Pápež zasväteným v Neapole

Prinášame hlavné časti príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s kňazmi, diakonmi a zasvätenými osobami Neapolskej diecézy v katedrále Nanebovzatia Panny Márie 21. marca 2015.

Svätý Otec po tom, ako ho požiadali o povzbudzujúce slovo svedectva, sa spontánne podelil hneď s viacerými svedectvami. Pôvodne pripravený text príhovoru odovzdal miestnemu arcibiskupovi, aby ho neskôr zverejnil v obežníku. Prinášame hlavné časti zo spontánneho príhovoru Svätého Otca Františka:
Pápež František v spontánnom príhovore kňazom a zasväteným osobám
(1) „Jedno zo svedectiev, o ktoré si ma žiadal [pápež sa obracia na biskupského vikára], je nasledovné: neustále kráčať. Kráčať v zasvätenom živote znamená nasledovať Ježiša; tak ako v zasvätenom živote vo všeobecnosti, tak i v živote kňazov to znamená kráčať za Ježišom s chcením pracovať pre Pána. Raz – a teraz nadviažem na to, čo tu povedala rehoľná sestra – mi jeden postarší kňaz povedal: „Pre nás neexistuje byť na dôchodku. Keď odchádzame do domu seniorov, pokračujeme v práci modlitbou, drobnými vecami, ktoré ešte môžeme robiť, no stále s tým istým entuziazmom v kráčaní za Ježišom.“ Svedectvo kráčania po Ježišových cestách! A preto, stredobodom života má byť Ježiš.
Ak sa stredobodom života stane – a teraz preženiem … no niekde sa to stáva, i keď v Neapole určite nie – skutočnosť, že som v opozícii k biskupovi alebo farárovi, či proti nejakému inému kňazovi, celý môj život je pohltený týmto bojom. No toto znamená premárniť svoj život. Nemať rodinu, nemať deti, nemať manželskú lásku, to, čo je tak dobré a tak krásne, a to len preto, aby som s „výrazom kyslej tváre“ viedol boj s biskupom, kňazskými spolubratmi a s veriacimi – to nie je nijaké svedectvo. Svedectvom je Ježiš, stredobodom je Ježiš. Avšak i keď je Ježiš centrom, ťažkosti stále zostávajú, sú všade; no je ale možné im čeliť iným spôsobom. Možno sa mi v komunite nepáči moja predstavená; no ak sa mojím stredobodom stane táto predstavená, ktorú nemôžem vystáť, svedectvo nie je možné vydať. Ak sa ale mojím stredobodom stane Ježiš, začnem sa za túto predstavenú – pre mňa nesympatickú – modliť, budem ju tolerovať a urobím všetko pre to, aby iní predstavení chápali situáciu lepšie. No tú radosť – radosť z kráčania za Kristom – mi nikto zobrať nemôže.
Vidím tu prítomných seminaristov. Poviem vám jednu vec: pokiaľ pre vás Ježiš nie je stredobodom, oddiaľte svoju vysviacku. Ak ste si nie istí, či Ježiš je ten, ktorý tvorí centrum vášho života, počkajte ešte nejaký ten čas, aby ste si boli na istom. Pretože inak nastúpite na cestu, ktorá neviete ako skončí.
Toto je teda prvé svedectvo: aby sa videlo, že Ježiš je stredobodom. Ani „trúsenie rečí“, ani ambície získať ten či onen post, ani peniaze – o nich ešte budem hovoriť neskôr – nemajú byť centrom; jediným centrom sa má stať Ježiš.
Ako si môžem byť istý, že idem stále za Ježišom? Je tu predsa Matka, ktorá k nemu privádza. Kňaz, rehoľník či rehoľníčka, čo nemiluje Matku, nemodlí sa k Matke, povedzme že modlitbu ruženca… Ak títo netúžia po Matke, Matka im svojho Syna nedá.
Kardinál mi daroval knihu o svätom Alfonzovi Mária Liguorim – nie som si istý jej názvom, azda „Sláva Márie“… No na tejto knihe sa mi páčia príbehy o Márii, ktoré sa nachádzajú na konci každej kapitoly. V nich je možné vidieť ako Mária vždy privádza k Ježišovi. Ona je Matkou; stredom bytia Panny Márie je byť Matkou, prinášať Ježiša. Páter Rupnik, ktorý vytvára tak krásne a umelecké maľby a mozaiky, mi daroval ikonu Panny Márie s Ježiškom v popredí. Ježiško a ruky Panny Márie sú v takej pozícii, že Ježiš zostupuje a rukou sa pridŕža plášťa Panny Márie, aby nespadol. Je to ona, čo nám dáva Ježiša, aby zostúpil k nám; to ona nám dáva Ježiša. Vo vydávaní svedectva o Ježišovi a v kráčaní za ním je nám vynikajúcou pomocou práve Matka: Ona nám dáva Ježiša. Toto je jedno zo svedectiev.
