Pracovať pre Boha alebo robiť Božiu prácu

0 Povolania

Thomas Green SJ v jednej zo svojich kníh o duchovnom živote robí rozlíšenie medzi „prácou pre Boha“ a „konaním Božej práce“. Toto rozlíšenie mi je veľmi sympatické a dá sa aplikovať aj na pastoráciu povolaní (ďalej: PP). Rád by som preto v tomto príspevku ponúkol isté zamyslenie nad PP; nad tým, čo podľa mojej, síce obmedzenej skúsenosti, tvorí jej jadro.

Ešte predtým však poviem niečo o svojej skúsenosti s PP. Na jej poli nepôsobím dlho, iba dva roky z mojich celkovo 3 rokov kňazského jezuitského pôsobenia. Predsa však, som mal a mám možnosť, byť do nej dosť intenzívne zapojený. Rád by som bol, aby tieto riadky boli preto aj svedectvom niekoho, kto má rád prácu na poli PP a je presvedčený o jej dôležitosti, ba naliehavosti ako aj o nevyhnutosti spolupráce.

„Pracovať pre Boha“ v pastorácii povolaní

Pri „práci pre Boha“ alebo „konaní Božej práce“ ide o dva príbuzné postoje. Pravda, v skutočnosti sa od seba v značnej miere odlišujú. „Práca pre Boha“ znamená konať dobré veci, teda byť apoštolsky činný. Takýto človek sa veľa namáha, organizuje veľa stretnutí, zapája sa do rôznych akcii… Samozrejme, nie je v tom nič zlé. Problémom však býva to, že „práca pre Boha“ chce, ba potrebuje, byť merateľná, potrebuje mať výsledky. Človek s touto mentalitou sa pýta: „Koľko máš nových kandidátov/kandidátok? Koľko stretiek som/si urobil/a?… „Práca pre Boha“ človeka neustále núti k „viac“. To má zaručiť úspech Božiemu kráľovstvu (alebo jemu?). „Viac“ práce tu znamená venovať jej viac času. Na druhej strane nenásytné „viac“ pre prácu (niekedy živené túžbou po obete), berie čas tomu, čo toto „viac“ pokladá za „menej“, čiže modlitbu, tvorivý oddych, komunitu… V apoštolskom zameraní „viac“ v tomto prípade znamená presná cieľová skupina: mladý muž, alebo mladá žena – vhodní adepti pre rehoľní život. Deti, alebo už zadaní, starí ľudia…, títo všetci sú nezaujímaví alebo málo zaujímaví.  Ak by sme to zhrnuli, „pracovať pre Boha“ spočíva síce v dobrom úmysle, no celý fokus je na človeku-apoštolovi a na výsledkoch. Veľmi dobre tomu zodpovedá dnešná doba plná projektov, kde sa takmer všetko dá merať a ohodnotiť a je sprevádzané túžbou po kariére. „Práca“ je tu prostriedkom, „action“(„čínnosť“) imperatívom a „success“ („úspech“) cieľom.

Pastorácia povolaní ako „robenie Božej práce“

„Robiť Božiu prácu“ sa nemusí na prvý pohľad líšiť od „pracovať pre Boha“. Aj tu chce človek veľa pracovať, namáhať sa pre Božie kráľovstvo. Preto sa snaží nevymeškať nič z toho, čo môže danej veci viac pomôcť. Zásadný rozdiel je však v uvedomení si a prežívaní skutočnosti, že „robiť Božiu prácu“ stojí viac na Bohu, ako na mne. Je to v uvedomení si, že Boh chce a pôsobí cezo mňa, a to nielen cez to, čo robím, ale aj cez to kým a aký som; cez moje „nič nerobenie“ v modlitbe, „stratu času“ v mojom bratskom či sesterskom spoločenstve či cez môj oddych a načerpanie. Ako vidieť, nemá to nič spoločné s postojom pasivity a nesprávne chápaným heslom: „Pán Boh sa postará“.  Skôr by sa to pekne dalo vyjadriť tým známym mottom: „Rob všetko tak, ako by to záležalo iba od teba, a modli sa tak, akoby to záležalo iba na Bohu“. V apoštolskom zameraní „viac“ v tomto prípade neznamená iba presnú cieľovú skupinu mladých a súcich adeptov na rehoľní život. „Viac“ tu môže mať podobu stretnutia so starým a chorým človekom, kde ho povzbudíme k obetovaniu utrpenia za nové povolania; „viac“ môže mať podobu stretnutí s deťmi, kde im venujeme svoj čas, počúvame ich; „viac“ tu zodpovedá aj stretnutiu s rodičmi, kde ich dokážeme motivovať a povzbudzovať v ich krásnej, ale náročnej a zodpovednej úlohe výchovy detí. Konať „Božiu prácu“ znamená ochotu a odvahu objať frustráciu  „neúspechu Veľkého piatku“ s nádejou víťazstva veľkonočného rána. V konaní „Božej práce“ prostriedkom nie je práca, ale ja a môj život v Bohu a z Boha; imperatívom tu nie je „action“, ale … zdravé napätie dvojice „actio-contemplatio“; a nakoniec cieľom nie je „success“, ale láska, s ktorou napĺňam svoj život a službu (porov. 1Kor 13).

