nám dnes znejú cudzo. Zasvätený život sa nezastavil na stredovekých formách, objavili sa rôzne novinky. Nemožno zamlčať ani to, že veľa dobrých myšlienok bolo zneužitých alebo zle pochopených a od tej doby sú prijímané s nedôverou. Pre nás je však teraz dôležité, že práve tieto myšlienky formovali ideu rajského dvora. Tento termín používal už svätý Cesarius z Arles (+543).

Naše slovo kláštor pochádza z latinského výrazu claustrum a súvisí i s termínom clausura. Znamená (tiež) uzatvorený priestor. Môže byť zaujímavé, že tieto výrazy nevyjadrujú len kláštorný svet, ale v niektorých moderných jazykoch označujú i uzatvorené horské údolia alebo aj väzenie. Stredovekí mnísi, naopak, hovorili o kláštornom (uzatvorenom) raji.

V právnickom zmysle slova je klauzúra niečo negatívne – miesto, kde je zakázané vkročiť. Tak hovoria napríklad i synody vo Frejus (794 – 796) a v Tours (813), ale podľa Regule svätého Benedikta (kap. IV, 78) sú iba uzatvorené priestory kláštora požehnaným miestom, kde sa môžeme cvičiť v dobrých skutkoch. Ďalší vývoj termínu už smeruje k pozitívnemu významu – uzatvorenej záhrady, kde sa nachádza voda, zelené rastliny, tieň a pokoj (raj). Veľmi rýchlo dochádza k spresneniu tohto pojmu, ktorý už neoznačuje múry kláštora, ale predovšetkým priestor v srdci kláštora, kde je svetlo a ticho. Tento priestor, zväčša situovaný na južnej strane kostola, predstavoval centrum každodenného život a bol obklopený štyrmi chodbami, z ktorých sa vchádzalo do kostola a ďalších, presne určených miestností – do kapitulnej siene, refektára, hovorne, ohrievárne a, samozrejme, tiež smerom ku bráne kláštora. Bývala tu i studňa.

Spomenutým klenutým chodbám po obvode rajského dvora sa hovorilo ambity (ambitus – obchádzanie) alebo krížová chodba. Tento názov pochádza od kríža, noseného v čele procesie mníchov, vchádzajúcich do kostola na bohoslužby alebo na chórovú modlitbu. Význam rajského dvora môžeme krásne odvodiť aj z pozornosti, ktorej sa mu dostáva v stredovekej literatúre a ktorá opisuje jeho symbolický význam. Rationale divinorum officiorum Viliama Duranda z 13. storočia hovorí, že „rajský dvor predstavuje kontempláciu, v ktorej sa duše skláňa sama nad sebou, kde sa usadzuje potom, čo sa vzdialila materiálnym myšlienkam a kde uvažuje o duchovných bohatstvách. Sú tu štyri strany, ktoré predstavujú zrieknutie sa seba, zrieknutie sa sveta, lásku k blížnemu a lásku k Bohu. Každá strana má svoj rad stĺpov, základom všetkých je trpezlivosť“. Mikuláš z Clairvaux nadšene hlása, že „kláštor je skutočne rajom. Tu sa nachádzajú zelené ratolesti Svätého písma, ktoré sú riekou sĺz, ktorým nebeská láska dáva prýštiť z najčistejších citov duše. Tu sa nachádzajú ako stromy na vyvýšených pahorkoch chóry svätcov, všetky obťažené plodmi… Myslíte si azda, že obyvatelia tohto miesta, takto navzájom zjednotení, žijú v nečinnosti? Tam vidíte jedného, ako sa venuje posvätnému čítaniu, iného, ako sa modlí, ešte ďalšieho, ako s nadšením chváli Boha“.

 

Človek v raji a mimo neho

Predstava kláštora ako raja na zemi nám dnes asi nepripadá veľmi realistická. Rajský dvor s bylinkami nesúvisí. A predsa to nie je až taký nezmysel – musíme sa však pýtať, ako to s tým rajom vlastne je. Ohradený priestor ukazuje zreteľne, kde Božia záhrada – raj je a kde je človek mimo neho. Podstatu raja tvorí Božia blízkosť. Vzniká tam, kde je niekto ochotný byť pre toho druhého. Kto si robí raj sám pre seba, tomu sa pod rukami mení na peklo. Raj vytvoril Boh pre človeka a človek ho mal obrábať a strážiť. Obrábať s láskou a strážiť sebadisciplínou. V raji sa aj zlyháva. Tak to bolo na počiatku a tak je tomu aj teraz. Vznešená úloha a poslanie byť znamením a svedectvom Božieho kráľovstva napriek všetkému trvá.

Nádhera starobylých rajských dvorov a rozprávky o bylinkách možno naivne a veľmi materialisticky hovoria o túžbe človeka po raji, môžu však inšpirovať našu skutočnú túžbu po Božej blízkosti. Vernosť Božiemu povolaniu a ideálom zakladateľov privádza k Bohu i dnes. Bez ohľadu na to, či v našom rehoľnom dome rajský dvor máme alebo nemáme.

Jindřich Zdeněk Charouz, premonštrát