Pivo a kláštory

0 História

To pivečko to věru je nebeský dar, vše psoty a trampoty vede na zmar a sílí a dává kuráže, ejchuchu! Bez piva by člověk smutný byl zde host; jet starostí na světě bez toho dost – a blázen, kdo na ně se váže, ejchuchu! Tak sa spieva v opere Predaná nevesta. Je to komická opera, a preto sa môžeme usmievať. Vážne ale k tomu musíme dodať, že s pivom je to také isté ako s každým iným darom, nebeským i pozemským – človek ho môže prijať alebo odmietnuť, ale keď ho prijme, musí sa s ním naučiť hospodáriť.

Pivo poznali už v starej Mezopotámii, ale nás bude asi viac zaujímať, že ho poznali už aj starí Slovania. V kraji, kde sa nachádzala ich pôvodná domovina, vinič nerástol, a preto víno nepoznali. Poznali pivo a tento termín sa vyskytuje vo všetkých slovanských jazykoch a znie rovnako. Už na prvé počutie je jasné, že pomenovanie je odvodené od slova piť. Znamená to teda niečo ako základný nápoj, niečo, čo sa pije bežne. Jednoducho – nebeský dar. Po potvrdí aj odborník, ktorého sto rokov starú charakteristiku necháme nezmenenú: Pivo jest kvašený nápoj uměle vyrobený z ječmene a chmele. Pivo jest důležitou pochutinou i potravinou; pro člověka tělesně pracujícího s mírou užívané jest bez následků škodlivých. Byť bylo množství výživných látek v pivě poskrovnu (příkl. u porovnání s chlebem), jsou přece všechny obsaženy ve formě velice příhodné. Lehká stravitelnost obsažených bílkovin a uhlohydrátů a trávení povzbuzující součástky chmele jsou velmi cennou vlastností, kdežto alkohol v tak příhodném poměru stává se prostředkem práci svalní povzbuzujícím. Alkohol a kyselina uhličitá v pivě jsou zplodiny kvašení. Pivo má býti čisté chuti a vůně, ať již vynikající sladové nebo chmelové, řízné a tedy občerstvující (nasycené dostatečně kyselinou uhličitou), čisté (jiskrné), chlebnaté a bohatou a trvalou pěnou se honosící.

mnich a pives
Keďže bolo pivo bežnou a základnou súčasťou života obyvateľstva, niet divu, že sa stalo úplnou samozrejmosťou aj v kláštoroch. Pôvodne si ho varil každý doma sám. Na to si možno i dnes ešte spomenie niektorá zo starších sestier, že si v kláštore za dôb jej noviciátu varili pivo. Možno sa zasmejete a poviete si, že to musela byť chuť! Neviem, ale nešlo o chuť či alkohol, ale o tie vyššie spomenuté vlastnosti.
Pivo sa teda varilo doma, v mestách i na dedinách. Časom sa z toho stala špecializácia, zvláštne remeslo, ktoré vyžadovalo odborné kvality. Pivo sa tiež stalo predmetom obchodu, zisku a rôznych výsad. Predovšetkým v mestách, kde právo variť pivo mali len domy s plnými mestskými právami (Košičania si určite spomenú na Levočský dom). Časť uvareného piva bola určená k priamej spotrebe, časť na export. A to nielen do vzdialenejších miesť, ale tiež na predaj v miestnych krčmách, čo tvorilo súčasť míľového práva. To znamenalo, že v okruhu jednej míle okolo mesta sa nesmelo predávať iné pivo ako domáce.
Z tohto je jasné, že pivo sa varilo aj v kláštoroch, a to mužských i ženských. Varilo sa predovšetkým pre vlastnú potrebu. A tu je počiatok rôznych špeciálnych receptúr. Základ ale musí byť vždy rovnaký: jačmeň, chmeľ a voda. Jačmeň sa dá nahradiť pšenicou, kukuricou, ryžou, ale tiež cukrom. Chmeľ sa nahradiť nedá a od kvality vody závisí celkový výsledok. Aj keď sa to nezdá, v stredoveku malo varenie piva veľký ekologický a hygienický význam. V meste musela byť kvalitná čistá voda. Kde nebolo dostatok studní alebo neboli dobré, budovali sa vodovody. Samozrejme, nielen pre pivovary.
Dedinské kláštory s varením piva problém nemali. Kláštorný pivovar zásoboval kláštornú kuchyňu a tiež krčmičky v poddanských dedinkách a mestečkách. Zložitejšie to bolo u mestských kláštorov. Pokiaľ si varili pivo v kláštore pre seba, problém nebol. Pokiaľ kupovali pivo v meste, tiež nie. Problémy nastali vtedy, keď sa pivo do kláštora privážalo, a to mohlo byť aj z vlastného vidieckeho pivovaru. Dovážať mohli, ale len pre seba. A tak sa počítali sudy a množstvo spotrebovaného piva sa porovnávalo s počtom rehoľníkov. A potom boli súdy, keď pivo tajne predávali. A samozrejme, že predávali, aj keď vedeli, že riskujú nemalé pokuty.
V kláštoroch sa pivo varilo i pilo. Počítali s tým i kláštorné štatúty a ďalšie predpisy. Nešlo len o nutný prísun tekutín a už vôbec nie o opojný nápoj, šlo hlavne o jeho kalorickú hodnotu. Pivo pre bežnú spotrebu bývalo prevažne nízkostupňové, niekedy dokonca husté, ba až kašovité a malo veľký význam pri častých a náročných pôstoch. Nebolo predsa pokrmom, ale nápojom, aj keď výživným a kalorickým. Na rozdiel od mlieka nebolo živočíšneho pôvodu. A naši predkovia boli vynaliezaví. Niečo iné sú pôsty v egyptskej púšti alebo v Stredomorí, niečo iné na chladnejších územiach severne od Álp. Nám dnes vzbudzuje úsmev na perách ustanovenie, že na Veľký piatok má rehoľník dostať dvojitú dávku piva. To ale nie je smiešne, je to veľká múdrosť, ktorá sa opiera o dlhoročné skúsenosti. A navyše, ani s prázdnym žalúdkom sa z neho nikto opiť nemohol.
Hovorí sa, že paragrafy sú pokrútené, aby sa dali ľahko obchádzať. Preháňať sa dá všetko – askéza aj voľnosť. Nesmieme zabúdať ešte na niečo: na rozum. Nielen prirodzený, zdravý rozum, ale i rozum ako jeden z darov Ducha Svätého. Keď ho budeme používať, môžeme bez obáv užívať aj pivo. A môžeme sa stať svätými.

Jindřich Zdeněk Charouz, premonštrát