Pastorácia povolaní je všade a pre všetkých
Ponúkame vám príhovor pápeža Františka z kongresu Pastorácia povolaní a zasvätený život „Horizonty a nádeje“, ktorý pripravila Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života začiatkom decembra v Ríme.
Pápež František v úvode svojho príhovoru účastníkov kongresu privítal a poďakoval za túto iniciatívu, ktorá je zároveň prípravou na blížiacu sa biskupskú synodu na tému Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania. Uistil prítomných o svojich modlitbách k Pánovi žatvy, aby aj tento kongres bol pomocou k veľkorysej odpovedi všetkých zasvätených a zároveň aby boli šíriteľmi pastorácie povolaní medzi rodinami a mladými a nachádzali v nej primerané kanály pre prijatie volania a veľkodušnej odpovede.
Pokračuje pápež František:
Najprv by som vám chcel predstaviť niektoré zásadné presvedčenia o pastorácii povolaní.
Prvé presvedčenie: Hovoriť o pastorácii povolaní znamená potvrdiť, že celá pastoračná činnosť Cirkvi musí byť zameraná zo svojej podstaty na rozlišovanie povolania, keďže jej najvyšším cieľom je pomáhať veriacemu človeku objaviť konkrétnu cestu realizácie projektu života, ku ktorému ho Boh volá. Táto služba pre povolania má byť vnímaná ako duša každej evanjelizácie a celej pastorácie Cirkvi. Verný tomuto princípu neváham tvrdiť, že pastoračná starostlivosť o povolania sa nemôže obmedziť na činnosť uzavretú samú v sebe. To by sa mohlo premeniť na prozelytizmus a mohlo by to dokonca viesť k pádu do pokušenia „zjednodušených a nerozvážnych metód náboru“ (Ján Pavol II.: Vita consecrata 64). Pastorácia povolaní musí byť v tesnom vzťahu s evanjelizáciou a výchovou vo viere, aby bola skutočnou cestou viery a mohla priviesť k osobnému stretnutiu s Kristom. A tiež v tesnom vzťahu s pastoráciou rodín spôsobom, aby rodičia s radosťou a zodpovednosťou prevzali ich poslanie byť prvými animátormi povolania svojich detí. Je potrebné oslobodiť seba samých aj svoje deti od zablokovania sa vo svojich egoistických perspektívach, v kalkulovaní moci, čo sa veľakrát objavuje v rodinách, aj v tých praktizujúcich. To znamená, že je potrebné posilniť ponuku povolania a tiež ponuku povolania k zasvätenému životu v ekleziológii a adekvátnej teológii zasväteného života, ktorá navrhne a príležitostne ocení všetky povolania v Božom ľude.
Druhé presvedčenie je, že pastorácia povolaní má najadekvátnejšiu živnú pôdu v pastorácii mládeže. Pastorácia mládeže a pastorácia povolaní sa majú držať za ruky. Pastorácia povolaní sa opiera, vychádza a rozvíja sa v pastorácii mládeže. Preto zo svojej strany pastorácia mládeže, aby bola dynamická, úplná, účinná a skutočne formačná, musí byť otvorená dimenzii povolania. Znamená to, že dimenzia povolania v pastorácii mládeže nie je niečo, čo sa musí navrhnúť iba na záver celého procesu alebo iba nejakej skupine zvlášť citlivej na špecifické povolanie. Dimenzia povolania sa musí neustále ponúkať v celom procese evanjelizácie a výchove dospelých a mladých vo viere.
Tretie presvedčenie je, že modlitba musí obsadiť veľmi dôležité miesto v pastorácii povolaní. Pán to jasne hovorí: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38). Modlitba je prvou a nenahraditeľnou službou, ktorú môžeme ponúknuť v otázke povolania. Ak je povolanie vždy Božím darom, tak hlas povolania a odpoveď naň môžu zaznieť a počuť ich iba v modlitbe. Modlitbu však nemáme chápať ako lacný prostriedok, vďaka ktorému sa nemusíme zaujímať o evanjelizáciu mladých a o ich odpoveď na Pánovo volanie. Modliť sa za povolania predpokladá v prvom rade modliť sa a pracovať na vernosti svojho povolania; vytvárať priestory, v ktorých je možné počúvať Pánovo volanie; vybrať sa na cestu ohlasovania „evanjelia povolania“, aby sa podporovali a povzbudzovali povolania. Tí, ktorí sa skutočne modlia za povolania, neúnavne pracujú na vytváraní kultúry povolania. Tieto princípy ma teraz vedú k tomu, aby som vám predložil niektoré výzvy, ktoré považujem za dôležité.
