Podnety zo Záverečného dokumentu synody o mladých

0 Kronika

Ponúkame vám niekoľko úlomkov zacielených pre zasvätených zo Záverečného dokumentu synody o mladých, ktorého zverejnenie Svätý Otec dovolil.

Osobné duchovné sprevádzanie

97. Duchovné sprevádzanie je proces, ktorý človeku pomáha postupne integrovať rôzne rozmery života s cieľom nasledovať Ježiša Krista. Tento proces je zložený z troch prvkov: počúvanie života, stretnutie s Ježišom a tajomný dialóg medzi slobodou Boha a slobodou človeka. Ten, kto sprevádza, s trpezlivosťou prijíma, vzbudzuje pravdivé otázky a uznáva znamenia Ducha v odpovedi mladých.

Pri osobnom duchovnom sprevádzaní sa človek učí spoznávať, interpretovať a vyberať si v perspektíve viery započúvajúc sa do toho, čo mu Duch Svätý sugeruje v rámci každodenného života (porov. Evangelii gaudium 169 – 173). Charizma duchovného sprevádzanie nie je nevyhnutne spojená, ako to dokazuje aj tradícia, s kňazskou službou. Viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme duchovných vodcov, otcov a matky s hlbokou skúsenosťou viery a ľudskosti, ktorí nie sú na túto úlohu pripravení iba intelektuálne. Synoda má veľké prianie, aby zasvätený život, najmä ten ženský, ale aj dobre formovaní dospelí i mladí laici znovu objavili v rámci tohto rozmeru veľký zdroj splodenia.

 

Sprevádzanie pri formácii ku kňazskej službe a zasvätenému životu

100. Keď mladých prijímame do formačných domov alebo seminárov, dôležité je preveriť, či sú dostatočne zakorenení do nejakého spoločenstva, či sú ich priateľské vzťahy so seberovnými stabilné, či sa angažujú v štúdiu alebo v práci, či sú v kontakte s chudobou a utrpením. Pri duchovnom sprevádzaní je dôležité vovádzať ich do modlitby a vnútornej práce, naučiť ich rozlišovať v prvom rade vo vlastnom živote aj prostredníctvom rôznych foriem zriekania a askézy. Pred pripustením k vysviacke alebo k prvej rehoľnej profesii by sa celibát pre Božie kráľovstvo (porov. Mt 19, 12) mal chápať ako dar, ktorý treba rozpoznať a slobodne, radostne, vďačne a pokorne preveriť. Prínos psychológie treba chápať ako pomoc pri citovom vyzrievaní a integrácie osobnosti. Jej prínos treba začleniť do formačného plánu podľa odbornej deontológie a úcty k efektívnej slobode toho, kto je vo formácii. Postava rektora alebo toho, kto je zodpovedný za formáciu, sa stáva čoraz dôležitejšou, keď ide o jednotu formačnej cesty, o dosiahnutie reálneho rozlišovania konzultujúc so všetkými, ktorí sú zapojení do formačnej cesty, a o poskytnutie pomoci zvoliť si inú cestu povolania.

Po ukončení začiatočnej formácie treba zaistiť permanentnú formáciu a sprevádzanie kňazov, zasvätených osôb, najmä tých najmladších. Títo totiž často musia čeliť neprimeraným výzvam a zodpovednostiam. Sprevádzať ich je úloha nielen menovaných delegátov, ale osobne ju majú vykonávať aj biskupi a predstavení.

Celý text Záverečného dokumentu v taliančine nájdete TU.

Pracovný preklad Štefan Turanský SDB