Pápež František ocenil svedectvo bangladéšskych kňazov, rehoľných sestier a bratov

0 Kronika

Počas pastoračnej návštevy v Bangladéši sa po rannej svätej omši v súkromí kaplnky Apoštolskej nunciatúry v Dháke Svätý Otec zavítal do Domu Matky Terezy, kde sa stretol s deťmi a starými ľuďmi, o ktorých sa  starajú Misionárky lásky. V 70-tych rokoch minulého storočia dom prichýlil slobodné matky, tzv. „biranganas“ („hrdinky“) – ženy ktoré otehotneli po znásilnení pakistanskými vojakmi počas vojny za nezávislosť Bangladéša. Vďaka rehoľným sestrám sa mnohé deti narodené v tomto dome dostali adopciou do rodín v Európe, Severnej Amerike a Austrálii. Pri stretnutí deti pozdravili pápeža spevom a v dojímavej atmosfére prijali jeho požehnanie spolu so starcami a celým osadenstvom charitatívneho zariadenia.

Dom Matky Terezy sa nachádza neďaleko starobylého Kostola Svätého ruženca (Japamala Rani Church), založeného ešte v 16. storočí augustiniánskymi misionármi z Portugalska. Stavba vo forme baziliky s 12 masívnymi stĺpmi v sebe spája prvky umeleckých štýlov z prostredia kresťanstva, hinduizmu, islamu a domácej bengálske črty. Vedľa tejto starobylej katedrály Arcidiecézy Chittagong dnes stojí nový priestranný kostol a komplex univerzitných budov, ako aj dva cintoríny. Svätého Otca v novom kostole očakávalo 1500 kňazov, zasvätených osôb, seminaristov, rehoľných noviciek a novicov.

Svätého Otca v mene všetkých privítal predseda komisie pre kňazov a zasvätený život pri Konferencii biskupov Bangladéša arcibiskup Moses Costa z Kongregácie Svätého kríža. Potom zazneli svedectvá niekoľkých zasvätených osôb. V Bangladéši pôsobí 189 diecéznych a 183 rehoľných kňazov,1269 rehoľníčok, 111 rehoľných bratov a na kňazstvo sa pripravuje 122 seminaristov.

O zmenách, ktoré nastali v Bangladéšskej cirkvi prehovoril taliansky misionár páter Franco Cagnasso z misijného spoločenstva PIME:

„Ešte pred niekoľkými desaťročiami zahraniční misionári spolu s miestnymi katechétmi tvorili „nosnú konštrukciu“ bangladéšskej Cirkvi, v kontexte veľkej väčšiny veriacich iných náboženstiev. Dnes, sme „malý zvyšok“, ktorý sa dáva k dispozícii Cirkvi, ktorá je dobre formovaná, schopná riadiť sama seba, s rozvinutými službami a oblasťami pastorácie a angažovanosti. (…) Sme vďační Bohu, keďže Cirkev v Bangladéši začala vysielať misionárov a misionárky aj mimo svojho územia. Dúfame, že tento jej rozmer porastie a zároveň ostane otvorená k prijatiu nových tvárí, aj z Afriky, Latinskej Ameriky a ďalších ázijských krajín.“

Sestra Mary Chandra z Misijnej kongregácie sestier Panny Márie Kráľovnej apoštolov svojím svedectvom zastupovala všetky rehoľné sestry pôsobiace v Bangladéši. Prezradila o sebe, že vyučuje malé deti v jednej z rehoľných škôl a takto napĺňa charizmu kongregácie – prinášať spásu bangladéšskemu ľudu slúžiac s radosťou a bez výhrad chudobným, hlavne ženám a deťom. Sestra Mary sa Svätému Otcovi zdôverila:

„V Evangelii gaudium píšete, že «radosť z Evanjelia naplní srdce a vnútorný život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom». Ako rehoľná sestra zakusujem túto radosť. (…) Sila Ježišovej lásky ku mne je tým, čo mi pomáha prekonávať ťažké chvíle a spolupodieľať sa, ako Mária, jeho Matka, na vykúpení ľudstva.“

O svojej životnej skúsenosti vydal svedectvo rehoľný brat Lawrence Dias, ktorý je viac ako 60 rokov členom Kongregácie Svätého kríža.

