Poklad samoty

0 Psychológia

Uprostred tohto temného sveta sme pozvaní žiť a vyžarovať nádej. Je to možné? Môžeme sa stať svetlom, soľou a kvasom pre svojich bratov a sestry v ľudskej rodine? Môžeme ponúknuť nádej, odvahu a dôveru ľuďom tejto doby? Odvážime sa prelomiť tento ochromujúci strach? Budú môcť ľudia o nás povedať: „Pozrite sa, ako sa milujú, ako slúžia svojim blížnym a ako sa modlia k Pánovi?“ Alebo sa musíme priznať, že na tejto križovatke dejín nemáme potrebnú silu alebo veľkodušnosť? Ako môžeme žiť v nádeji, aby sme rozdávali nádej? A ako nájdeme pravú radosť?
Keď ste ma požiadali, aby som rozprával o samote, uvedomil som si že o nej môžem hovoriť len v rámci týchto naliehavých otázok, ktoré si kladie dnešná doba. Bolo by ľahké a bolo by pokušením, keby som jednoducho hovoril o vzťahu medzi samotou a spoločenstvom, ale to by vás nepriviedlo k uvedomeniu si naliehavosti tejto situácie. Vysvetlím, ako nám stav sveta, v ktorom žijeme, môže otvoriť srdce, aby sme nanovo pochopili hĺbku a krásu samoty v živote opravdivých hľadačov.
Chcem hovoriť o našom živote jednotlivcov, rodín a spoločenstiev (rehoľných i svetských) v troch kategóriách: intimita („pozrite, ako sa milujú“), služba („pozrite, ako si slúžia“) a modlitba („pozrite, ako sa modlia k Pánovi“). Tieto tri kategórie sú životodarnými silami, ktoré nám pomôžu uzdraviť sa a potom sa môžeme stať uzdravovateľmi. Vytvorím súvislosť medzi samotou a poslušnosťou Duchu, samotou a čistotou srdca a samotou a jednoduchosťou. Chcem vám ukázať, ako tieto tri rozmery nášho spoločného života a svedectva súvisia s celibátom, poslušnosťou a chudobou a ako si vyžadujú hlbokú oddanosť samote.

Sily strachu a hnevu
Ako môže samota pomôcť nášmu svetu? Ako môžeme prinášať lásku tomuto svetu, keď budeme sami? V našej spoločnosti, ktorá je zameraná na krízu, mocnými silami sa stali strach a hnev. Ľudí, ktorých poháňa strach alebo zväzuje hnev, vidíme každý deň nielen v novinách, ale začíname si aj uvedomovať, že mnohých z nás v rodinách a spoločenstvách postihuje nepokoj, ktorý je poznačený strachom a hnevom. Chceme uspokojiť čoraz väčšiu potrebu spoločenstva, ktoré ponúka pocit spolupatričnosti; miesto, kde môžeme vyjadriť svoje obavy, sklamanie a uzdraviť bolesti. My, ktorí sme sa v minulosti cítili sebaistí a v bezpečí, dnes pochybujeme o sebe a niekedy máme silný pocit bezmocnosti. My, ktorí sme celé roky boli celkom spokojní so svojím povolaním, pochybujeme o zmysle svojich životných rozhodnutí. Pýtame sa, či náš život je pre iných hodnotný. Dokonca sa pýtame, či nemáme pochybné motívy a falošné ciele. Určite si niekedy kladieme otázku, či urobíme naozaj slobodné rozhodnutia.
Toto pochybovanie o sebe vedie k pocitu odcudzenia a osamelosti, ktorý nás núti vytvárať nový, pohodlnejší životný štýl v našej kultúre a spoločenstvách. Tu objavujeme svoje skutočné potreby. Zisťujeme, že je ťažké cítiť sa spokojný vo svojej rodine. Neprekvapuje, že veľké túžby po láske, priateľstve a intimite, ktoré doteraz ostávali pod prahom nášho vedomia, zaujímajú svoje miesto v samotnom strede vedomia. Máme problémy a bolesti v oblasti sexuality, slobody, zodpovednosti, viny a hanby. Tieto bolestné túžby nás pobádajú, aby sme sa úplne oslobodili od minulosti a hľadali nové formy intimity, ktoré môžeme priamejšie zakúsiť. Najintenzívnejšie hľadajú riešenia často tí, ktorí sú najcitlivejší na strach a hnev v našom svete, ale všetci máme veľkú potrebu lásky a nehy, ktorú nijaká ľudská rodina alebo spoločenstvo nedokáže uspokojiť. Táto potreba nás sužuje a bolí.
Kladieme si otázku, či strach a hnev v našom svete neznemožnil, aby sme boli ako deti, ktoré hrajú na píšťalkách a vyzývajú ľudí k tancu (Lk 7, 32). Vnútorné starosti a nepokoj sú také intenzívne, že sa v prvom rade staráme o to, aby sme fyzicky a citovo prežili. Tieto starosti nás oberajú o energiu, takže nemôžeme presvedčivo svedčiť o Božej láskyplnej a starostlivej prítomnosti.
To všetko naznačuje, že tam, kde v našom živote chýba skutočná intimita, nedokážeme veľmi dlho zakúšať bezpečné a šťastné prostredie v našom ustráchanom a nahnevanom svete. Preto sa dôkladne pozrieme na dôležitosť samoty v našom živote. Možno tým, že sme prestali zdôrazňovať samotu a radšej sme zdôrazňovali naliehavé potreby nášho sveta, ohrozili sme samotný základ nášho života kresťanských svedkov. Teda najprv by som chcel hovoriť o samote ako zdroji trvalého zmyslu pre intimitu.