Prvou výzvou je dôvera. Dôverujte mladým a dôverujte Pánovi. Dôvera v mladých ľudí. Existuje veľa mladých ľudí, ktorí, aj keď patria do generácie „selfie“ alebo do „tekutej“ kultúry, ktorá sa skôr zdá „plynnou“, hľadajú plný zmysel pre svoj život, aj keď ho vždy nehľadajú tam, kde by ho mohli nájsť. To je miesto, kde my zasvätení máme dôležitú úlohu: byť prebudení, aby sme zobudili mladých. Byť zameraní na Pána, aby sme pomohli mladým zamerať sa na neho. Častokrát mladí ľudia očakávajú od nás výslovné ohlasovanie „evanjelia povolania“, odvážny návrh, ktorý je evanjeliovo náročný a zároveň hlboko ľudský, bez zliav a bez strnulosti. Navyše dôvera v Pána dáva istotu, že on naďalej vzbudzuje v Božom ľude rôzne povolania pre službu Kráľovstva. Musíme prekonať ľahké pokušenie, ktoré nás vedie k tomu, že v určitých oblastiach už nie je možné vzbudiť povolania. „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37). Každý úsek histórie je časom Boha, a aj naším, pretože jeho Duch vanie, kam chce, ako chce a kde chce (pozri Jn 3, 8). Akékoľvek obdobie môže byť „kairos“, na žatvu (pozri Jn 4, 35 – 38).
Ďalšou dôležitou výzvou je jasnosť. Je potrebné mať jasný pohľad a zároveň pohľad viery na svet a zvlášť na svet mladých. Je dôležité poznať dobre našu spoločnosť a súčasnú generáciu mladých ľudí tak, aby sme pri hľadaní spôsobu, ako im ohlásiť radostnú zvesť, mohli ohlasovať aj „evanjelium povolania“. Inak budeme dávať odpovede na otázky, ktoré si nikto nekladie.
Posledná výzva, ktorú chcem zdôrazniť, je presvedčenie. Aby sme dnes mladému človekovi navrhli „príď a nasleduj ma“ (pozri Jn 1, 39), potrebujeme evanjeliové nadšenie; presvedčenie, že nasledovanie Krista, aj v zasvätenom živote, stojí za to, a že celkové sebadarovanie pre evanjelium je niečo úžasné a krásne, čo môže dať zmysel vlastnému životu. Len takýmto spôsobom bude pastorácia povolaní presvedčivým návrhom. Mladý človek, ako aj všetci naši súčasníci, neverí viac učiteľom, chce, naopak, vidieť svedkov Krista (Pavol VI.: Evangelii nuntiandi 41).
Ak túžime, aby ponuka povolania nasledovať Krista sa dotýkala sŕdc mladých a títo sa cítili priťahovaní Kristom a osobným Kristovým nasledovaním v zasvätenom živote, pastorácia povolaní musí byť:
Rozlíšená. Rozlíšená spôsobom, aby odpovedala na otázky, ktoré si kladie každý mladý človek, a ponúkla každému z nich to potrebné pre utíšenie túžby hľadania života v plnosti (pozri Jn 10, 10). Nemôžeme zabudnúť, že Pán volá každého po mene s jeho históriou a každému ponúka a žiada ho o osobnú a neprenosnú cestu vo svojej odpovedi povolania.
Vyrozprávaná. Mladý človek chce vidieť v konkrétnom živote zasväteného „vyrozprávaný“ vzor nasledovania: Ježiša Krista. Pastorácia „nakazenia“, „príď a uvidíš““, je jediná pastorácia povolania, ktorá je skutočne evanjeliová, bez chuti prozelytizmu. „Mladí ľudia cítia potrebu osôb blízkych, dôveryhodných, koherentných a čestných, ako aj potrebu miest a príležitostí, kde sa testuje schopnosť vzťahov s ostatnými“ (synoda biskupov, 15. riadne valné zhromaždenie, Mládež, viera a rozlišovanie povolania, Prípravný dokument, 2017, č. 2). Iba návrh vtelenej viery povolania môže vstúpiť do života mladého človeka, a nie naopak.
