Prorocké poslanie Zasväteného života

0 Teológia

K zasvätenému životu konštitutívne patrí jedna dôležitá dimenzia: prorocká. Je dôležité sa k nej nielen neustále vracať, ale v súčasnom svete je úplne nevyhnutné novým spôsobom ju nahliadať, objavovať a predovšetkým žiť.

Všetky dokumenty o zasvätenom živote od Druhého vatikánskeho koncilu zdôrazňujú, že kým sviatostné služobné kňazstvo reprezentuje trvalú generáciu sviatostnej prítomnosti Krista-Spasiteľa a laici majú viac účasť na kráľovskej funkcii Ježiša Krista, a to na spravovaní časných dobier podľa vôle Boha, zasvätený stav nesie v sebe osobitný akcent na prorocké poslanie Ježiša Krista.

Apoštolská exhortácia Vita consecrata z roku 1996 hovorí o prorockom charaktere zasväteného života ako oosobitnej forme účasti na prorockej úlohe Krista, ktorú Svätý Duch udeľuje celému Božiemu ľudu. Tento prorocký charakter je vpísaný do prirodzenosti zasväteného života, lebo vyplýva z radikálneho nasledovania Krista a zasvätenia sa poslaniu, ktoré je preň typické(VC 84).

Aké poslanie? Nejde o nič menej ako o vydávanie „prorockého svedectva o prvenstve Boha a evanjeliových hodnôt v živote kresťana“, pokračuje Vita consecrata. Prečo vydávanie svedectva o prvenstve Boha je prorocké, keď je to evidentné?

Proroci so svojím prorockým svedectvom v židovsko-kresťanskej tradícii vždy boli tí, ktorí z povolania Božieho, nie svojho, poukazovali na to, čo je podstatné a čo je druhoradé. Poukazovali na to, čo je lož a čo je pravda, hoci by ich vlastné slová obžalúvali. A hoci mali aj strach a cítili sa neschopní, museli tak jednať, inak by sa spreneverili Božiemu povolaniu! Boli si vedomí, že prorok nesmie hlásať seba, ale Boha, Božie svetlo. Prorocké svedectvo bolo prorocké v tom, že ukazovalo smer, na ktorý často zabúdali i tí, čo boli v Božej službe, a tobôž ostatní, a teda ich svedectvo nemuselo byť príjemné ani „svojim“ a už vonkoncom nie svetu.

Vita consecrata ďalej pokračuje, že „práve dnešný svet, v ktorom akoby boli Božie stopy často zotreté (a môžeme dodať, že sú už zámerne zotierané)…, naliehavo potrebuje rozhodné prorocké svedectvo zasvätených osôb. Prejavom tohto svedectva je predovšetkým nasledovanie Krista čistého, chudobného a poslušného, ktorý žil výlučne pre Otcovu slávu a lásku k bratom a sestrám“ (VC 85).

Tu sa chcem zastaviť: Prorocké poslanie zasväteného života spočíva v rozhodnom a radikálnom nasledovaní Ježiša Krista čistého, chudobného a poslušného, ktorý žil výlučne pre Otcovu slávu a lásku k bratom a sestrám. Keď hovoríme o nasledovaní Ježiša Krista v duchu troch evanjeliových rád, tak sme zvyknutí viac ako o prorockom poslaní zasväteného života hovoriť o eschatologickom znamení zasväteného života. A ono to skutočne spolu súvisí. Lenže ľudia okolo nás, dokonca my samotní, najčastejšie máme na mysli, že život v duchu troch evanjeliových rád, ktoré žijeme ako sľuby, sú znamením budúceho života (preto eschatologické znamenie), keď ľudia už nevstupujú do manželstva, neplodia deti, – a úprimne, sú ušetrení aj starostí, ktoré tento rodinný život prináša.

Boli časy – v podstate až do Druhého vatikánskeho koncilu, keď sa na rehoľný stav hľadelo ako na elitnú cestu svätosti, ak nie jedinú… pretože manželstvo sa až tak za cestu svätosti nepovažovalo a bolo mu vyhradené ísť len tzv. cestou prikázaní. Postupne vedení Duchom Svätým sme museli objaviť a prijať, že aj manželstvo ako sviatostné spoločenstvo muža a ženy môže a má byť cestou svätosti.

A na druhej strane si musíme priznať, že i v zasvätenom živote človek môže žiť s rozdeleným srdcom, keď viac ako radikálne nasledovanie Krista je pre zasväteného dôležitejší vonkajší zjav rehoľného odevu a jeho spôsob života, ale i jeho kariéra, pozícia, ktorú zastáva, či aktivity, ktorým sa venuje.

