Pastorácia povolaní potrebuje Cirkev v pohybe

Pápež František sa stretol dňa 21. októbra 2016 s účastníkmi Medzinárodného kongresu o pastorácii povolaní organizovanom Kongregáciou pre klérus. Ponúkame vám plné znenie jeho príhovoru, v ktorom predstavuje veľmi jasne a podnetne štýl pastorácie povolaní s troma základnými slovami, ktoré vyjadrujú jeho dynamiku.

Páni kardináli,

drahí bratia biskupi a kňazi,

bratia a sestry,

s radosťou vás prijímam na záver vášho kongresu, ktorý zorganizovala Kongregácia pre klérus, a ďakujem kardinálovi Benjaminovi Stellovi za milé slová, ktorými sa na mňa obrátil v mene všetkých.

Priznám sa, vždy mám trochu obavu použiť niektoré bežné termíny nášho cirkevného jazyka. Pri výraze „pastorácia povolaní“ by sme mohli myslieť na jeden z mnohých sektorov cirkevnej činnosti, na kuriálny úrad, alebo možno na vypracovanie projektu. Nehovorím, že aj to nie je dôležité, ale tu niečo, čo je oveľa viac: pastorácia povolaní je stretnutie s Pánom! Keď prijímame Krista, prežívame rozhodujúce stretnutie, ktoré dáva svetlo našej existencii, vytrháva nás z uzavretosti do nášho malého sveta a robí z nás učeníkov zamilovaných do Majstra.

Nie náhodou ste pre svoj kongres vybrali názov: Miserando atque eligendo[*], slová Bédu Ctihodného (porov. Hom. 21: CCL 122, 149; Liturgia Horarum, 21. septembra, Officium lectionis, lectio II). Vy viete – hovoril som o tom pri iných príležitostiach –, že som si vybral toto heslo ako spomienku na mladé roky, v ktorých som silno pocítil Pánovo volanie. Nestalo sa tak po nejakej prednáške alebo po vypočutí krásnej teórie, ale potom, ako som na sebe zakúsil Ježišov milosrdný pohľad. Bolo to tak, hovorím pravdu. Je teda pekné, že ste sa tu zišli z mnohých častí sveta, aby ste uvažovali na túto tému, ale prosím vás, aby sa všetko neskončilo krásnym kongresom! Pastorácia povolaní znamená naučiť sa štýlu Ježiša, ktorý prechádza miestami každodenného života, bez náhlenia sa zastavuje, pozerá sa na bratov s milosrdenstvom a vedie ich k stretnutiu s Otcom.

Evanjelisti často zdôrazňujú jednu charakteristický rys Ježišovho poslania: Vychádza na cesty a kráča (porov. Lk 9, 51), prechádza mestami a dedinami (porov. Lk 9, 35) a ide v ústrety utrpeniam a nádejam ľudu. Je „Bohom s nami“, ktorý žije uprostred obydlí svojich detí a nebojí sa zamiešať medzi davy našich miest, a stať sa tak kvasom novosti tam, kde ľudia zápasia za iný život. Aj v prípade povolania Matúša nachádzame ten istý detail: najprv Ježiš znovu vyjde, aby kázal, potom uvidí Leviho, ako sedí na mýtnici, a napokon ho povolá (porov. Lk 5, 27). Môžeme sa zastaviť nad týmito tromi slovesami, ktoré označujú dynamizmus každej pastorácie povolaní: vyjsť, vidieť, povolať.

Na prvom mieste: vyjsť. Pastorácia povolaní potrebuje Cirkev v pohybe, schopnú rozšíriť svoje hranice, ktoré nevymeriava na základe obmedzenosti ľudských výpočtov alebo strachu z toho, že urobíme chybu, ale meria ich širokou mierou milosrdného Božieho srdca. Nebude možná plodná sejba povolaní, ak zostaneme jednoducho uzavretí „v pohodlnom pastoračnom kritériu „vždy sa to tak robilo“ bez toho, „aby sme boli odvážni a kreatívni v úlohe znovu definovať ciele, štýl a evanjelizačné metódy vlastných spoločenstiev“ (Evangelii gaudium 33). Musíme sa naučiť vychádzať z našej strnulosti, ktorá nás robí neschopnými odovzdávať radosť evanjelia, zo štandardizovaných formúl, ktoré sú už často zastarané, z predpojatých analýz, ktoré škatuľkujú život ľudí do chladných schém. Z tohto vyjsť von.