(2) Iným druhom svedectva je duch chudoby; i kňazi, hoci nezložili sľub chudoby, majú mať ducha chudoby. Keď do Cirkvi vstúpi hrabivosť – či už medzi kňazmi, alebo medzi rehoľníkmi – je to škaredosť sama. [Pápež František to vzápätí ilustroval krátkym príbehom o istej sestre z prostredia Argentíny…] Zasvätené osoby – či sú to kňazi, rehoľné sestry, rehoľníci – sa nikdy nemôžu stať ziskuchtivými. Duch chudoby však neznamená duch biedy. Kňaz, ktorý nezložil sľub chudoby, môže vlastniť úspory, avšak v primeranej miere a nadobudnuté čestne. No pokiaľ prepadne chamtivosti a hrabivosti… Koľko je len škandálov v Cirkvi a ako veľmi chýba sloboda práve kvôli peniazom: „Mal by som povedať tej a tej osobe pár vecí pravdivo do očí, no nemôžem, lebo je mojím veľkým sponzorom.“ Títo silní sponzori si robia čo sa im zachce, no ja nemám slobodu povedať im to, nakoľko som naviazaný na peniaze, ktoré mi dávajú. Pochopte dôležititosť chudoby, ducha chudoby, tak ako to hovorí prvé blahoslavenstvo: „Blahoslavení chudobní v duchu.“ Ako som už povedal, kňaz môže mať primerané úspory, no nie svoje srdce v nich. Keď sa peniaze stanú stredom, začnú sa robiť medzi ľuďmi rozdiely; preto žiadam všetkých, aby si spytovali svedomie: ako je to s mojím životom chudoby; ako narábam s tým, čoho sa mi dostane z maličkostí? Toto je druhým svedectvom.
(3) Tretie svedectvo je milosrdenstvo, a budem teraz hovoriť všeobecne – teda pre rehoľníkov, zasvätené osoby a tiež pre diecéznych kňazov. Stalo sa, že sme zabudli na skutky milosrdenstva. Chcel by som sa opýtať – no neurobím to, hoci som to mal v úmysle – na skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Koľkí z nás sme ich zabudli! Keď sa vrátite domov, zoberte katechizmus a rozpamätajte sa na skutky milosrdenstva – skutky, ktoré robia starenky a jednoduchí ľudia v mestských štvrtiach, vo farnostiach – lebo nasledovať Ježiša, ísť za Ježišom je ľahké. Spomeniem príklad ako vždy. Vo veľkomestách, v mestách ešte kresťanských – mám tu na mysli diecézu, v ktorej som predtým pôsobil, no myslím, že v Ríme sa deje prinajmenšom to isté – neviem či v Neapole, no v Ríme isto – sú pokrstené deti, ktoré sa ale nevedia ani len prežehnať. Kde je v tomto prípade skutok milosrdenstva vyučovať? „Naučím ťa ako sa robí znak viery“. Je to iba jeden príklad. No je potrebné, aby sa v skutkoch telesného i duchovného milosrdenstva pokračovalo. Ak sa blízko môjho domova nachádza chorá osoba a ja by som ju chcel ísť navštíviť, no v čase, ktorý na tom mám k dispozícii dávajú akurát telenovelu, a ja si medzi telenovelou a skutkom milosrdenstva vyberiem práve telenovelu, niečo nie je v poriadku. [Pápež František to opäť ilustroval krátkym príbehom o prípade istej komunity z prostredia Argentíny…] (4) Toto všetko nás privádza k duchu tohto sveta, a v súvislosti s tým by som chcel hovoriť o ďalšej veci: o nebezpečenstve svetskosti. Žitie svetským spôsobom. Žiť s duchom tohto sveta, čo Ježiš nechcel! Spomeňte si na Ježišovu kňazskú modlitbu, keď sa modlí k Otcovi: «Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým» (Jn 17,15). Svetskosť je v rozpore so svedectvom, zatiaľ čo duch modlitby je viditeľným svedectvom: je vidieť, kto je modliacim sa zasväteným mužom a ženou, ako i to, kto sa modlí len pro forma, ale nie srdcom. Sú to svedectvá, ktoré ľudia vidia. Spomínal si [pápež sa obracia na biskupského vikára] chýbajúce povolania. Ale svedectvo je práve jednou z tých vecí, ktoré priťahuje povolania. „Chcel by som byť ako ten kňaz. Chcela by som byť ako tá sestrička“. Svedectvo života. Pohodlný život, život zosvetštený nám nepomôže.