„Bol som učiteľom, ekonómom, viedol som skautov, pracoval som v sociálnej oblasti, bol som formátorom, predstaveným a teraz som pustovníkom v prvej národnej svätyni, v pustovni zasvätenej „Našej Panej z Lúrd“. Naozaj veľká je moja radosť a šťastie, že ma Boh povolal k službe jeho ľudu ako rehoľného brata. (…) Apoštolát rehoľných bratov Kongregácie Svätého kríža v tejto krajine je veľmi oceňovaný, zvlášť pre našu angažovanosť vo výchove, v sociálnej oblasti, v pomoci drogovo závislým so špeciálnym dôrazom na ich duchovný rast.

Posledných sedemnásť rokov som prežil ako pustovník. Mnohí kňazi, rehoľníci a laici prichádzajú do pustovne, aby našli posilnenie a naplnili sa Duchom Svätým, a ja sa im s mojím málom snažím pomôcť.“

Na konci svedectva vekom pokročilého rehoľníka Svätý Otec vstal a brata Lawrenca prišiel bratsky objať.

Svätý Otec František sa ujal slova žartovne, že nechce nudiť čítaním pripraveného textu, ktorý odovzdal prítomnému arcibiskupovi, aby ho všetkým dal neskôr k dispozícii v bengálskom preklade. V spontánnom príhovore sa Svätý Otec zameral na  požiadavku starostlivosti o duchovné povolanie. Vyšiel z Izaiášovho proroctva o malom výhonku z Izraelovho domu, ktorý vyrastie a naplní ho Boží Duch: duch múdrosti, rozumu, poznania, nábožnosti a bázne pred Bohom.

„Som takýmto výhonkom: môže to povedať každý z nás. Áno, ale nie tvojou zásluhou, ale toho zrnka, ktoré ti dalo rásť.“ Po týchto slovách pápež rozvinul úvahu o duchovnom povolaní do troch výziev.

Prvou je starostlivosť o vlastné povolanie: „Pestujme si povolanie, ktoré sme dostali. Tak ako sa staráme o dieťa, tak ako sa staráme o chorého, ako sa staráme o starého človeka.“ Svätý Otec pokračoval poukázaním na existenciu buriny, evanjeliového „kúkoľa“, z čoho vyplýva, že „pestovať povolanie znamená rozlišovať“, čo pápež spojil s potrebou modlitby: „Pestovať povolanie znamená modliť sa.“

Druhá výzva sa týkala komunitného rozmeru povolania: „Sú tisíce a tisíce výhonkov, všetci sme výhonkami. A nie je ľahké tvoriť spoločenstvo. Nie je to ľahké.“ Pápež poukázal na úsilie Cirkvi v Bangladéši brániť sa pred akýmikoľvek rozdeleniami. Osobitne vyzdvihol tamojší medzináboženský dialóg, keď sa odvolal na slová kardinála Taurana, že „Bangladéš je najlepším príkladom harmónie v medzináboženskom dialógu.“ Zhromaždenie reagovalo potleskom. (Samotný predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg kard. Jean-Louis Tauran sa na tejto apoštolskej ceste Svätého Otca nemohol zo zdravotných dôvodov zúčastniť.)

Ďalej Svätý Otec vystríhal pred nepriateľmi harmónie, medzi ktorými konkrétne menoval „ducha ohovárania“: „To je terorizmus. Terorizmus,“ zopakoval pápež.

Tretia výzva Svätého Otca bola výzva „vyprosovať si a mať ducha radosti“. Upozornil, že tu musí ísť o radosť naozaj hlbokú, ktorá sa ukazuje pri znášaní protivenstiev, o čom svedčili svojim životom svätci. Uviedol aj tri konkrétne príklady: sv. Teréziu Avilskú, sv. Terezku Ježiškovu a sv. Alberta Hurtada, čilského jezuitu z minulého storočia. Pápež František sa na záver podelil so svojou osobnou skúsenosťou s hlboko radostnými ľuďmi:

„Radosť srdca. Uisťujem vás, že ma zaplavuje neha, keď sa stretnem so starými kňazmi, biskupmi alebo rehoľníčkami, ktorí žili svoj život naplno. Ich oči sú neopísateľné. Sú plné radosti a pokoja.“

Z Kostola Svätého ruženca sa pápež František odobral na neďaleký cintorín, kde si uctil hroby mužov a žien Cirkvi, medzi ktorými sú aj mnohí misionári. Svätý Otec zanechal na tomto mieste zapálený plamienok.

V pôvodne pripravenom texte, ktorý pápež odovzdal na papieri, zanechal kňazom, rehoľníkom a seminaristom silné povzbudenie k modlitbe ruženca.

RV, ab, jb

foto: avvenire.it
-fc-; jp