Päť predpokladov kňazského a rehoľného povolania

0 Kronika

Andreas Tapken spísal päť predpokladov, ktoré možno považovať za akési základné kompetencie, ktoré by mali byť vlastné kandidátovi na kňazský či zasvätený život. Tvoria určitý základ, ktorý človeku umožňuje s náležitou flexibilitou zvládať zmeny, ktorými človek prechádza v oblasti zasväteného života, a to tak, aby bol schopný na tieto premeny reagovať ľudsky a duchovne tvorivým a zdravým spôsobom.

 

1. Hľadať Boha

Svätý Benedikt (pozri 58. kapitolu jeho Regule) odporúča, aby sa pri prijímaní konkrétneho človeka do noviciátu dbalo na to, či „naozaj hľadá Boha“. To isté platí pre kňazov a rehoľníkov ostatných spiritualít – kto chce byť kňazom či rehoľníčkou, musí byť hľadačom Boha.

Je skôr vzácnosťou, keď sa na začiatku formácie u niekoho dá hovoriť už o zrelej a dobre formovanej skúsenosti duchovného života. Je skôr pravidlom, že kandidáti prichádzajú do seminára či k bránam kláštorov z mnohých najrôznejších dôvodov: slúžiť druhým ľuďom, pracovať s mladými, pretože milujú liturgiu, alebo ich ovplyvnil príklad ich farára či sestier, ktoré majú vo farnosti, pretože prekonali významnú skúsenosť modlitby na nejakom veľkom stretnutí, napríklad na Svetových dňoch mládeže či v Taizé… Táto zmes rôznorodých motivácií je na začiatku úplne normálna, ale počas formácie by sa jednotlivé motivácie mali ujasniť a kde to bude potrebné, aj prečistiť.

Ústrednou otázkou, ktorú si potrebujeme položiť, je, či medzi týmito motiváciami je čosi dôležité, čo má niečo dočinenia s Bohom. Je medzi nimi obsiahnutá nejaká autentická skúsenosť s Bohom, túžba po Bohu či aspoň hlboké tušenie, ako je Boh pre môj život dôležitý? Dotýka sa prípadne toto tušenie reálnej existencie a osobnosti kandidáta? Nie je od veci nechať si rozprávať o doterajších duchovných skúsenostiach a tiež o pocitoch, ktoré ich sprevádzali. Práve v tom je totiž ľahšie vidieť, nakoľko bola tá ktorá skúsenosť autentická a hlboká a či v nej je alebo nie je prítomné akési jadro, na ktorom možno prípadne ďalej stavať.

Ako sme už povedali, zďaleka nie všetci ľudia so záujmom o kňazstvo či zasvätený život prichádzajú už na vysokom stupni duchovnej zrelosti. Avšak bez určitého vnútorného pnutia, neopísanej túžby nemôže vyrásť pravá duchovná osobnosť. V rehoľnej komunite či v seminári sa toto hľadanie Boha a duchovné túžby môžu rozvinúť, ale musí tu byť v zásade čosi prítomné už na začiatku hľadania. Toto duchovné jadro už prítomné v osobnosti kandidáta môže byť ďalej kultivované a obohacované, ale nemôže byť „vyrobené“.

 

2. Stabilná identita

Jedným z najdôležitejších predpokladov pre zasvätený život je rozvoj osobnej identity. Na nej sa totiž stavia citová zrelosť, schopnosť vzťahu a sebadarovanie, schopnosť stať sa zdravou súčasťou komunity a riadiť sa zdravým úsudkom. Práca na vlastnej identite je veľmi zložitý proces, ktorý opäť začína dávno pred kňazskou či rehoľnou formáciou, ktorou je človek ovplyvňovaný a stimulovaný a pokračuje aj po kňazskej vysviacke či rehoľných sľuboch.

Výraz identita znamená v zásade sa poznať či cítiť sa „vo svojej koži“, mať zdravý vzťah k sebe samému. Znamená vedieť zaobchádzať s vlastným myšlienkovým svetom, nebyť bezradný tvárou v tvár vlastnému konaniu a pocitom, vedieť, odkiaľ som vyšiel, a byť schopný povedať, kam by som si prial ísť. Vopred počítajme s tým, že súčasná postmoderná kultúra sťažuje formovanie stabilnej identity. Dnes hovoríme o tekutej spoločnosti, o fragmentovanej identite. Hlboká existenciálna neistota a strach z rozhodovania dnes sprevádza mladých ľudí, ktorí stále viac odsúvajú definitívne rozhodnutie. Podobne aj proces psychického zrenia a vývoja, ktorý predtým zvyčajne končil vo veku okolo 20-25 rokov, dnes sa posunul skôr ku tridsiatke a niekedy aj ďalej.

Formovanie identity je ambivalentný proces, ktorý sa nevyhne mnohým napätiam, v ktorých je potrebné nájsť prepojenie medzi duchovným svetom a ostatnými oblasťami ľudského života. Duchovná skúsenosť a rozhodnutie pre určité povolanie sú totiž iba jedným aspektom ľudskej identity, aspektom, ktorý je často v protiklade s ďalšími početnými životnými možnosťami a ponukou hodnôt, s ktorými sa kandidát stretáva vo svojom voľnom čase, medzi priateľmi, v rodine, prostredníctvom médií, a toto všetko bezpochyby ovplyvňuje hlboké vrstvy našej osobnosti. Ak tieto rôzne prvky, ktoré sú súčasťou našej identity, nebudú medzi sebou viesť dialóg, riskujeme, že naše zásadné životné rozhodnutie pre tú či onú cestu stratí v určitej chvíli svoju presvedčivosť, bude pociťované ako niečo cudzie a nakoniec bude opustené. Stále viac sa hovorí o „naratívnej identite“: nakoľko som schopný rozprávať o svojom živote druhým ľuďom, vtedy dostáva môj život i pre mňa nový zmysel, vzniká určitá osobná identita. Rôzne čiastočky identity majú byť rozprávaním poskladané do zmysluplného celku.