Cirkevná. Ponuka viery alebo povolania mladým sa musí uskutočniť v cirkevnom rámci Druhého vatikánskeho koncilu. Toto je „kompas pre Cirkev v 21. storočí“ (pozri Ján Pavol II.: Novo millennio ineunte 43) a pre zasvätený život v dnešnej dobe. Tento cirkevný rámec žiada mladých ľudí, aby sa angažovali a zúčastňovali sa na živote Cirkvi ako aktéri a nie ako jednoduchí diváci. Musia sa cítiť súčasťou aj zasväteného života s jeho aktivitami, jeho duchovnosťou, jeho charizmou, jeho bratským životom, jeho spôsobom nasledovania Krista.
Evanjeliová. A ako taká angažovaná a zodpovedná. Ponuka viery, ako aj ponuka povolania k zasvätenému životu musia vychádzať z centra každej pastorácie: z Ježiša Krista takého, ako je nám predstavený v evanjeliu. Nemá zmysel unikať alebo sa angažovať len v sociálnej oblasti, k ničomu nevedú ani úniky do svojho vnútra. „Pastoračná show“ alebo „pastoračná zábava“ sú ďaleko od pastoračnej starostlivosti o povolania. Mladý človek musí byť postavený pred požiadavky evanjelia. „Evanjelium je náročné a žiada si ho žiť s radikálnosťou a úprimnosťou“ (List všetkým zasväteným, 21. november 2014, č. 2). Mladý človek musí byť postavený do situácie, v ktorej zodpovedne prijíma dôsledky svojej viery a nasledovania Krista. V tomto type pastorácie sa nejedná o nábor sociálnych pracovníkov, ale verných učeníkov Ježiša s novým prikázaním Pána ako heslom a s kódom blahoslavenstiev ako štýlom života.
Sprevádzaná. Jedna vec je jasná v pastorácii mládeže: je nutné sprevádzať mladých ľudí, kráčať s nimi, počúvať ich, provokovať, rozhýbať, aby vychádzali zo svojej pohodlnosti. Prebudiť v nich túžbu, vysvetliť im, čo prežívajú, viesť ich k Ježišovi a vždy uprednostňovať slobodu, aby na volanie Pána mohli odpovedať slobodným a zodpovedným spôsobom. (porov. Biskupská synoda, 15. riadne valné zhromaždenie, Mladí, viera a rozlišovanie povolania. Prípravný dokument, 2017, III, 1). Je potrebné vytvoriť atmosféru dôvery, aby mladí ľudia cítili, že sú milovaní takí, akí sú, a preto, kým sú. Cesta emauzských učeníkov môže byť dobrým príkladom sprevádzania (pozri Lk 24, 13 – 35). Osobný vzťah s mladými ľuďmi zo strany zasvätených je nenahraditeľný.
Vytrvalá. S mladými ľuďmi treba byť vytrvalí, zasiať a trpezlivo čakať, že semeno bude rásť a jedného dňa prinesie ovocie. Vo svojej misii pastorácii mládeže si musíte dobre uvedomiť, že niekoho je úlohou zasiať, niekto iný dá vzrast a zase ďalší budú žať.
Mládežnícka. Nemôžeme zaobchádzať s mladými ľuďmi, akoby takými neboli. Naša pastorácia mládeže musí byť charakterizovaná nasledujúcimi znakmi: dynamická, spoluúčastná, radostná, nádejná, odvážna, dôverujúca. A vždy plná Boha, to je to, čo najviac potrebuje mladý človek k vyplneniu jeho túžby po plnosti: plná Ježiša, ktorý je jedinou cestou, ktorou mladí musia prejsť, jedinou pravdou, do ktorej sú volaní vstúpiť, a jediným životom, pre ktorý dať všetko stojí zato (pozri Jn 1, 35 a nasl.).
Drahí účastníci kongresu, dve veci sa mi zdajú isté v téme pastorácie povolaní a zasvätenom živote. Prvá je, že neexistujú čarovné odpovede, a druhá, že v zasvätenom živote, ako aj v celej Cirkvi, sa žiada skutočná „pastoračná konverzia“ nie iba slovami, ale štýlom života. Chce to spojiť sa s mladými, aby sme im navrhli cestu viery a ponúkli im otázku povolania. Nech vám nikto neukradne radosť z nasledovania Krista a odvahu ponúknuť ho aj iným ako cestu, pravdu a život. Zničme naše strachy! Prišla chvíľa, aby mladí snívali a starí prorokovali (pozri Joel 2, 28). Vstaňme! „Dajme sa do práce“ (pozri Ezd 10, 4). Mladí nás čakajú. Je čas pustiť sa na cestu.
Preklad Monika Skalová
Jazyková úprava Marián Kováčik
Foto: archív zz