Bez nutkaní
Samota je miesto, kde sa môžeme spojiť hlbokými putami, ktoré sú hlbšie než krízové putá strachu a hnevu. Hoci strach a hnev nás naozaj spájajú, nepodnecujú vzájomnú lásku. V samote si uvedomujeme, že nás niečo nie núti, ale vedie, aby sme boli spolu. V samote spoznávame ľudí nie ako partnerov, ktorí uspokoja naše najhlbšie potreby, ale ako bratov a sestry, s ktorými sme povolaní zviditeľňovať Božiu lásku, ktorá objíma všetko. V samote zisťujeme, že rodina alebo spoločenstvo nie je nejaká spoločná ideológia, ale odpoveď na spoločnú výzvu. V samote naozaj zakúšame, že spoločenstvo sa nevytvára, ale dáva.
Samota teda nie je časom v súkromí na rozdiel od času v spoločenstve, ani to nie je čas na osvieženie unavenej mysle. Samota sa veľmi odlišuje od „prestávky“ v našom rušnom živote. Samota je samotným základom, z ktorého rastie spoločenstvo. Vždy, keď sa sami modlíme, študujeme, čítame, píšeme alebo jednoducho prežívame čas v tichosti mimo miest, kde priamo spolupracujeme s inými ľuďmi, môžeme sa otvoriť pre hlbšiu blízkosť k ľuďom. Je mylné myslieť si, že k ľuďom sa priblížime len vtedy, keď sa s nimi rozprávame, hráme alebo s nimi pracujeme. Pri týchto ľudských činnostiach určite rastieme, ale tieto spoločné činnosti čerpajú ovocie zo samoty, pretože v samote sa prehlbuje naša blízkosť k ľuďom. V samote objavujeme jeden druhého tak, ako by to bolo pri fyzickej prítomnosti ťažké alebo nemožné. V samote objavujeme vzťah k ľuďom, ktorý nezávisí od slov, gest alebo skutkov. Je to oveľa hlbší vzťah než ten, ktorý by sme mohli vytvoriť vlastným úsilím.
Ak svoj spoločný život založíme na fyzickej blízkosti, na tom, že môžeme spoločne tráviť čas, rozprávať sa, jesť spolu a spoločne sa klaňať Bohu, čoskoro bude život plynúť podľa nálady, osobnej príťažlivosti a vzájomnej zhody. Bude veľmi náročný a únavný. Na druhej strane samota nás privádza k jednote, ktorá prevyšuje všetky zjednocujúce činnosti. V samote si uvedomujeme, že sme boli spolu ešte skôr, než sme sa stretli, a že život nie je výtvorom našej vôle, ale poslušnou odpoveďou na skutočnosť, že sme zjednotení. Vždy, keď vstupujeme do samoty, svedčíme o láske, ktorá presahuje naše medziosobné rozhovory a ohlasuje, že sa navzájom milujeme, pretože sme boli prv milovaní (1 Jn 4, 19). Samota nás udržiava v kontakte s pomáhajúcou láskou, z ktorej čerpáme silu. Oslobodzuje nás od nutkaní strachu a hnevu. Umožňuje nám, aby sme boli v úzkostlivom a násilnom svete znamením nádeje a prameňom odvahy. Skrátka, samota vytvára slobodné spoločenstvo, tú prirodzenú rodinu, takže prizerajúci sa môžu povedať: „Pozrite, ako sa milujú.“

