Otvárací príhovor pápeža Františka na synode o mladých
Príhovor Svätého Otca pri otvorení práce 15. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody venovaného téme „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“ dňa 3. októbra 2018 o 16.30 v Synodálnej aule vo Vatikáne.
Drahé Blaženosti, Eminencie, Excelencie, drahí bratia a sestry, milovaní mladí!
Pri vstupe do tejto auly, kde sa má rozprávať o mladých, sa už cíti sila ich prítomnosti, ktorá vyžaruje pozitívnosť a entuziazmus, (sú) schopní zaujať a potešiť nielen túto aulu, ale celú Cirkev a celý svet.
Preto nemôžem začať bez toho, aby som vám nepovedal „vďaka“! Vďaka vám tu prítomným, vďaka mnohým osobám, ktoré počas dvojročnej cesty prípravy – tu v Cirkvi Ríma i vo všetkých cirkvách sveta – pracovali s nasadením a nadšením, aby nám umožnili dospieť k tejto chvíli. Srdečná vďaka kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi synody, predsedajúcim delegátom, kardinálovi Sérgiovi da Rochovi, generálnemu relátorovi; podsekretárovi Mons. Fabiovi Fabenemu, oficiálom Generálneho sekretariátu a asistentom; vďaka všetkým vám, synodálni otcovia, audítorom a audítorkám, odborníkom a poradcom; bratským delegátom; prekladateľom, spevákom, novinárom. Srdečná vďaka všetkým za vašu aktívnu a plodnú účasť.
Zvláštnu vďaku si zaslúžia dvaja osobitní sekretári, páter Giacomo Costa, jezuita, a don Rossano Sala, salezián, ktorí pracovali na príprave synody veľkodušne, vytrvalo a obetavo. Pracovali s enormným nasadením.
Rád by som úprimne poďakoval mladým, ktorí sú v tejto chvíli s nami spojení, a všetkým mladým, ktorí sa rôznym spôsobom v toľkých častiach sveta nechali počuť. Ďakujem im za to, že boli ochotní staviť na to, že stojí za to cítiť sa súčasťou Cirkvi alebo vstúpiť s ňou do dialógu; že stojí za to mať Cirkev ako matku, ako učiteľku, ako domov, ako rodinu, ktorá je napriek ľudským slabostiam a ťažkostiam schopná vyžarovať a odovzdávať nadčasový odkaz Krista; že stojí za to zachytiť sa loďky Cirkvi, ktorá aj napriek neľútostným búrkam sveta neprestáva ponúkať všetkým útočisko a pohostinnosť; stojí za to zaujať postoj vzájomného načúvania; stojí za to plávať proti prúdu a zamerať sa na vznešené hodnoty: rodinu, vernosť, lásku, vieru, obetu, službu, večný život. Na synode sme zodpovední za to, aby sme ich nepopreli, ale naopak, ukázali, že stavili správne: naozaj, stojí to za to, naozaj, nie je to stratený čas!
A ďakujem zvlášť vám, drahí mladí tu prítomní! Cesta prípravy na synodu nás naučila, že svet mladých je tak rôznorodý, že ho vy nemôže úplne zastúpiť, no ste určite jeho dôležitým znamením. Vaša účasť nás napĺňa radosťou a nádejou.
Synoda, ktorú prežívame, je momentom delenia sa. Túžim teda, na začiatku priebehu synodálneho zhromaždenia, pozvať všetkých, aby hovorili s odvahou a parresiou, čiže spojac dohromady slobodu, pravdu a lásku. Iba dialóg nám môže pomôcť rásť. Čestná a transparentná kritika je konštruktívna a pomáha, kým zbytočné klebetenie, povrávanie, obvinovania alebo predsudky to nerobia.
Odvahe rozprávať musí zodpovedať pokora počúvať. Mladým na predsynodnom stretnutím som hovoril: „Ak rozpráva ten, kto sa mi nepáči, musím ho počúvať ešte viac, pretože každý má právo na to, aby bol vypočutý, tak ako má každý právo rozprávať“. Toto otvorené načúvanie si vyžaduje odvahu ujať sa slova a hovoriť v mene toľkých mladých sveta, ktorí tu nie sú prítomní. Takéto počúvanie otvára priestor pre dialóg. Synoda sa musí stať miestom, kde prebieha dialóg predovšetkým medzi jej účastníkmi. A prvým ovocím tohto dialógu je, že sa každý otvorí novosti, aby pozmenil vlastný názor vďaka tomu, čo počuje od iných. Toto je dôležité pre synodu. Mnohí z vás si už pripravili svoj príspevok pred tým, ako sem prišli – a ďakujem vám za túto prácu –, no pozývam vás, aby ste sa cítili slobodní premyslieť to, čo ste si pripravili ako prvotný náčrt, ktorý by ste mohli prípadne doplniť a upraviť tým, čo vám môžu synodálne stretnutia každému vnuknúť. Cíťme sa slobodnými prijať a pochopiť druhých a tak meniť naše presvedčenia a postoje: je to znak veľkej ľudskej i duchovnej zrelosti.
