Pozor, krehké!

0 Formácia

Z dejinnej i celosvetovej perspektívy nie je krehkosť duchovného povolania novým fenoménom. V súčasnom svete to možno pozorovať už niekoľko desaťročí, hlavne na Západe a postupne aj na Slovensku, ako dôsledok prevratných socio-kultúrnych zmien v spoločnosti a krízy viery. Na fenomén krehkosti povolaných sa pozrel don Pasqual Chavez Villanueva v príhovore pre náš časopis.

Z pohľadu, ktorý je jednoducho ľudský, môžeme dnes u zasvätených osôb konštatovať veľmi veľkú psychologickú krehkosť. Myslí sa tým, že zatiaľ čo v minulosti boli osoby zvyknuté bojovať, aby mohli napredovať, aby niečo veľké v živote dokázali, dnes osoba pred akýmkoľvek problémom, akoukoľvek frustráciou alebo neurčitou ťažkosťou vstupuje do krízy. To vysvetľuje, prečo napr. mladí pri akomkoľvek neúspechu prídu veľmi ľahko do depresie (neraz až k samovražde) alebo prečo v akýchkoľvek problémoch v manželstve ich to privádza k odlúčeniu, rozvodu. Hovorím to len na pochopenie, že osoby necítia dostatočnú energiu a potrebu bojovať, aby niečo dosiahli.

Psychologická krehkosť

Máme tu teda prvý fenomén, a to je psychologická krehkosť. Ako odpovedať na psychologickú krehkosť? Predovšetkým učiť sa z prírody, učiť sa ísť proti prúdu. Načrtnem to jedným obrazom, ktorý môže byť veľmi význačný.
Ak chce byť losos plodný, musí plávať proti prúdu, zanechať more, vplávať do rieky. Stále pláva proti prúdu. Cez strminy, vodopády musí skákať, aby dosiahol miesto, kde môže byť plodný. Dnes je vo formácii potrebné pomôcť s učením plávania proti prúdu. To znamená dať viac sparťanskej formácie. Sparťanská znamená pevnejšia, odolnejšia. Formácia niekedy nerozvinie človeka, robí ho detským. Všetko je na dosah ruky. Je tu modlitba, lebo je tu zvonec, ktorý ťa volá, lebo je tu kaplnka. Apoštoluješ, lebo je deň, keď sa robí trochu apoštolátu. Nakoniec sa nerobia rozhodnutia, všetko sa zdá, že je zorganizované štruktúrou, ktorá ti nedovolí robiť inak.
Poznám mladých, ktorí sa musia pousilovať, aby boli ľuďmi spoločenstva. Ktorí chcú zostať v milosti posväcujúcej, ktorí sa snažia žiť verne a čisto ich život až po manželstvo. To sú mladí, ktorí sa stávajú apoštolmi z rozhodnutia, a nie jednoducho len preto, že sú vo formačnom dome.
Don Bosco hovoril, že autentická formácia nastáva vtedy, ak je sparťanská, ak provokuje mladého človeka, aby dal zo seba to najlepšie, nie to najmenšie. Toto je prvá vec. Nedávajme takú formáciu, v ktorej prevláda psychologická krehkosť. Nad psychologickou krehkosťou sa vyhráva väčšou pevnosťou, ktorá je ovocím formácie a výchovy. To teda znamená, že nie sme nevyhnutne odsúdení na to, aby sme boli krehkí, hoci nás kultúra k tomu vedie.