Žiadam to predovšetkým od pastierov Cirkvi, od biskupov a kňazov. Vy ste hlavní zodpovední za kresťanské a kňazské povolania, a tejto úlohy sa nemožno zbaviť tým, že ju zveríme nejakému úradu. Aj vy ste zažili stretnutie, ktoré zmenilo váš život, keď vám nejaký iný kňaz – farár, spovedník, duchovný vodca – dal zakúsiť krásu Božej lásky. A tak aj vy vychádzajúc, počúvajúc mladých – a to chce trpezlivosť! – môžete im pomôcť rozpoznať hnutia ich sŕdc a usmerniť ich kroky. Je smutné, keď kňaz žije iba sám pre seba, uzatvára sa do bezpečnej pevnosti svojej fary, sakristie alebo do úzkej skupinky „najvernejších“. My sme, naopak, povolaní byť pastiermi uprostred ľudu, schopní uvádzať do života pastoráciu stretnutia a tráviť čas prijímaním a počúvaním všetkých, najmä mladých.

Po druhé: vidieť. Vyjsť, vidieť. Keď Ježiš prechádza ulicami, zastavuje sa a bez náhlenia sa stretá s pohľadom druhého. A toto robí príťažlivým a očarujúcim jeho povolanie. Žiaľ, dnes nám ponáhľanie a rýchlosť podnetov, ktorým podliehame, nie vždy nechávajú priestor na vnútorné ticho, v ktorom zaznieva Pánovo volanie. Niekedy podstupujeme toto riziko aj v našich spoločenstvách tým, že pastieri a pastorační pracovníci, ktorých strhla náhlivosť a sú prehnane zaujatí vecami, ktoré treba urobiť, riskujú, že upadnú do prázdneho organizačného aktivizmu bez zastavenia sa kvôli stretnutiu s osobami. No evanjelium nám ukazuje, že povolanie začína milosrdným pohľadom, ktorý na nás spočinie. Je to ten výraz miserando, ktorý vyjadruje súčasne objatie očí aj srdca. A takto sa Ježiš pozrel na Matúša. Konečne tento mýtnik nepocítil na sebe pohľad plný pohŕdania a posúdenia, ale vnímal, že niekto sa díva do jeho vnútra s láskou. Ježiš sa nepridŕžal predsudkov a spoločenského postavenia ľudí; vytvoril otvorený priestor, v ktorom mohol Matúš revidovať svoj život a vydať sa na novú cestu.

Takto rád uvažujem o štýle pastorácie povolaní. A rovnako si predstavujem aj pohľad každého pastiera: pozorný, bez náhlenia, schopný zastaviť sa a čítať v hĺbkach duše, vstúpiť do života druhého bez toho, že by sa cítil ohrozený alebo posúdený. Tento pohľad pastiera je schopný vzbudiť úžas nad evanjeliom, prebudiť z otupenosti, do ktorej nás ponára kultúra konzumizmu a povrchnosti, a vyvolať autentické otázky o šťastí, najmä u mladých. Je to pohľad rozlišovania, ktorým sprevádzame ľudí bez toho, že by sme sa zmocňovali ich svedomia alebo nárokovali si mať pod kontrolou Božiu milosť. Je to napokon pohľad pozorný a bdelý, preto sa musí neustále očisťovať. A keď ide o kňazské povolania a o vstup do seminára, prosím vás, aby ste rozlišovali v pravde, aby váš pohľad bol obozretný a ostražitý, bez ľahkovážnosti alebo povrchnosti. Hovorím to najmä bratom biskupom: bdelosť a obozretnosť. Cirkev a svet potrebujú dozretých a vyrovnaných kňazov, neochvejných a veľkodušných pastierov, schopných byť nablízku, počúvať a prejavovať milosrdenstvo.

