Priložiť ruku k dielu

0 Nedeľné zamyslenia

Jedna z pálčivých otázok, ktorú riešia mladí ľudia na prahu spoločnej cesty v manželstve, znie: Kde budeme bývať? Dostupná a primeraná strecha nad hlavou nie je vždy poruke. Niekedy je potrebné zadlžiť sa alebo začať stavať kúsok po kúsku. Za cenu obiet.

Nás, zasvätených, podobný problém trápi asi zriedka. Generácie našich predchodcov v inštitútoch a reholiach nám zabezpečili bývanie. Máme domy. Dnes možno až priveľké. Otázka bývania prichádza skôr v inej podobe: Kam ma pošlú? Do ktorej komunity to bude nabudúce? A tak, svojím spôsobom, nutnosť budovať „príbytok“ neobchádza ani nás. Budujeme spoločenstvo, aby sme sa necítili ako cudzinci, ale skutočne ako doma. Ak chceme. Túžba po skutočnom príbytku – a nie iba akomsi „pretĺkaní sa“ životom – sa rodí z potreby istoty domova.

Ježiš nechce, aby sme sa raz v spoločenstve s ním cítili „cudzo“. Odchádza pripraviť miesto – ako zaznieva v evanjeliu dnešnej nedele: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 3). Hoci ide o rozmer spoločenstva, nedá sa prepočuť echo určitej stavby. Svojou obetou na kríži Ježiš kladie jej základy. Dôležité a nenahraditeľné. Zvyšok „duchovnej stavby“ komunity s Otcom buduje z materiálu, aký mu dodáme.

Viera a skutky (Jn 14, 12) sú z hľadiska funkčnosti budúceho príbytku najvhodnejšie. Jedno je spojivom, druhé kameňom. Vyžaduje sa však oboje. Viera bez skutkov je neúčinná (Jak 2, 20), tak ako bez viery zas je nemožné páčiť sa Bohu (Hebr 11, 6). Vierou a životom podľa Ježišovho príkladu sebadarovanej lásky kúsok po kúsku prikladáme ruku k budovaniu príbytku spoločenstva s Otcom na základoch položených Ježišom. Presnejšie, tým „materiálom“ sa nakoniec „stávame“ sami, ako pripomína Prvý Petrov list, keď pozýva nechať sa vbudovať „ako živé kamene do duchovného domu“ prinášaním duchovných obiet (2, 5).

Ten príbytok stojí za to, aby sme priložili ruku k dielu.

Marek Vaňuš SVD