Nekonzistentnosť povolania

Druhým výrazom tejto novej kultúry je nekonzistentnosť povolania. Toto privádza ku skutočnosti, že dnes si motivovaný, zajtra nie. Motivácie nie sú v základe zvnútornené, sú omnoho povrchnejšie. Dnes si dojatý a chceš sa stať kňazom, sestrou. Zažiješ Svetové dni mládeže a myslíš si, že toto je dosť na to, aby si urobil rozhodnutie. Všetko sa stáva veľmi emotívne. Emócie ako energia sú dôležité, o tom sa nepochybuje, ale nedá sa napredovať so sentimentálnymi motiváciami. Pretože jeden deň budeš v oblakoch, druhý úplne pod zemou.
Ako sa dá zvíťaziť aj nad týmto? Znovu sa vrátim k obrazu z prírody. Tento raz si prepožičiam obraz bambusu. Ak ho rozrežeš po dĺžke, stojí úplne rovno, aj keď je veľmi tenký. Je rovný, pretože má krúžky každých 20-25 cm. Krúžky, ktoré mu dovolia stáť rovno. Ale ak bambus rozrežeš naprieč, vo vnútri bambusa nie je nič, je dutý. To je celkom iné ako u ľudskej osoby, u ktorej je chrbtica vo vnútri, nie vonku. To znamená, že formácii sa nedarí dávať vnútornú chrbticu, všetko záleží od vonkajších stimulov. Vonkajšie pomôcky ako v prípade bambusu ťa udržia, ale vo chvíli, keď musíš urobiť osobné rozhodnutia, keď si musíš život zorganizovať podľa toho, čo chceš, a nenaučil si sa to, prirodzene to nebudeš mať. Preto veľkou výzvou dnešnej formácie je personalizácia.
Máme tendenciu rovnako jednať so spolubratmi. Niektorí majú za sebou veľkú intelektuálnu formáciu, niektorí ledva ukončili nevyhnutné štúdiá. Niektorí prichádzajú s veľkou kresťanskou formáciou, niektorí s náhodnou skúsenosťou. Niektorí prichádzajú s poznaním rehoľníkov a konkrétnej charizmy, a iní sotva prečítali knihu alebo videli čo-to na internete, a my s nimi jednáme rovnako. Ale tak to nesmie byť. Tu má byť schopnosť personalizácie formácie. Pre don Bosca nebolo dôležité, odkiaľ sa štartuje, ale kam sa chce prísť, kam ich chcem priviesť. Je dôležité, v akej situácii sa každý z nich nachádza. Toto by umožnilo spoznať, čo dať a ponúknuť každému z nich. Ak to nerobíš, máš chlapcov s psychikou, ktorá sa nazýva reaktívna, nie proaktívna. To znamená, že nevedia robiť osobné rozhodnutia, všetko je prostredie. Takže idú sa bratia modliť, ide sa modliť aj on. Idú bratia jesť, ide aj on. Idú si zahrať, ide aj on. Nie je možné, aby sme sa vždy nechali viesť na spôsob stáda, veď sme povolaní byť pastiermi, aby sme viedli iných. Toto zapríčiňuje, že naši mladí strácajú kapacitu byť leadership. Tento prípad sa dokumentuje veľmi ľahko. Keď napr. čítaš, čo ti napísal spolubrat v žiadosti o vstup do noviciátu, o zloženie prvých sľubov, prečo chce zložiť doživotnú profesiu, byť vysvätený, stretneš sa s obrovskými motiváciami. Niekedy po dvoch mesiacoch ti ten istý spolubrat napíše iné motivácie, pre ktoré hovorí, že sa necíti, aby bol tým, čo napísal pred dvoma mesiacmi alebo pred rokom. To nie je možné. Je pravda, že môžeš veci meniť, ale nie je možné, aby si nemal schopnosť vedieť, čo si vyžaduje rozhodnutie, ktoré robíš. Alebo si sa mýlil prv, alebo potom. Táto nekonzistentnosť povolania sa ukazuje v tejto vete: Dnes sa cítim, zajtra sa necítim.

