Pán sa stará

0 Nedeľné zamyslenia

Keď Pánov anjel zastavil Abraháma pri obetovaní Izáka, hneď na to zazrel v kroví zachyteného baránka na obetu. Náš otec viery  s dojatím nazval obetný vŕšok Pán vidí, v zmysle Pán sa stará.

Niekedy sa nám zdá, že na podobný Boží zásah v našom živote musíme čakať akosi dlho. O túto skúsenosť s Božou Prozreteľnosťou sa s nami delí aj Sväté písmo, keď často opakuje slová Pán si spomenul (napríklad na Noeho v korábe alebo na neplodnú Ráchel). Zaiste si Pán nemusí spomenúť, je to naše ľudské prežívanie, keď očakávame Pánovu pomoc a keď hneď neprichádza, začíname byť ustarostení. V hĺbke srdca si kladieme otázku, spomenie si Pán aj na mňa, alebo už zabudol?

Túto starozákonnú perspektívu nám Ježiš dovysvetlúva priam poeticky: pozrite na vtáky, ľalie… Ak sa skutočne dobre pozrieme čo len na snežienku, musí nás napadnúť, že vlastne Boh sa stará rád. Podobne ako sa rada stará o svoje dieťa mama.

V zasvätenom živote sme voľbu či sa bude starať o nás Pán, alebo my sami, urobili definitívne. Ostáva nám len popracovať, aby nám vošla hlboko pod kožu.

Ide aj o to, do koho vložíme svoju emotívnu istotu. Do svojej schopnosti sami sa o seba postarať, alebo do Pána. Aj napriek svojej ohraničenosti, ba práve vďaka nej, máme stále pokušenie ju vkladať do svojej odkázanosti. A nejde tu len o materiálne veci, ale aj o pozície, ocenenie, moc. Ba niekedy sa môžeme aj rozveseliť, keď poodhalíme svoju skrytú snahu kontrolovať svoje okolie, ba polku sveta, a tak sa snažiť posilňovať svoju imaginárnu istotu…

A ak si teda Boh rád spomenie na každého, prečo treba niekedy tak dlho čakať na jeho odpoveď? Asi niet inej cesty, na to aby podrástla naša oddanosť osobnému Bohu, ktorá nemôže fungovať tak, že vhodíš mincu modlitby a dostaneš o čo žiadaš…

Abrahámov vŕšok Pán sa stará je v biblickej tradícií totožný so Sionom, srdcom Jeruzalema, kde sa zrodila naša spása. Skrze Ježišovu obetu seba samého dnes všetci žijeme na vŕšku Pán sa stará. On denne obetou svätej omše vynáša na kríž našu úzkosť o prežitie, aby sme nemuseli byť ustarostení, ale dôverujúci.

Dagmar Kráľová