Pravá ľudská veľkosť a Božia veľkosť

0 Nedeľné zamyslenia

Ja nie som ten, za koho ma pokladáte Ja som

Hory majú svoju jedinečnú, a pritom neúprosnú logiku. Nemôžem do nich vchádzať nepripravená, no vyzývajú ma, aby som neklesala na duchu, nestrácala nádej. Dokonca aj vtedy, keď je neúspech mojím každodenným chlebom a porážka každodenným horkým nápojom. „Kto vystupoval na šesťtisíc-metrový Peak Paiju, ktorý Tibeťania volajú jednoducho soľ, ten vie, akým pokladom je na ňom soľ a v Himalájach vôbec. Je drahšia ako chlieb“. (Rogowski, E: Mystika vrchov, SVD Nitra 1991).

V duchovnom živote je chlebom a soľou nádej.

Pán je pripravený obdarovať ma nádejou. Ako citlivý darca, ktorý má v úcte obdarovanú osobu, očakáva, že si priznám, aká hora, aká prekážka je predo mnou. Ak ju nezdolám, nedokážem sa pozrieť na udalosti svojho života z inej strany. Je to drina, obeta, skúška, ale po nej vstup do svätyne. Dnes mi upriamuje pohľad na Jána.

Veľkosť Jána bola pre mnohých ľudí zážitkom jeho autenticity, pod vplyvom ktorej hľadali svoju. Vojaci, colníci, prostitútky chceli byť iní, chceli sa nájsť… Ján často zohnutý do biedy druhých vedel svoje o ľudskej autenticite, a tým aj o pravej ľudskej i Božej veľkosti. Pri snahe byť veľkým každý má zostať sám sebou. Veľkosť prostredníctvom verejnej  mienky býva často falošná. Len Boh pozná skutočné miery každého človeka. Veľkosť, ktorá vyplýva z toho, že sa poznám, priatelím, spolupracujem s inou veľkou osobnosťou, sa môže veľmi ľahko stať atrapou. Nekompromisný Ján zdola, z prachu zeme videl rozdiel medzi ATRAPOU KRSTU a jeho SKUTOČNOSŤOU. Z polohy medzi prachom, vypľutými slinami, odhodenými odpadkami čítal stopy ľudských pohnútok, či boli metanoiou, alebo davovou psychózou.

Jeho správanie je veľkou školou autenticity. Úsilie o autentickú veľkosť nie je bez ťažkosti. Skutočne veľkých nemajú radi mnohí z tých, ktorí ich obklopujú, lebo sa domnievajú, že sú malí preto, lebo ich zatieňuje veľkosť veľkého. Keď sa Ján ocitol vo väzení, poslal svojich učeníkov za Ježišom s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Lk 7, 20).

Vo chvíli jeho definitívneho konca vyrastá pred ním vrch pochybností proti vrchu nádeje. Ján išiel na istotu Krista – toho, ktorý mu bol bratrancom, ktorému pripravoval cestu, ale tak málo bol s ním v osobnom kontakte. Falošné výčitky hľadajú prienik. No Ježiš svojho posledného proroka posilňuje. „Choďte a oznámte Jánovi … Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Jn 7, 22). Ján sa upokojuje, dokazuje svojím správaním, že miera jeho umenšovania sa dosiahla svoj pozemský vrchol. Ježiš zjavuje sám seba a na počesť Jánovej malosti urobil množstvo zázrakov. Ak sa aj ja umenším, do života mnohých ľudí vstúpi Kristus.

Dráma Jánovho života vrcholí. Zavŕši sa na divadle Herodesovej hostiny jeho sťatím. No rozvíja sa ďaleko významnejšia, o ktorej Herodes, Herodiada, naivná Salome a hostia netušia. Nateraz Ježiš káže, vyzýva na pokánie. To je dobré. Veď ríši a kráľovstvu len prospeje mať kajúcich poddaných. Čo na tom, že Ježiš sa zastavil na brehu a oslovil rybárov. Trošku sa vyznali v mori. Neboli praví moreplavci, neboli obchodníci, boli robotníci mora. Lovili pre živobytie. To bola ich ľudská tvár. Ježiš v nej objavil aj tú druhú, ktorá patrila večnosti a jej Pánovi. V genetike Izraelitu sa stáročiami upevnila túžba po Mesiášovi a tvorili sa aj prvé gény vernosti voči nemu.

Ján Krstiteľ sa nebojí zomrieť. Neprosí o život ešte na pár dní či hodín, aby mohol dopovedať, dokončiť kázania, dokrstiť… zanecháva započaté dielo nedokončené. Dobre vie, že nie je Alfa a Omega. On je človek a k údelu človeka patrí nedokončené, nedokonalé… Rozhodujúca je vernosť a láska voči Ženíchovi. Stáť pri ňom, keď potrebuje zapnúť sandále, usporiadať svadobný zástup, keď potrebuje svetlo a hlas… Pravá láska a priateľstvo vie odísť od nedokončeného. Nepotrebuje upozornenie na odchod. Rozpoznanie času odchodu patrí k tvárnosti priateľstva a vernosti.

Mám podiel na genetike skúsenosti Cirkvi byť povolaná a umožniť povolanie. Každá realizácia povolania je krásna pravdou. Vidno ňou moc Boha a chatrnosť človeka.

Potom po zavŕšení celosvetovej drámy o pravosti povolania svet sa definitívne rozdelí na tých, čo vojdú k Otcovi, a na tých čo zostanú vonku. „…  vonku zostanú psi, traviči, nemravníci, vrahovia, modloslužobníci a každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej“ (Zjv 22, 15). Jednou zo lží je nedovoliť sebe a inému byť povolaný.

Ježiš – Koreň a rod Dávidov – Žiarivá ranná hviezda (Zjv 22, 16), buď zmyslom a cieľom každého človeka. Amen

 

Mária Bielová, SF