Potešovanie Boha

Evanjelista Ján vo svojej veľkej reči o Eucharistii napokon stíha ešte jednu dimenziu. Po odmietnutí Ježiša židmi a rozpakmi zástupu, ktorý sa ticho roztratil, sú na rade učeníci. Po všetkých ováciách pri rozmnožení chleba to bola pre nich riadna sprcha zažiť Rabbiho „neúspech“ u toľkých naraz.

Ježiša, ktorý mal v momente zmapovanú celkovú situáciu, prinútili k otázke na telo: „Aj vy chcete odísť?“ Z jeho strany to určite nebolo iba chladnokrvné  zisťovanie situácie. Veď im ponúkol všetko: svoje telo, krv, svoje ľudstvo, ba i božstvo. Po takej ponuke sa žiada pozitívna odpoveď. Keby bol žiadal od všetkých dajakú obetu, skôr by sa dalo pochopiť ich vytrácanie sa.

Ako to bolo včera, tak je i dnes. Ak ozaj chápeme, čo je slávenie Eucharistie, aj my musíme prekonať istý vnútorný odpor či skôr námahu. Rezistenciu voči Ježišovmu umieraniu za mňa a zároveň odpor voči svojmu vlastnému umieraniu. Prijať zákon znovuzrodenia skrze bolesť je tvrdou rečou i dnes. Vízia kresťanstva je totiž jediná: smrť egoizmu. A s tým máme čo robiť všetci.

Preto mnohí opúšťame Ježiša. Na pohľad pre to či ono. Niekto ostentatívne, druhý skryto. Jeden buchne dverami, druhý síce ostáva v komunite, ale svoje povolanie už dávno stratil.

A ako včera, tak i dnes sa Ježiš sťažuje na našu nevernosť, vlažnosť či chlad.

Pýtali sa istého mystika, prečo je svet ponorený do toľkého zla. Či preto, že sme ako kresťania a zvlášť rehoľníci urobili málo? Či sme neapoštolovali s dostatočným nadšením, či sme nekonali skutky milosrdenstva? Svätec odpovedal: „Nie, kresťania, zvlášť rehoľníci vykonali a konajú stále veľa dobra. Len milujú málo.“

Boh chce a môže spasiť svet. Ale ak je neprijatý tými, čo sú jeho, zastavuje sa záplava milostí na ľudstvo. A ako to bolo včera, tak i dnes chce byť Ježiš od svojich potešovaný. Podobne ako ho za svätý zvyšok učeníkov potešil Peter: „Pane, a ku komu by sme šli…“

Ako tešiť? Celkom malými hnutiami lásky. Celkom malými poslušnosťami s láskou. Celkom malými gestami trpezlivosti z lásky k nemu. Celkom malými pokoreniami…

Dagmar Kráľová, saleziánka