Synoda je miesto cirkevného rozlišovania. Hovoriť priamo a načúvať otvorene sú zásadne dôležité, aby sa synoda stala procesom rozlišovania. Rozlišovanie nie je iba reklamným heslom, nie je organizačnou technikou, a nie je ani módou tohto pontifikátu, ale je vnútorným postojom, ktorý je zakorenený v úkone viery. Rozlišovanie je metódou a súčasne cieľom, ktorý si pred seba kladieme: zakladá sa na presvedčení, že Boh koná v dejinách sveta, v udalostiach života, v osobách, ktoré stretávam a ktoré sa mi prihovárajú. Preto sme povolaní zaujať postoj počúvania k tomu, čo nám často nepredvídateľnými spôsobmi a smermi vnuká Duch Svätý. Rozlišovanie si vyžaduje priestor a čas. Preto stanovujem, aby sa počas prác, na pléne i v skupinách, po každých piatich príspevkoch zachovala chvíľa ticha – asi tri minúty: každý nech má možnosť venovať pozornosť odozvám, ktoré počuté skutočnosti vyvolávajú v srdci, šlo sa do hĺbky a zachytilo sa to, čo zasahuje najviac. Táto pozornosť vnútru je kľúčom, aby sme vedeli rozpoznávať, interpretovať a rozhodovať.
Sme znakom Cirkvi, ktorá počúva a je na ceste. Postoj načúvania sa nemôže obmedziť iba na slová, ktoré si vymeníme počas synodálnych prác. Cesta prípravy na túto chvíľu ukázala, že Cirkev je „podlžná načúvať“ aj mladých, ktorí často vnímajú, že ich Cirkev nechápe v ich originalite a neprijíma ich v tom, čím naozaj sú, a občas ich dokonca aj odmieta. Táto synoda má možnosť, úlohu a povinnosť byť znamením Cirkvi, ktorá naozaj načúva, ktorá sa necháva osloviť záležitosťami tých, ktorých stretáva, ktorá nemá vždy vopred pripravenú a hotovú odpoveď. Cirkev, ktorá nenačúva, sa ukazuje uzatvorenou voči novosti, uzatvorenou na Božie prekvapenia, a nebude môcť byť dôveryhodnou, zvlášť pre mladých, ktorí sa budú od nej nevyhnutne skôr vzďaľovať než sa k nej približovať.
Vyjdime z predsudkov a stereotypov. Prvým krokom v smere načúvania je oslobodiť naše mysle a naše srdcia od predsudkov a stereotypov: keď si myslíme, že už vieme, kto je ten druhý a čo chce, vtedy skutočne s námahou dokážeme skutočne načúvať. Vzťahy medzi generáciami sú pôdou, na ktorej sa predsudky a stereotypy zakoreňujú s príslovečnou ľahkosťou, takže často si to ani neuvedomujeme. Mladí majú pokušenie považovať dospelých za prekonaných; dospelí majú pokušenie považovať mladých za neschopných, myslieť si, akí sú a predovšetkým akými by mali byť a ako sa správať. Všetko to môže byť silnou prekážkou dialógu a stretnutiu medzi generáciami. Väčšina z tu prítomných nepatrí ku generácii mladých, preto je zrejmé, že si musíme dať pozor predovšetkým na riziko hovoriť o mladých vychádzajúc z kategórií a mentálnych schém, ktoré sú už prekonané. Ak sa budeme vedieť vyhnúť tomuto nebezpečenstvu, potom prispejeme k tomu, aby prišlo k zmluve medzi generáciami. Dospelí by mali prekonať pokušenie podceňovať schopnosti mladých a nesúdiť ich negatívne.
Niekde som sa dočítal, že prvá zmienka o tomto siaha do roku 3000 pr. Kr. a nachádza sa na hlinenej nádobe starovekého Babylonu, kde je napísané, že mládež je nemorálna a že mladí nie sú v stave zachrániť kultúru národa. Ide o starodávnu tradíciu nás starých! Mladí by naopak mali prekonať pokušenie nepočúvať dospelých a považovať seniorov za „starú, prekonanú a nudnú skutočnosť“, zabúdajúc pritom, že je hlúpe chcieť začínať vždy od nuly, akoby život začínal iba s každým z nich. V skutočnosti, seniori, napriek svojej fyzickej krehkosti, zostávajú vždy pamäťou nášho ľudstva, koreňmi našej spoločnosti, „pulzom“ našej civilizácie. Opovrhovať nimi, odhadzovať ich, uzatvárať ich do izolovaných rezervácií alebo ignorovať ich je ukazovateľom úpadku mentality sveta, ktorá požiera naše domovy zvnútra. Zanedbávať poklad skúseností, ktoré každá generácia dedí a odovzdáva ďalšej, je sebazničujúcim gestom.