(5) Vikár pre klérus zdôraznil problém, resp. skutočnosť – som to ja, čo to nazývam problémom – bratského spoločenstva medzi kňazmi. A platí to i pre zasvätený život. Či už život komunity zasvätených osôb, alebo život kňazov v ich diecéznosti, ktorá je vlastnou charizmou diecéznych kňazov – v presbyteráte, kňazskom zbore okolo svojho biskupa, má byť životom komunitným. Udržiavať toto „bratstvo“ nie je ľahké ani v konvente, v zasvätenom živote, ani v presbyteriáte. Diabol nás vždy pokúša žiarlivosťou, závisťou, vnútornými zápasmi, antipatiami, sympatiami, mnohými vecami, ktoré nám nepomáhajú vytvárať skutočné bratstvo a vydávame tak svedectvo nášho vzájomného rozdelenia.
Podľa mňa, znakom chýbajúceho aspektu bratstva v presbyteráte či rehoľných komunitách sú klebety. Dovolím si tu hovoriť o terorizme klebiet, lebo ten, čo roznáša klebety je ako terorista, ktorý hádže do vnútra bombu a ničí, zatiaľ čo on sám stojí vonku. Keby bol aspoň kamikadze! [smiech] On ale ničí len ostatných. Klebety ničia a sú znakom chýbajúcej bratskosti. Stáva sa, že sa stretneme s kňazom, ktorý vidí veci ináč, veď mať odlišnosti je úplne normálne a kresťanské, no tieto odlišnosti sa majú davať najavo tým, že budeme mať odvahu vedieť ich povedať do očí. Ak mám niečo na srdci, čo chcem povedať biskupovi, pôjdem k nemu a môžem povedať: „Nie ste mi sympatický!“ A biskup musí mať zas dosť odvahy na to, aby sa za to nepomstil. Toto znamená bratskosť! Alebo iný príklad: máš niečo proti druhej osobe a namiesto toho, aby si šiel za ňou, ideš za niekým iným. Tak v rehoľnom, ako aj v kňazskom živote jestvujú problémy, ktorým treba čeliť, no mali by sa riešiť medzi dvomi osobami. Pokiaľ by to ale nebolo možné – pretože niekedy to skutočne nejde – povedz to osobe, ktorá môže byť sprostredkovateľom. No nemožno hovoriť proti blížnemu, lebo klebety sú terorizmom diecézneho i kňazského bratstva a rehoľných komunít.
(6) Pokiaľ hovorím o svedectve, ďalším v poradí je radosť. Radosť môjho života je plná; je to radosť, že som si vybral dobre; radosť z toho, že každodenne vnímam, ako mi je Pán verný. Radosť znamená vidieť, že Pán je verný vo všetkom. Keď ja sám nie som verný Pánovi, mám pristúpiť k sviatosti zmierenia. S osobami zasväteného života a kňazmi, ktorí sú znudení a smutní, s horkosťou v srdci, nie je niečo v poriadku a preto by mali vyhľadať dobrého duchovného poradcu, priateľa a povedať: „Neviem, čo sa to deje s mojím životom“. Keď chýba radosť, niečo nie je v poriadku. Tá intuícia, o ktorej dnes hovoril arcibiskup, nám napovie, že niečo chýba. Bez radosti nikoho nepritiahneš ani k Pánovi, ani k evanjeliu.
(7) Toto sú teda svedectvá. Chcel by som ale skončiť týmito troma vecami. Po prvé: adorácia. „Modlíš sa?“ – „Áno, modlím sa.“ Prosím, ďakujem, chválim Pána. Ale, adoruješ Pána? Stratili sme zmysel pre adoráciu Boha: patrí sa znovu sa venovať adorácii Boha. Po druhé: nemôžeš milovať Ježiša, ak nemiluješ jeho nevestu. Láska k Cirkvi. Poznali sme mnoho kňazov, ktorí milovali Cirkev a bolo vidieť, že ju skutočne milovali. Tretí bod je dôležitý: apoštolský zápal, t. j. misijnosť. Láska k Cirkvi ťa vedie k tomu, aby si ju dával poznávať iným; aby si vyšiel zo seba a šiel von ohlasovať Ježišovo Zjavenie, ale ťa aj vedie vyjsť zo seba smerom k inej transcendencii, čiže k adorácii. Myslím si, že na poli misijnej práce by Cirkev mala kráčať ešte o kúsok ďalej, prejsť väčším obrátením, lebo Cirkev nie je nejakou neziskovou organizáciou, ale je nevestou Krista, ktorá vlastní najväčší poklad: Ježiša. A jej misiou, jej skutočným motívom existencie je práve nasledovné: evanjelizovať, t. j. prinášať Ježiša. Adorácia, láska k Cirkvi a misijnosť. Toto sú veci, ktoré mi spontánne prišli na myseľ.“
(Zdroj RV)