Morálny relativizmus

Je tu tretí výraz dnešnej kultúry, ktorým je morálny relativizmus. Ľudia si myslia, že veci sú zlé vtedy, keď vyjdú najavo, ale ak sa o nich nevie, tak sa dá aj tak jestvovať.
Niekedy si uvedomíš, že sa spolubrat zaľúbil do dievčaťa. Vidíš to z toho, ako sa správa. Čo sa stane? Zavoláš si ho, upozorníš ho. A prvá vec, čo ti povie je: „Nič sme neurobili, nič nemorálneho sme nespáchali.“ Avšak problém nie je v tomto. Problém je v tom, že svojimi intímnymi kontaktmi riskuješ svoj projekt života. A tieto vzťahy nebývajú iba emotívne, ale často sexuálne a niekedy príde aj dieťa, a oni pokračujú, teda žije sa dvojité svedomie – jedna vec je človek na verejnosti, iná je v súkromí. Jedna vec je, čo vyznávaš na verejnosti, a druhá to, čo žiješ v súkromí. Toto je neschopnosť zladiť dve presvedčenia so svojím životom. Toto je morálny relativizmus. Čo sa teda stane? To, čo s bambusom. Bambus má ohybnosť skoro 180 stupňov. Ak si videl bambus zmietaný vetrom, hýbe sa bez toho, aby sa zlomil. Strom to nedokáže urobiť. Bambus áno. A mnohí spolubratia žijú ako bambus s výnimočnou ohybnosťou, ktorá im dovoľuje žiť dvojitý život. Nezlomia sa, ale znamená to, že niečo nie je v poriadku. Ako odpovedať na tento relativizmus? Formáciou svedomia, etickou formáciou, ktorá však prakticky uschopňuje človeka stáť si za rozhodnutiami, ktoré sa robia v komunite. Ak sme vytvorili projekt komunitného života, musím ho vziať na seba, nemôžem povedať, že ja si urobím po svojom. Nemá potom zmysel povedať, že patrím do tejto komunity.
Tu sa nachádza táto forma relativizmu.

Citlivosť mladých

Noví mladí, ako koniec koncov všetky generácie, sú citliví na určité hodnoty a odolní voči iným hodnotám. Napr. títo mladí sú citliví na hodnotu slobody. Áno, to je v poriadku, sloboda má svoju hodnotu, ale nie je nad všetky hodnoty. Nie je najdôležitejšou hodnotou. Svätý Pavol naozaj hovorí, že „hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých“. Myslí sa tým, že hodnota slobody nie je najvyššou hodnotou. Najvyššou hodnotou je láska. Tá ťa privedie aj k zrieknutiu sa vlastnej slobody pre službu druhým až po zrieknutie sa vlastného života pre druhých.
Dnes ti napr. mladí povedia, že to, čo robia, robia preto, lebo sú slobodní. Áno, si slobodný, ale tvoja sloboda nie je najvyššou hodnotou. Inak by ti tvoja autonómia spôsobila, že niekedy robíš rozhodnutia proti sebe samému. Dnes hovoríš jednu vec, a druhý deň pod zámienkou slobody hovoríš inú. To znamená, že z nejakej hodnoty robíš najväčšiu hodnotu. Z dôležitého prvku sa stane takmer absolútny.
Druhou vecou, na ktorú sú dnes mladí citliví, je skúsenosť.
Chcú mať zo všetkého skúsenosť. Ja chcem vyskúšať to, ja zase tamto. Chcem vyskúšať nejaký typ vzťahu, pretože ako inak by som vedel, čo hľadám. Je tu absolutizácia. Je pravda, že aj v živote robíš rozhodnutia. Tvoj život závisí od toho, ako dopadnú tvoje rozumné, správne alebo pomýlené rozhodnutia. V prípade skúsenosti je dôležité mať ju, aby si neriešil celý problém rozumovo. Ale skúsenosť nie je absolútnou hodnotou.
Mnohí skúšajú všetko možné, a nenaučia sa nič. Dôležitejšie ako hodnota skúsenosti je mať skúsenosť hodnôt. Skúsenosť hodnoty byť slobodný, zodpovedný, hodnoty byť človekom komunity. To znamená mať skúsenosť konkrétnych hodnôt. Toto dovoľuje ísť dopredu s témou skúsenosti, ale neabsolutizuje skúsenosť ako takú, ale skúsenosť niečoho.

Pasqual Chavez Villanueva

Preklad Jozef Skala

Foto: www.dreamstime.com