Pred 21 rokmi boli v Alžírsku zavraždení trapistickí mnísi

V trapistickom kláštore v alžírskom Tibhirine bolo v noci z 26. na 27. marca v roku 1996 brutálne zavraždených sedem trapistických mníchov.

„Ak by sa malo raz stať – a to môže byť dnes –, že padnem za obeť terorizmu, ktorý, ako sa zdá, je namierený proti všetkým cudzincom v Alžírsku, rád by som pripomenul môjmu spoločenstvu, mojej Cirkvi a mojej rodine, že svoj život som daroval Bohu a tejto krajine. Kiež by prijali ako skutočnosť to, že jediný Pán všetkého života nemôže nebyť prítomný aj pri tomto násilnom odchode. Nech sa za mňa modlia – veď ako by som sám mohol byť hoden takej obety? Kiež by v tejto smrti videli spätosť so smrťou toľkých iných, ktorá bola rovnako násilná, na ktorú sa však zabudlo pre ľahostajnosť či anonymitu. Môj život nemá väčšiu cenu ako životy iných ľudí. Nemá však ani cenu o nič menšiu.“

Napísal vo svojom testamente P. Christian de Chergé – prior trapistického kláštora Notre-Dame de lʼ’Atlas v Alžírsku, ktorý bol spolu so šiestimi mníchmi zavraždený ozbrojenou moslimskou skupinou Gia. Ich mučené telá našli po 56 dňoch.

Trapistickí mnísi ako aj ďalší mučeníci tohto storočia boli svedkami viery v Boha, ktorý volá dcérami a synmi všetkých ľudí celej zeme, boli svedkami hlboko evanjeliového presvedčenia, že je možné pokojne žiť medzi rôznymi náboženstvami.

„Vzdávam vďaky za tento končiaci sa život, ktorý je plne môj a ktorý patrí zároveň naplno aj vám. Zdá sa, že Boh zamýšľal priviesť ho k plnosti práve vyvrcholením v tejto radosti, ktorá je väčšia než všetko a napriek všetkému. Do tohto ďakujem, ktorým je vyjadrené všetko, čo sa dá povedať o mojom živote, samozrejme zahŕňam vás, mojich bývalých i súčasných priateľov, mojich blízkych, ktorí pri mne stáli, moju matku a otca, sestry a bratov a ich rodiny. Vaša odmena je stonásobná podľa prisľúbenia! Aj teba, priateľ mojej poslednej chvíle, ktorý nebudeš vedieť, čo robíš. Áno, aj tebe je adresované moje ďakujem a dovidenia – „v Bohu“ –, ktorého tvár vidím v tvojej tvári. Kiežby sme sa mohli stretnúť ako šťastní, dobrí lotri v raji, ak sa tak bude páčiť Bohu, Otcovi nás oboch. Amen! Inš–allah!“ Christian +

Kláštor v Tibhirine žil svojím zasväteným životom, ktorému však nikdy nechýbalo určité dejinnými prúdmi podmienené napätie. Počet kresťanov sa v Alžírsku počas druhej polovice 20. storočia prudko znižoval, a tak ani existencia tohto kláštora nebola zďaleka zaručená. Zvlášť potom, čo v roku 1992 došlo k vojenskému prevratu a zároveň k spoločenskej i bezpečnostnej destabilizácii krajiny, keď boli stupňovanie jasné hrozby namierené voči kresťanom i ľuďom s nimi sympatizujúcimi. Otázka presunu obyvateľov kláštora v Tibhirine do bezpečia, teda mimo Alžírska, bola nanajvýš aktuálna a možná. Aj napriek postupnému zvyšovaniu nebezpečenstva, ktoré sa takmer hmatateľne k bratom trapistom blížilo, dospeli k jasnému a nezvratnému rozhodnutiu: zostať. Zostať, pretože sa cítili povolaní oživovať svojou prítomnosťou práve toto miesto. Svojim rozhodnutím nanajvýš verne ilustrovali myšlienku Thomasa Mertona (tiež trapistického mnícha): „Mnísi sú ako stromy, ktoré ticho existujú v temnote a svojou prítomnosťou prečisťujú vzduch.“

Trailer z filmu O Bohu a ľuďoch ::tu::

-msk-