Treba teda, na jednej strane, rozhodne prekonať ranu klerikalizmu. Veď načúvanie a zanechanie stereotypov sú tiež silným protiliekom proti riziku klerikalizmu, ktorému je toto zhromaždenie, napriek naším úmyslom, nevyhnutne vystavené. Klerikalizmus sa rodí z elitárskej a vylučujúcej vízie povolania, ktorá si prijatú službu vysvetľuje ako moc, nie ako veľkodušnú a zdarma ponúkanú službu. Vzniká tak domnienka, že sa prináleží ku skupine, ktorá vlastní všetky odpovede a už nepotrebuje nikoho počúvať a sa učiť, alebo sa len tvári, že počúva. Klerikalizmus je zvrátenosťou a koreňom mnohých ziel v Cirkvi: za ne potrebujeme pokorne prosiť odpustenie a predovšetkým vytvárať podmienky, aby sa neopakovali.
Na druhej strane však treba uzdraviť vírus sebestačnosti a unáhlených uzáverov mnohých mladých. Isté egyptské príslovie hovorí: „Ak nie je v tvojom dome starec, kúp si ho, lebo ti bude užitočný“. Odmietnuť a odhodiť všetko, čo bolo odovzdané počas stáročí, spôsobuje nebezpečné stratenie sa, ohrozujúce naše ľudstvo a vyvoláva rozčarovanie, ktoré naplnilo srdcia celých generácií. Nahromadenie ľudských skúseností počas dejín je najvzácnejším a najdôveryhodnejším pokladom, ktorý dedia jednotlivé generácie. Pritom však netreba zabúdať na Božie zjavenie, ktoré osvetľuje a dáva zmysel dejinám i našej existencii.
Bratia a sestry, nech synoda prebudí naše srdcia! Prítomnosť, aj tá, ktorú prežíva Cirkev, je zaťažená námahou, problémami a ťarchou. No viera nám hovorí, že je to i kairos, v ktorom k nám Pán prichádza v ústrety, aby nás miloval a povolával k plnosti života. Budúcnosť nie je hrozbou, ktorej sa treba báť, ale časom, ktorý nám Pán prisľubuje, aby sme mohli mať skúsenosť spoločenstva s Ním, s bratmi i sestrami a s celým stvorením. Potrebujeme objaviť znovu dôvody našej nádeje a predovšetkým odovzdať ich mladým, ktorí po nádeji dychtia; ako sa vyjadril II. vatikánsky koncil: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody na život a nádej“ (Past. konšt. Gaudium et spes, 31).
Stretnutie medzi generáciami môže byť mimoriadne plodné, pretože môže zrodiť nádej. Učí nás to prorok Joel v tom, čo – a pripomenul som to aj mladým na predsynodnom stretnutí – považujem za proroctvo našich čias: „Vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia“ (3,1) a budú prorokovať.
Nepotrebujeme sofistikované teologické argumentácie, aby sme preukázali našu povinnosť pomáhať súčasnému svetu kráčať k Božiemu kráľovstvu bez falošných nádejí a vnímania iba ruín a bied. Totiž, svätý Ján XXIII., keď hovoril o osobách, ktoré hodnotia skutočnosti bez dostatočnej objektivity a rozumného uváženia, sa vyjadril takto: „V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti títo nie sú schopní vidieť iné ako ruiny a biedy; kráčajú hovoriac, že naše časy, ak sa porovnajú s minulými vekmi, sú vo všetkom horšie; a idú až tak ďaleko, že sa správajú, akoby sa nič nenaučili z histórie, ktorá je učiteľkou života“ (Príhovor na slávnostnom otvorení II. vatikánskeho koncilu, 11. okt. 1962).
Nenechať sa teda pokúšať „proroctvami nešťastia“, nemíňať energie na „účtovanie zlyhaní a vyčítanie horkostí“, mať zrak upriamený na dobro, ktoré „často nerobí hluk, nie je témou blogov ani sa nedostáva na prvé stránky“, a neľakať sa „pred ranami Kristovho tela, vždy spôsobovanými hriechom a nezriedka synmi Cirkvi“ (porov. Príhovor nedávnom menovaným biskupom, účastníkom kurzu organizovaného Kongregáciou pre biskupov a pre východné Cirkvi, 13. septembra 2018).
„navštevujem teda budúcnosť“ a pokúsme sa, aby z tejto synody nevzišiel len nejaký dokument – ktorý vo všeobecnosti čítajú len niekoľkí a kritizujú mnohí –, no najmä konkrétne pastoračné návrhy, ktoré by dokázali uskutočniť úlohu samotnej synody, čiže umožniť, aby sny vypučali, vzbudiť proroctvá a vízie, pomôcť rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám, a vnukne mladým – všetkým mladým, nikoho nevynímajúc – víziu budúcnosti naplnenej radosťou Evanjelia.
preklad: Marek Vaňuš SVD
spracoval: Štefan Turanský SDB
foto: CNS/Paul Haring