„Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sú expertmi v Božích cestách“

Prinášame vám príhovor  Svätého Otca Františka účastníkom plenárneho zasadnutia Kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Klementínska sála
sobota, 28 január 2017

 

Drahí bratia a sestry,

mám veľkú radosť z toho, že vás dnes môžem prijať počas vášho plenárneho zasadnutia, na ktorom uvažujete o téme vernosti a zanechania povolania. Pozdravujem pána kardinála prefekta a ďakujem mu za jeho predslov. Aj vás ostatných pozdravujem a som vám vďačný za vašu prácu a službu zasvätenému životu v Cirkvi.

Tému, ktorú ste si zvolili, je veľmi dôležitá. Môžeme povedať, že v tejto chvíli vernosť povolaniu je podrobená skúške. Štatistiky, ktorými ste sa zaoberali, to dokazujú. Stojíme zoči-voči „krvácaniu“, ktoré oslabuje zasvätený život i samotný život Cirkvi. Sme ustarostení odchodmi z povolania. Je pravda, že niektorí odchádzajú preto, že sú koherentní, nakoľko po serióznom rozlišovaní uznali, že nikdy povolanie nemali; avšak niektorí svojmu povolaniu postupom času nie sú verní, často iba niekoľko rokov od zloženia doživotnej rehoľnej profesie. Treba si položiť otázku, čo sa stalo.

Ako ste správne podčiarkli, existuje mnoho faktorov, ktoré podmieňujú vernosť povolaniu. V prvom rade ide o zmenu doby, a nielen o dobu rôznych zmien, v ktorej je veľmi ťažké prevziať seriózne a definitívne záväzky. Nedávno mi jeden biskup povedal, že prišiel za ním istý dobrý mladík s vysokoškolským titulom, ktorý pracoval vo farnosti, a povedal mu: „Chcel by som sa stať kňazom, ale len na desať rokov.“ To je kultúra provizória.

Prvým faktorom, ktorý nenapomáha byť verným svojmu povolaniu, je sociálny a kultúrny kontext, v ktorom sa pohybujeme. Žijeme ponorení v takzvanej kultúre fragmentu, provizória, ktorá môže viesť k tomu, že začneme žiť «à la carte» (z francúzštiny podľa jedálneho lístku, pozn. red.) a sme otrokmi módy. Táto kultúra v nás vyvoláva potrebu mať vždy otvorené „bočné dvierka“ pre ďalšie možnosti, podporuje konzumizmus a zabúda na krásu jednoduchého a prostého života, vyvolávajúc často veľké životné prázdno. Rozšíril sa veľmi silný praktický relativizmus, podľa ktorého sa všetko posudzuje s cieľom uprednostniť sebarealizáciu, ktorá je často cudzia hodnotám evanjelia. Žijeme v spoločnosti, v ktorej ekonomické pravidlá nahrádzajú tie morálne, určujú zákony a natískajú svoje smerodajné systémy, čo je na škodu hodnôt života; ide o spoločnosť, v ktorej diktatúra peňazí a zisku uprednostňuje pohľad na svet, podľa ktorého ten, kto neprodukuje, je odpísaný. V takejto situácii je jasné, že ten, kto chce iných evanjelizovať, najprv musí urobiť krok, aby on bol evanjelizovaný.

K sociálno-kultúrnemu kontextu treba pridať ďalšie faktory. Jedným z nich je svet mladých, svet zložitý, ktorý je bohatý a zároveň plný výziev. Tento ich svet nie je negatívny, ale zložitý, áno, bohatý a plný výziev. Nechýbajú mladí, ktorí sú veľmi veľkodušní, solidárni a angažujú sa v náboženskej a spoločenskej rovine; mladí, ktorí hľadajú opravdivý duchovný život; mladí, ktorí sú hladní po niečom odlišnom od toho, čo ponúka svet. Existujú nádherní mladí a nie je ich málo. Na druhej strane sa však mnohí stávajú obeťami logiky zosvetštenia, ktorú možno vyjadriť ako hľadanie úspechu za každú cenu, ľahké dosiahnutie peňazí a pôžitku. Táto logika dokáže zviesť aj mnohých mladých. Našou úlohou je stáť po ich boku a „nakaziť“ ich radosťou evanjelia a príslušnosťou ku Kristovi. Ak chceme, aby mladí tejto kultúre nepodľahli, treba ju evanjelizovať.