Nuž, zasvätený život nie je elitný životný stav, ale je to privilegovaný životný stav. To privilégium spočíva v Božom povolaní radikálne nasledovať Krista vo forme života, akú si zvolil on a z dôvodu, ktorý si zvolil on!

Tým dôvodom je byť tzv. pro-existenciou – bytím pre Boha a ľudí, ktorý presahuje rámec rodiny. Toto je dôvod zrieknutia sa manželského a rodinného života a všetkého, čo s tým súvisí! Šírenie Božieho kráľovstva skrze zasvätený život sa deje diametrálne inou formou, ako je tomu skrze manželský a rodinný život!

Preto Vita consecrata zdôrazňuje, že „voľba evanjeliových rád vôbec nevedie k ochudobneniu sa o autenticky ľudské hodnoty, ale má byť skôr ich premenou. Na evanjeliové rady sa netreba pozerať ako na popretie hodnôt, spojených s pohlavnosťou, s legitímnou túžbou disponovať hmotnými dobrami a so samostatným rozhodovaním o sebe. Tieto sklony majú svoj pôvod v ľudskej prirodzenosti, a preto samy osebe sú dobré“ (VC 87).

Taliansky profesor Arnaldo Pigna, ktorý stojí za autorstvom prakticky všetkých cirkevných dokumentov o zasvätenom živote (a v Ríme bol i mojím učiteľom), veľmi zdôrazňoval, že viac ako hovoriť o nutnosti zriekania, spojeného so zasväteným životom, je nutné hľadieť, prečo tu ako zasvätení sme. A zároveň vidí, že v tomto „prečo“ má zasvätený život dve slabiny, a tým dve výzvy k obráteniu:

1) nedostatočné, dokonca nie dosť objavené radikálne nasledovanie Ježiša Krista čistého, chudobného a poslušného;

2) nedostatočný vzťah ku svetu podľa vzoru Ježiša Krista.

Obe tieto výzvy v súčasnom svete potrebujú byť prijaté a žité, inak zasvätený život nebude mať čo Cirkvi a svetu dať.

Čo sa týka tej prvej výzvy: potrebujeme hlboko zažiť a stále žiť obrátenie – zmenu v nahliadaní na zasvätený život. Na prvom mieste nejde o zriekanie sa vecí tohto sveta, ani o akési pestovanie čností čistoty, chudoby a poslušnosti ako takých, ale na prvom mieste ide o  nasledovanie osoby Ježiša Krista čistého, chudobného a poslušného. A to skrze osobný a dôverný vzťah s ním ako jeho priatelia učeníci zároveň.

Sme povolaní ísť Ježišovou cestou a ako jeho priatelia:

Učiť sa poznávať a žiť Ježišovu čistotu. Nielen v oblasti sexuality – tú potrebujú žiť všetci podľa svojho životného stavu (i manželia, pretože čistotu sexuality nemožno zredukovať len na sexuálnu zdržanlivosť), ale nasledovať i čistotu Ježišovho srdca, myšlienok a postojov.

Učiť sa žiť Ježišovu chudobu, pretože nás disponuje pre Božie dielo, tak ako to Pán chce, kedy chce a kde chce, a tak nám nedovoľuje lipnúť na našich postoch, službách, ale i zabehaných a často neplodných stereotypoch.

Učiť sa mať Kristovho ducha poslušnosti – voči Božiemu slovu, voči nášmu poslaniu, ako aj legitímnym predstaveným Cirkvi a našich inštitútov. Učiť sa tomuto Kristovmu duchu poslušnosti je vzácny dar, ktorý nás zároveň očisťuje, oslobodzuje od nášho egocentrizmu a pýchy, ale nebráni nám dorastať do skutočnej dospelosti v Kristovi…

V týchto pár slovách je len naznačené naše nasledovanie Ježiša Krista. Treba si byť vedomí, že i keby sme mali perfektnú a hlbokú formáciu (čo je veľmi žiadúce a potrebné!), nikdy nebudeme hotoví v učeníctve a v raste v priateľstve s Ježišom! Stále budeme na ceste obrátenia, objavovania nových svetiel a výziev, ako hovorí svätá Terézia z Lisieux! A to je dobre, lebo nás to bude chrániť pred rezignáciou a únavou „zaslúžilých pracovníkov“, ktorí si zvykli na stereotypy svojho života, ale prorokmi už dávno nie sú, pretože (už) nie sú Ježišovými učeníkmi a priateľmi.