Úlohou formátora, je sprevádzať tento proces rozvíjania osobnej identity a napomôcť kandidátovi vyjadriť prítomné napätia, ktoré toto hľadanie sprevádza, otázky a s nimi spojené konfliktné body tak, aby sa mohli stať súčasťou tejto naratívnej identity. Tu môžu plniť určitú úlohu aj psychológovia zasväteného života.

 

3. Schopnosť mať rád a darovať svoj život

Ide o viditeľné kritérium, ktoré nám dovoľuje hodnotiť, či identita daného človeka dozrela.

Niektoré zo znamení, či dotyčný človek má tieto schopnosti, sú: schopnosť pracovať pre druhých, nebojí sa toho, čo je nové a neznáme, zaujíma sa o svet druhých ľudí a vychádza druhým ústrety. Občas sa môžu objaviť fázy špecifickej zameranosti na seba a egoizmu. Ide o úplne normálne obdobie, ktoré je dôležité pre utváranie osobnosti. Ľudia, ktorí ním prešli, sa potom obvykle cítia zrelší a schopnejší lepšie žiť pre druhých.

Tieto obdobia nemožno zamieňať s narcizmom, kde prevažuje krúženie okolo seba samých, sklon k dramatizácii vlastného prežívania a povýšenosti, prehnaná starostlivosť o seba a využívanie iných k vlastnému prospechu. V tomto postoji možno ťažko nezištne byť s druhými ľuďmi, komunita je zneužívaná ako prostredie sebapresadenia. Za týmto narcistickým správaním sa často skrýva veľmi krehká a roztrieštená osobnosť, ktorá potrebuje pomoc zvonku, aby svoje správanie upravila. Je potrebné povedať, že kňazská služba aj rehoľný život vyžaduje schopnosť sebadarovania, lásky a úcty k druhému človeku, teda schopnosti, ktoré narcistická osobnosť nie je schopná rozvinúť.

 

4. Spiritualita spoločenstva

Štruktúry, v ktorých dnes pracujeme aj žijeme, sú zvyčajne veľmi komplexné a vyžadujú schopnosť spolupráce. Nejde o čisto praktickú záležitosť, ale o spiritualitu spoločenstva, ktorú má pestovať ako rehoľná komunita, tak aj kňaz, ktorý má byť vo svojej farnosti služobníkom spoločenstva a jednoty. K tomu je však potrebné, aby dotknuté osoby poznali a na vlastnej koži zakúsili zdravý komunitný život, ktorý nevzniká len tým, že spolu niekde bývajú alebo pracujú ako skupina kresťanov. Zvlášť u kňazov môže byť problémom ich skoršia formácia, zameraná na to, aby dokázali byť osamelými bojovníkmi na vinici Pánovej, žiť v duchovnej i praktickej osamelosti štýlom života, ktorý sa takmer nelíši od životného štýlu dnešných singles. Hoci dnes mnoho kňazov a adeptov na rehoľný život volá po spoločenstve, je potrebné konštatovať, že v ňom nevedia žiť, pretože si roky (bez toho, aby to spozorovali) utvárali pomerne individualistický spôsob života. Preto sa tiež mnohí komunitného života boja, hoci po ňom zároveň aj túžia. Je to dané aj tým, že duchovná dimenzia spoločného života je nám z väčšej časti dnes cudzia a bolo by potrebné, aby sme k nej postupne dospeli, pretože je svedectvom a súčasne prítomnosťou Krista (nie teda len z praktických dôvodov).

 

5. Ochota sa učiť

Uvedené predpoklady takmer žiadny kandidát vo chvíli, keď vstupuje do seminára alebo sa stáva súčasťou rehoľného spoločenstva, zvyčajne nemá. Je potrebné, aby sa k nim „prežil“, aby ich nadobudol, hoci občas aj so značnými ťažkosťami. Preto tiež je veľmi dôležitý tento posledný predpoklad: kandidát by mal byť ochotný učiť sa. Dotýkame sa tak jeho spôsobilosti vedieť reálne zhodnotiť svoje schopnosti a možnosti, ale aj jednoducho ochoty nechať sa vtiahnuť do určitého procesu rozvoja, spojeného s otvorenosťou pre stále nové učenie sa, a to po celý život. Táto schopnosť kráčať, vyvíjať sa robí z kandidáta pravého duchovného pútnika.

Jedna z kľúčových otázok, ktoré si teda musíme klásť vo chvíli, keď máme niekoho prijať do seminára či do procesu rehoľnej formácie, znie: Chce sa tento človek tiež niečo naučiť? Je ochotný vstúpiť do onoho súčasne duchovného i ľudského procesu, ktorý často vedie k spochybneniu našich obvyklých postojov, východísk, predstáv? Je ochotný na sebe niečo meniť a chápať formáciu ako celoživotný proces, ktorý sa nekončí rehoľnými sľubmi či kňazským svätením? Negatívna odpoveď na tieto otázky zvyčajne sprevádza známky určitej pasivity zo strany kandidáta, nepružnosť a silne obranné pozície ako časť základnej štruktúry osobnosti. Naopak, pozitívne znamenie predstavuje pružnosť, tvorivosť a otvorenosť novým podnetom, záujem o svet a ochota vstúpiť do vlastných vnútorných mechanizmov a postojov, chuť k dialógu a k reflexii o vypočutých témach.

 

Preklad Monika Skalová
Foto: freepik