Tretí podmieňujúci faktor prichádza z vnútra samotného zasväteného života, kde popri toľkej svätosti nechýbajú situácie, ktoréprotirečivým svedectvom a vďaka nim je vernosť náročnejšia. Do týchto situácií, okrem iných, môžeme zaradiť rutinu, únavu, ťarchu z riadenia štruktúr, vnútorné rozdelenia, baženie po moci – sú to karieristi, svetský spôsob riadenia inštitútov, služba autority, ktorá sa niekedy stáva autoritárstvom alebo každému dovolí, aby si robil, čo uzná za vhodné. Ak si chce zasvätený život udržať svoje prorocké poslanie a svoj pôvab tým, že aj naďalej bude školou vernosti „pre blízkych i vzdialených“ (porov. Ef 2, 17), musí si zachovať čerstvosť a novosť z ústredného postavenia Ježiša a vyžarovať nádej i radosť. Nádej a radosť! Tieto dve hodnoty hovoria o tom, aká je komunita, čo je v nej. Je v nej nádej, radosť? Ak áno, tak dobre. Ale keď jej chýba nádej a nie je v nej radosť, tak je to veľmi zlé.

Ďalší aspekt, ktorému treba venovať osobitnú pozornosť, je bratský život v komunite. Treba ho živiť najmä spoločnou modlitbou, čítaním Božieho slova – lectio divina, aktívnou účasťou na sviatostiach Eucharistie a zmierenia, bratským dialógom a úprimnou komunikáciou medzi členmi, bratským napomínaním, milosrdenstvom voči bratovi alebo sestre, keď zhreší, rozdelením si zodpovednosti. Tieto prvky má sprevádzať výrečné a radostné svedectvo jednoduchého života stojac pri chudobných a venujúc sa poslaniu, ktoré dáva prednosť existenciálnym perifériám. Od obnovy bratského života v komunite veľmi závisí výsledok pastorácie povolaní – môcť povedať „poďte a uvidíte“ (porov. Jn 1, 39) a vytrvalosť v povolaní mladých i menej mladých bratov a sestier. Pretože keď spolubrat alebo spolusestra nenachádza oporu svojho zasväteného života v komunite, bude ju vyhľadávať vonku so všetkým, čo s tým súvisí (porov. Bratský život v komunite, 2. februára 1984, č. 32).

Povolanie, ako aj samotná viera, je poklad, ktorý nosíme v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4, 7), preto ho musíme chrániť, ako sa chránia najvzácnejšie veci, aby nám tento poklad nikto neukradol a ani nestratil časom svoju krásu. Každý z nás sa má predovšetkým starať o svoje povolanie, pretože sme boli povolaní nasledovať Krista zbližša s vierou, nádejou a láskou, ktoré máme pestovať každý deň v modlitbe a posilňovať dobrou teologickou a duchovnou formáciou, ktorá nás dokáže ubrániť pred módou a kultúrou toho, čo je pominuteľné, a umožní nám kráčať pevní vo viere. Na tomto základe možno praktizovať evanjeliové rady a zmýšľať ako Kristus (porov. Flp 2, 5). Povolanie je dar, ktorý sme prijali od Pána. On zhliadol na nás a zamiloval si nás (porov. Mk 19, 21) povolajúc nás nasledovať ho v zasvätenom živote. A zároveň k nemu patrí zodpovednosť toho, kto tento dar prijal. S pomocou Pánovej milosti každý z nás je povolaný prevziať v prvej osobe zodpovednosť za svoj ľudský, duchovný a intelektuálny rast a súčasne udržiavať oheň svojho povolania. To znamená, že svoj pohľad máme mať stále upriamený na Pána a vždy sa usilovať kráčať podľa evanjeliovej logiky a nepodľahnúť kritériám zosvetštenia. Mnoho ráz veľké nevery začínajú malými prehreškami alebo roztržitosťou. Aj v tomto prípade je dôležité stotožniť sa so slovami svätého Pavla: „Už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna“ (Rim 13, 11).