 

„Farský víkend“ ako príležitosť pre „robenie Božej práce“

V PP sa pod „farským víkendom“ zvyčajne má na mysli víkendové navštívenie a pôsobenie v  nejakej konkrétnej farnosti. Zvyčajne už v piatok večer príde do farnosti tím PP zložený z rehoľných sestier, rehoľníkov a aspoň jedného kňaza. Miestny kňaz má už dopredu k dispozícii program víkendu, aby s ním mohol oboznámiť svojich farníkov. „Farský víkend“ (ďalej: FV) je forma duchovnej obnovy farnosti so zameraním na starostlivosť o životné povolanie človeka, osobitne to duchovné. „Robenie Božej práce“ spočíva v tom, že pastoračnému tímu záleží na priateľskom stretnutí a primeranému programu pre všetky vekové kategórie ľudí, aj čo do stavu: od detí, cez školopovinnú mládež, mladých, rodičov a starých rodičov. Je to možno paradoxné, ale chorí a starí ľudia tu tvoria akoby prednostnú skupinu. Práve títo „neužitoční“ môžu vo veľkej miere prispieť k sklíčeniu semienka Božieho povolania v mladých ľuďoch. Totižto svojou bezmocnosťou a utrpením, ktoré prežívajú vo viere a obetujú za mladých, dávajú vonkajšej apoštolskej činnosti iných, hĺbku. Počas FV ich zvyčajne navštevujeme v sobotu dopoludnia. Paralelne s tým zvyčajne beží program pre detí, ktorý majú na starosti rehoľné sestry. Poobedie a večer sú vyhradené osobitným stretnutiam s mládežou a rodičmi. Nedeľná sv. omša je vyvrcholením celého podujatia. Deti tu majú možnosť spevom alebo scénkou prezentovať, čo ich naučili rehoľné sestry. Chorí a starí ľudia, ktorí sa jej nemôžu zúčastniť fyzicky, ju doprevádzajú duchovne. Eucharistia chce takto duchovne prepojiť všetkých farníkov.

Pestrosť pastoračného tímu dáva vyniknúť rozličným charizmám tak rehoľným ako aj osobným. Týmto spôsobom je aj schopnosť samotného tímu spolupracovať svedectvom samým o sebe. Samotný program je potom príťažlivejším a výsledný „efekt“ je taký, že každý z farnosti má možnosť si niečo z toho aj osobne odniesť.

 

Zhrnutie

Na záver by som chcel iba povedať, že „konať Božiu prácu“ môže mať mnoho podôb. „Farský víkend“ je istotne iba jedným zo spôsobov a príležitostí. Vďaka všetkým, s ktorými som mal resp. mám možnosť spolupracovať.

Ohľadom PP som presvedčený, že súčasná PP vyžaduje ducha veľkodušnosti, spolupráce v rámci diecézy a reholí, lepšiu organizovanosť a profesionalitu; viac inkluzívny, než exkluzívny charakter. Podľa môjho názoru fakt, že väčšina (a možno všetci) promótori povolaní robia PP nie na plný úväzok, ale iba ako jednu z mnohých ďalších činnosti svedčí o tom, že PP sa neberie dostatočne vážne resp., že samotná dobra vôľa, hoci potrebná, nestačí. Možno naozaj to chce, aby sme nerobili všetci každý všetko, ale niektorí, no spoločne.

Peter Girašek