Takže ako nám pripomína Vita consecrata: „Pravé proroctvo má svoj počiatok u Boha, v priateľstve s ním.“ V priateľstve, ktoré stojí nad všetkými vzťahmi a povinnosťami. „Zasvätená osoba  nič nemôže postaviť nad osobnú lásku ku Kristovi a k chudobným, v ktorých on sám žije“ (VC 84).

Tieto slová Vita Consecrata treba zobrať vážne, lebo i ako zasvätené osoby môžeme žiť ako bohatý mládenec z Lk 18, 18 – 29. Môžeme ísť ako on len cestou prikázaní, cestou morálky – bohatému mládencovi (ani nám) by nebolo čo vyčítať! A aby sme sa vyhli nedorozumeniu, Pán Ježiš nikdy nezrušil ani nedal na druhé miesto cestu prikázaní! Ale bohatý mládenec, a môže sa to stať i nám, sa nestal Ježišovým priateľom! Nespojil s Ježišom svoj život, nepochopil či nedorástol do osobnej lásky k Ježišovi, ktorá by bola nad všetkým, čo mal.

Táto morálka bez mystiky – bez osobného vzťahu priateľstva s Ježišom – z nás nerobí Ježišových svedkov, nemá v sebe silu meniť náš život, a tým ani svet okolo nás, je to skrátka učenie zákonníkov, ale nie Ježišovo! A sú to v prvej línii práve zasvätené osoby, ktoré majú byť týmito Ježišovými priateľmi a svedkami tohto priateľstva pre všetkých ostatných – na prvom mieste pre všetkých pokrstených, ale následne pre všetkých ľudí!

Toto priateľstvo má byť také silné, že preň všetko uznáme za stratu (porov. Flp 3, 7), že na rozdiel od bohatého a následne smutného mládenca si uvedomujeme, že my nemáme čo stratiť! Že všetko máme v Ježišovi Kristovi! Prorok si musí byť vedomý toho, že nemá čo stratiť, inak zo strachu prorokom nebude!

Vedomie, že nemáme čo stratiť, nám teda dáva odvahu a silu byť skutočne prorokmi Ježiša Krista i v našom vzťahu ku svetu. A tu sa dostávame k tej druhej výzvenášmu vzťahu ku svetu podľa Ježiša Krista. Ide o spojenú nádobu s prvou výzvou. Nie je totiž možné mať autentický vzťah s Ježišom, a nemať, resp. neprisvojovať si jeho vzťah ku svetu, ktorý tak miloval, že dal zaň svoj život!

To prvé, o čom máme svedčiť tomuto svetu, je, „aby všetci mohli vidieť to ‚jedno potrebné‘ (porov. Lk 10, 42)“ (VC 109), a to je život s Bohom. Lebo všetko v živote pominie; jediné, čo človeku zostane a bude jeho večnosťou, je jeho vzťah s Bohom! A to sa netýka len kresťanov, ale všetkých ľudí, lebo všetci budeme stáť pred Kristovým súdom, ktorým je jeho láska. Navečer života budeme súdení podľa lásky, hovorí svätý Ján z Kríža. Pod láskou rozumie jedinú pravú lásku – Kristovu lásku. Pre tých, čo odporujú tejto láske, sa večnosť stane peklom, pre tých, čo potrebujú ešte premenu touto láskou, musia prejsť očistcom Kristovej lásky (porov. Spe salvi 47). Ale Boh si nás túži všetkých ako svoju rodinu vtiahnuť do lona svojej večnej lásky. O tejto jedinej pravde má svedčiť zasvätený život a pomáhať ľuďom na ceste k Otcovi. Ak máme byť eschatologickým znamením, tak práve v poukazovaní na túto večnú pravdu a v žití tejto pravdy.

Nie je však jedno, ako na túto pravdu poukazujeme. Treba sa učiť pozerať na svet, konkrétne na ľudí okolo nás, ľudí tohto sveta, ktorí sú často vzdialení Bohu či priamo ho vylučujú zo svojho života, optikou Ježiša Krista. Encyklika Lumen fidei (18. 24)nám pripomína, že skutočne veriť v Ježiša Krista a vyznávať ho znamená mať účasť na jeho videní, a teda učiť sa milovať tento svet Kristovou láskou – a to bude vždy láska spojená s pravdou, s Božou pravdou! Ide o lásku, ktorá nezatracuje, ale ani nepodlieha akémusi falošnému milosrdenstvu, dáva skutočnú nádej, a nie lacné útechy!