Keď hovoríme o vernosti povolaniu a o jeho zanechaní, musíme zdôrazniť veľkú dôležitosť duchovného sprevádzania. Tento prvok by som chcel osobitne podčiarknuť. Je nevyhnutné, aby zasvätený život investoval do prípravy kvalifikovaných ľudí v tejto službe. Hovorím „zasvätený život“, lebo charizma duchovného sprevádzania či duchovného vedenia je laickou charizmou. Majú ju síce aj kňazi, avšak ide o laickú charizmu. Koľkokrát som sa stretol s rehoľnými sestrami, ktoré mi hovorili: „Otče, nepoznáte nejakého kňaza, ktorý by ma mohol [duchovne] viesť?“ – „A v tvojej komunite nie je žiadna múdra a rozvážna sestra, Božia žena?“ – „Áno, je tam istá starenka, ktorá…, ale…“ – „Choď za ňou!“ Starajte sa o členov svojej kongregácie. Už počas minulého plenárneho zasadnutia ste konštatovali, že je nutné v tejto veci niečo urobiť, ako to vyplýva aj z vášho nedávneho dokumentu Pre nové víno nové sudy (porov. č. 14 – 16). Na túto potrebu asi nikdy nebudem dostatočne stačiť klásť dôraz. Je ťažké zachovať vernosť povolaniu, keď kráčame sami alebo keď pri našich krokoch nás sprevádzajú bratia a sestry, ktorí nás nedokážu pozorne a trpezlivo počúvať alebo ktorí nemajú adekvátnu skúsenosť zasväteného života. Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sú expertmi v Božích cestách, aby mohli robiť to, čo robil Ježiš s emauzskými učeníkmi: sprevádzať ich na ceste života a vo chvíľach zmätku znova v nich zapáliť vieru a nádej prostredníctvom slova a Eucharistie (porov. Lk 24, 13 – 35).

Ide o delikátnu a náročnú úlohu duchovného vodcu. Strácame nemálo povolaní, pretože nám chýbajú zdatní duchovní sprievodcovia. Všetci, my zasvätení, mladí i menej mladí, potrebujeme primeranú pomoc nielen v povolaní, ale aj v ľudskej či duchovnej situácii, ktorú práve prežívame. Musíme sa však rozhodne vyhýbať akejkoľvek forme sprevádzania, ktorá by vytvárala závislosť. Táto záležitosť je veľmi dôležitá: duchovné vedenie nemá vytvárať závislosť. Ak sa na jednej strane musíme vyhýbať akejkoľvek forme sprevádzania, ktorá by vytvárala závislosť, bola protektívna, kontrolovala by zasvätenú osobu alebo by z nej vytvárala infantilného človeka, tak na strane druhej nemôžeme rezignovať a kráčať osamotene: potrebujeme blízke, časté a zodpovedne „dospelé“ sprevádzanie. Vďaka takémuto prístupu budeme vedieť trvale rozlišovať a objavovať Božiu vôľu, hľadať vo všetkom to, čo sa Bohu viac páči, ako by povedal svätý Ignác, alebo – podľa slov svätého Františka z Assisi – „chcieť vždy to, čo sa jemu páči“ (porov. Františkánske pramene 233). Duchovné rozlišovanie si vyžaduje zo strany duchovného sprievodcu a toho, kto je sprevádzaný, jemnú duchovnú citlivosť, schopnosť postaviť sa pred seba a pred druhého sine proprio, mať jednoduchý odstup od predsudkov alebo od osobných či skupinových záujmov. Ba čo viac, treba pripomenúť, že pri rozlišovaní nejde iba o voľbu medzi dobrom a zlom, ale medzi dobrom a tým, čo je lepšie, medzi tým, čo je dobré, a tým, čo vedie k stotožneniu sa s Kristom. A mohol by som ďalej pokračovať, ale zastavme sa tu.

Drahí bratia a sestry, ešte raz vám ďakujem a vzývam na vás a na vašu službu, ako aj na členov a spolupracovníkov Kongregácie pre zasvätený život a spoločnosti apoštolského života neustále pôsobenie Svätého Ducha, pričom vám žehnám z celého srdca. Ďakujem.

Preložil Štefan Turanský, salezián

foto: Vittorio Peri, ANSA