Ponížení a povýšení…

 

„Lebo každý, kto sa ponižuje bude povýšený a kto sa povyšuje, bude ponížený.“ (Lk 14, 11) Je dobré, že príklad evanjeliového prístupu k životu a jeho výzvam môžeme čerpať aj u našich športovcov. Potvrdením slov evanjelia v tejto oblasti môže byť aj zlatá medaila Mateja Tótha z chôdze na 50 km. Kráčal za ňou s vedomím, že dáva všetko svoje športové úsilie pre dosiahnutie najlepšieho výkonu a úspechu, a zároveň výsledok očakával s postojom pokory. Dlhoročné úsilie mu prinieslo povýšenie na najvyšší olympijský stupienok. Nebolo by však tohto povýšenia bez každodennej pracovitosti a poníženého prístupu k úspechu v športe a v živote.

Na Matejovi sa, podľa mňa, spĺňa len to, čo dal Boh ako pravidlo pre život všetkých a čo vyjadrilo tiež prvé čítanie v liturgii tejto nedele v slovách „v tichosti konaj svoje práce“ (Sir 3, 19). Dosiahnutý výsledok považuje za svoj životný úspech v tom, čomu sa profesionálne venuje, no predsa za ním vidí len šport, ktorý poukazuje na hlbší zmysel a dôležitejšie povýšenie ľudského života. Jeho postoj učí, že to podstatné v živote je v tichosti konať svoju prácu, ktorej sa máme poctivo venovať celým srdcom, a venovať sa ľuďom, ktorí sú pre nás životným darom a inšpiráciou.

Myslím, že je tu príležitosť uvedomiť si, že za veľmi veľa vďačíme ľuďom, ktorí na svojom mieste v tichosti konajú svoju prácu v prospech ľudí okolo nich. Svet počas olympiády žil výkonmi jednotlivcov, ktorí zožali odmenu za dlhý čas tichej pracovitej prípravy. Dlhodobo však náš svet posúvajú dopredu ľudia, ktorí venujú svoju tichú prácu aj v prospech tých, ktorí sa im nemajú ako odmeniť. Evanjelium ich vymenúva ako pohostených chudákov, mrzákov, chromých a slepých, a tým, ktorí sa k nim znížia, sľubuje odmenu pri vzkriesení spravodlivých.

Takto odmenených víťazov prajem tomuto svetu čo najviac.

br. Ján Macej, kapucín