A práve preto, že zasvätení sú – majú byť – prorokmi v prvej línii, a nie sa ukrývať v zákopoch svojich kláštorov, pretože nemajú čo stratiť, tak práve oni by sa mali stať v tomto svete „Božím hlasom, ktorý vystupuje proti zlu a hriechu. Prorocké svedectvo si vyžaduje neustále horlivé hľadanie Božej vôle,, ako aj praktizovanie duchovného rozlišovania a lásku k pravde. … od zasvätených osôb sa požaduje všade vydávať jasné a zjavné svedectvo ako proroci, ktorí sa neboja riskovať ani vlastný život(VC 84. 85).

K tomu treba načúvať – v Ježišovom svetle načúvať tomuto svetu. Použijem slová poľského dominikána Dostatniho: v jednej ruke držať Božie slovo, teda byť priateľmi Ježiša Krista a žiť v jeho svetle, a v druhej ruke držať noviny a načúvať ľuďom. Vo svetle Krista načúvať mainstreamu tohto sveta, ktorý doslova ľuďom vymýva mozgy, načúvať zmätku ľudí, otázkam ľudí, treba počuť tie lži okolo nás… a treba sa usilovať byť kompetentnými v otázkach nielen morálky, ale i v postojoch, v ktorých sa zmietajú ľudia okolo nás, a pomôcť im vidieť Božie svetlo a pravdu.

Spomeniem aspoň celý humbug tohto sveta, kedy nenormálne a protiprirodzené sa chce stať i legislatívne normálnym a prirodzeným, a naopak to, čo je normálne podľa Božieho prirodzeného zákona i zdravého ľudského rozumu, je kriminalizované. Áno, celý ten humbug okolo LGBTI a ich tzv. práv. Ale pozor, sú tu aj homosexuálne cítiaci, ktorí statočne zápasia o svoj život vo svetle viery, a keby sme skutočne poznali trápenie, lži a pasce ich partnerských vzťahov, ani by nám nenapadla myšlienka žehnať takémuto životu, ako to nedávno napadlo nemenovanému nemeckému biskupovi…

Treba byť aspoň trochu kompetentní v otázkach gender ideológie, inak pre nekompetentnosť my sami budeme len ideológmi; podobne, často nemáme ani minimum poznania v otázkach konfrontácie s islamom, nanajvýš máme informácie vmasírovávaných názorov o jednom Bohu spoločnom tak moslimom, ako aj kresťanom…; tiež treba mať svetlo v rozlišovaní rôznych falzifikácii kresťanstva od totálne sekularizovaného a zrelativizovaného až po plagiáty kresťanstva pretkaného rozmanitými ezoterickými prúdmi…

Tiež treba vidieť, že analfabetizmus viery u dospelých kresťanov je enormný a len s už spomínanou morálkou bez mystiky – teda bez viery ako reálne žitého vzťahu dôvery a priateľstva s Ježišom Kristom – si v tomto svete nevystačíme a mladým nebudeme mať čo odovzdať!

Ľudia zasväteného života by sa mali v tomto svete stať niečím, ako boli tzv. starci vo východnom kresťanstve: ľudia pretavení Kristom a zároveň majúci múdrosť – Kristovo svetlo ohľadom vecí života súčasného človeka. Ľudia sa právom na nás obracajú a očakávajú od nás rozlišovanie a radu!

Neplačme nad tým, že skončilo tzv. masové rehoľníctvo, keď rehoľníci nenahraditeľne v spoločnosti zastávali úlohy ošetrovateľov, učiteľov a vychovávateľov; ten pravý čas zasväteného života ako aj Cirkvi ešte len začína. V mnohom budeme prežívať v nových podmienkach sveta to, čo žilo kresťanstvo prvých storočí. Výziev je veľa, ale Pán po nás nežiada nemožné – vlastne len jedno: načúvať jemu a načúvať tomuto svetu! On sám nám ukáže, čo máme robiť!

Majme odvahu prijať toto nám zverené prorocké poslanie, hoci nás to môže stáť veľa. Nemáme čo stratiť! V živote s Bohom môžeme len získať. Sme predsa – máme byť – svedkami a nositeľmi nádeje. Touto nádejou je náš zrak upretý na Ježiša Krista, ktorý zvíťazil nad svetom! Táto nádej, založená na viere a dôvere v Pána Ježiša, dá našej láske rásť. A umožní vidieť Boha konať. A to stojí za to! Nech nám v tom Božia milosť, v lone Cirkvi i na príhovor Božej Matky, pomáha.

ThLic. Veronika Katarína Barátová, Komunita Blahoslavenstiev

foto: archív zz