Vyjsť, vidieť a tretím počinom je povolávať. Je to sloveso typické pre kresťanské povolanie. Ježiš nevedie dlhé reči, nepredkladá program, ktorý si treba osvojiť, nerobí prozelytizmus ani neponúka vopred pripravené odpovede. Keď sa obrátil na Matúša, povedal len: „Poď za mnou!“ Takto v ňom vzbudil príťažlivosť objavovania novej méty, otvárajúc jeho život smerom k „miestu“, ktoré presahuje priestor malého stola, za ktorým sedel. Ježišovým prianím je dať ľudí do pohybu, pohnúť ich zo smrtonosnej usadenosti, rozbiť ilúziu, že možno šťastne žiť a zostať pohodlne sedieť uprostred svojich istôt.

Táto túžba hľadať, ktorú majú často tí najmladší, je poklad, ktorý Pán vkladá do našich rúk a o ktorý sa máme starať, pestovať ho a nechať vzísť. Pozerajme sa na Ježiša, ktorý prechádza brehmi existencie, zachytáva túžbu hľadajúceho, sklamanie z noci nevydareného rybolovu, pálčivý smäd ženy, ktorá si prichádza nabrať vodu zo studne, alebo silnú potrebu zmeniť život. Tak aj my namiesto redukovania viery na knihu predpisov alebo na súhrn noriem, ktoré treba dodržiavať, môžeme pomôcť mladým klásť si správne otázky, vydať sa na cestu a objaviť radosť evanjelia.

Viem dobre, že vaša úloha nie je ľahká a niekedy napriek veľkodušnému úsiliu výsledky môžu byť chabé – hrozí nám frustrácia a znechutenie. Ale ak sa neuzavrieme do bedákania a naďalej „vychádzame“, aby sme ohlasovali evanjelium, Pán zostane pri nás a daruje nám odvahu rozhodiť siete, aj keď sme už unavení a sklamaní, že sme nič nechytili.

Chcel by som povedať predovšetkým biskupom a kňazom: vytrvajte v úsilí stávať sa pre druhých blížnymi, vo vytváraní blízkosti – tej synkatabasis Otca a Syna s vami; vytrvajte vo vychádzaní, v zasievaní slova s pohľadom milosrdenstva. Pastorácia povolaní je zverená vašej pastoračnej činnosti, vášmu rozlišovaniu a vašej modlitbe. Usilujte sa ju podporovať prijatím metód pre vás možných, osvojujte si umenie rozlišovania a pomocou evanjelizácie dávajte podnet k uvažovaniu o kňazskom povolaní a o zasvätenom živote. Nemajte strach ohlasovať evanjelium, stretávať sa s mladými, usmerňovať ich život. A nebojte sa im predložiť kňazský život predovšetkým svojím radostným svedectvom, že je krásne nasledovať Pána a navždy mu darovať svoj život. A ako základ tejto práce stále majte na pamäti svoju odovzdanosť Pánovi. Od neho vyprosujte nových robotníkov do jeho žatvy a napomáhajte modlitbové iniciatívy na podporu povolaní.

Verím, že tieto dni, ktoré boli také bohaté aj vďaka zúčastneným relátorom, môžu pomôcť pripomínať si, že pastorácia povolaní je v Cirkvi základnou úlohou a volá na  zodpovednosť pastierov a laikov. Je to naliehavé poslanie a Pán nás žiada, aby sme ho vykonávali veľkodušne. Uisťujem vás o svojej modlitbe. A vás prosím, nezabúdajte sa modliť za mňa. Ďakujem.

Zdroj: w2.vatican.va

Preklad: Marta Jedličková

[*] Slová Pána Ježiša v súvislosti s povolaním Matúša.