Čistá láska
Tento pohľad na samotu ako úrodnú pôdu má veľa praktických dôsledkov. Znamená to, že čas na ticho, individuálnu reflexiu a modlitbu je rovnako dôležitý ako spoločné činnosti, práca, hra a bohoslužba.
Som hlboko presvedčený, že jemnosť, neha, pokoj a vnútorná sloboda kvôli tomu, aby sme sa k ľuďom priblížili alebo sa od nich vzdialili, čerpá svoju silu zo samoty. Bez samoty začíname jeden na druhom príliš lipnúť, začíname sa obávať toho, čo si jeden o druhom myslíme. Čoskoro sa budeme navzájom podozrievať alebo jeden na druhého hnevať. Často podvedome jeden druhého začína skúmať s akousi unavenou precitlivenosťou. Bez samoty sa plytké spory dokážu veľmi rýchlo prehĺbiť a spôsobiť bolestivé rany. Potom býva „urovnanie“ záležitosti ťaživou povinnosťou a každodenný život sa môže tak sploštiť, že dlhodobé spolužitie bude bolestivé a takmer nemožné. Bez samoty nás bude viac alebo menej zožierať otázka: „Miluje ma viac než seba? Je dnes naša láska menšia ako včera?“ Tieto otázky ľahko vedú k rozdeleniu, napätiu, obavám a vzájomnému podráždeniu.
Keď sme sami, učíme sa závisieť na Bohu. On nás volá s láskou. V ňom si môžeme odpočinúť. V ňom sa môžeme tešiť a dôverovať jeden druhému, hoci máme obmedzené schopnosti vyjadrovať sa. Keď sme sami, sme chránení pred škodlivými účinkami vzájomného podozrievania. Naša slová a činy sú väčšmi radostnými prejavmi už existujúcej dôvery, než jemnou prosbou o dôkaz dôveryhodnosti. Keď sme sami, môžeme vnímať jeden druhého ako rôzne prejavy lásky, ktorá nás všetkých presahuje.

Samota má vplyv aj na to, ako prežívame svoju sexualitu. Samota nám bráni, aby sme svoju sexualitu používali ako dôkaz, že dokážeme milovať. Oslobodzuje nás od nutkavosti našich potrieb. Samota nám umožňuje, aby sme prežívali svoje sexuálne pocity ako túžbu po ničím nepodmienenej láske a spoločenstve. V samote ľahšie nájdeme slobodnú odpoveď na svoju sexuálnu identitu. Aj pohlavná zdržanlivosť je skutočnou možnosťou pre mužov a ženy, ktorí sa venujú duchovnému životu.

Samota sa pre nás všetkých stáva miestom, kde čistota nachádza svoje korene. Pohlavná čistota samozrejme znamená oveľa viac než pohlavnú zdržanlivosť. Je to nevtieravý sprievodca do všetkých foriem intimity. Keď žijeme v pohlavnej čistote, otvárame sa dôvernému spoznávaniu Božej lásky voči nám. Oslobodzujeme sa možnostiam vytvárať v našom svete tvorivé vzťahy bez toho, aby nás zväzovali mnohé príkazy a zákazy. Pohlavná čistota umožňuje intimitu, lebo nás oslobodzuje od nutkavostí tohto sveta.
Samota je podstatná pre náš život, pretože nás oslobodzuje od síl strachu a hnevu. Prináša nám zmysel pre intimitu, ktorá presahuje krízu súčasného sveta. Ponúka nám nádej, pretože nás pozýva pozrieť sa jeden na druhého a s novým úžasom povedať: „Pozrite, ako sa milujeme navzájom.“

Henri J. M. Nouwen, úryvok z knihy Ako klaun v Ríme (Redemptoristi-SMN, 2009).