Od istoty, že sme milovaní, k schopnosti milovať

0 Spiritualita

Je evidentné, že je ťažké zvoliť si slobodne život v zasvätenej čistote. Ešte ťažšie je žiť ho na základe negatívneho alebo nedostatočne pozitívneho pohľadu na seba. Ako môže myslieť alebo obetovať seba samého navždy niekto, kto nezakúsil a nezažil lásku, ktorá vytvára pevný a istý základ pre prijatie vlastného ja? „Presiahnuť“ seba samého vo vzťahu s Bohom a s inými si žiada, aby sme sa „vlastnili“ v hĺbke. A keď sa chceme „úplne darovať“, musíme mať istotu, ktorá vyplýva z prijatia seba samého a z našej identity. Kto nemá istotu, že je hodný lásky, nemôže si zvoliť cestu dokonalej lásky.

Existujú dve cesty k tomu, aby niekto mohol získať presvedčenie, že je hodný lásky: cesty od istoty, že sme milovaní, k schopnosti milovať a cesta od úkonu lásky k iným k istote, že sme milovaní. Sú to dve koľajnice tej istej železničnej trate. Človek ide raz po jednej, inokedy po druhej a je to sám život, ktorý mu ukáže, po ktorej práve treba ísť.

Ak chceme objaviť, že sme milovaní, musíme sa obrátiť k realite nášho vlastného života a pokúsiť sa znovu „prečítať“ vlastnú minulosť. Tam môžeme objaviť dobro, ktoré sme dostali, pozitívnu hodnotu, ktorá vždy bola zviazaná s našou existenciou, a afekt, ktorý nám bol daný. Všetky tieto skutočnosti, teda dobro, pekný citový prejav, ktorý nám niekto poskytol, alebo iné znamenia pozitívnej úcty k nám objavujeme ako „prevládajúce“ nad našimi nevyhnutnými limitmi alebo nad negatívnymi skúsenosťami či nehodami, ktoré tiež patria k našej minulosti, ale nemôžu ohraničiť zmysel našej existencie.

V akom zmysle „prevládajúce“? Je to prevládanie zmyslu, teda uvedomenie si svojej histórie ako celku, ktorá má zmysel, poslanie, ako tej, ktorá nesie v sebe veľkú hodnotu. Táto hodnota sa vyjavuje postupne cez udalosti každého dňa, avšak vždy je zviazaná s faktom, že sme, že existujeme, nedá sa od tohto faktu oddeliť. Cez skúmanie minulosti máme prístup k dvojitému prameňu istoty, ktorá stojí pri základoch citovej slobody (to uvidíme neskôr): je to istota, že sme boli milovaní a že sme sa stali schopnými milovať. V náboženských termínoch to môžeme vyjadriť tak, že máme istotu, že sme boli a vždy sme milovaní Božou dobrotou, ktorá chcela, aby sme žili, aby sme boli schopní a hodní milovať a vyjadrovať sa cez tieto prejavy lásky.

Dnes nežijeme v prostredí, ktoré by uľahčovalo tento typ sebauvedomenia prostredníctvom lásky prijímanej a dávanej nezištne. Skôr tu je kultúra nevďačnosti a žiadostivosti, ktorá bráni, aby sme videli a ocenili dobro, ktoré sme už dostali, a spôsobuje, že sme stále hladnejší po citovom prejave a závislí na podpore iných. Na druhej strane Cirkev sa snaží pestovať kultúru skutočnej ľudskej dôstojnosti, kultúru, ktorá objavuje hodnotu a pozitivitu človeka predovšetkým v jednoduchom, ale zásadnom fakte – že je živým stvorením, teda je, existuje, a preto je milovaný a povolaný k láske. Ako príklad za všetky môžeme uviesť citát z Gaudium et spes, ktorá v bode 12 o tom hovorí: „Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.

Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa buď často vyvyšuje ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva, a preto končí v neistote a úzkostiach. Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a poučená Božím zjavením je schopná dať na ne odpoveď, ktorá opisuje pravú situáciu človeka, vysvetľuje jeho slabosti a zároveň mu pomáha správne spoznať jeho dôstojnosť a povolanie.

Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený na Boží obraz, že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ho spravoval a slúžil si ním na Božiu slávu. ‚Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu podložil pod nohy‘ (Ž 8, 5 – 7).

Ale Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako ‚muža a ženu ich stvoril‘ (Gn 1, 27). Ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb. Človek je totiž vo svojej najhlbšej prirodzenosti spoločenským tvorom a bez vzťahov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.

Boh teda – ako opäť čítame vo Svätom písme – ‚videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré‘ (Gn 1, 31).“

Samozrejme, že uvedomenie si svojej kladnej hodnoty nie je ani zďaleka otázkou kultúry, ani úkonom viery, ktorú viac-menej slepo prijímame, ale je to skôr vnútorné tušenie, presvedčenie, ktoré vychádza z nášho bytia. Je to subjektívna a objektívna istota, intuícia a konštatovanie, ktoré sa vynoria z prijatia našej existencie v jej celku, tak ako to s nami myslel Boh. Táto istota, že sme milovaní a schopní milovať, nie je podstatne viazaná na skutočnosť, že sme mali dobrých rodičov, šťastné detstvo, rozvoj bez akejkoľvek traumy, bez frustrácií a iných ťažkostí (teda „šťastie“, ktoré nikto z nás nemal v plnosti, pretože neexistuje nijaké právo na to, aby sme mali dokonalý život). Ale táto istota je zviazaná so samotným darom nášho života: každé ľudské bytie pre samotný jednoduchý fakt, že existuje, bez ohľadu na svoje minulé skúsenosti, bolo milované, a preto je povolané k láske, je objektom aj subjektom Božej dobrotivosti, dostalo lásku, a preto je schopné milovať. V tom je jeho najväčšia hodnota.

S touto skutočnosťou ako aj so sebaúctou človek prichádza na svet. Je nerozlučne naviazaná na jeho život skôr, ako bude vydaný neistotám tohto sveta a iných ľudí. Človek si ju však uvedomuje len postupne a objavuje v sebe. Vďaka svojmu životu s Bohom veriaci jasnejšie začína chápať, že „zmysel“ jeho života sa skrýva v týchto dvoch hnutiach: od existencie, ktorú sme dostali od Iného, k existencii, ktorú darujeme Inému v iných.

 

1. Existencia, ktorú sme dostali

Dôkazy lásky Boha voči nám, ktoré nám prejavil v našej minulosti či už sám alebo prostredníctvom niekoho iného, sú uložené v našej pamäti. Svätý Augustín pamäť v istom zmysle stotožňuje s láskou a nazýva ju memoria amoris. V tomto význame je pamäť nositeľkou prijatej lásky, vie si na ňu spomenúť, nikdy na ňu nezabudne a umožní nám, aby sme ju prežili znova. To nám pomôže objaviť seba ako objekt Božej lásky, spomenúť si citové prejavy, ktoré sme dostali, a rozoznať v našej minulosti dobro, hoci je poznačená aj mnohými negatívami. Postupne rozoznávame, že dobro sme vždy dostali zadarmo, stávame sa citlivejšími na všetky prejavy dobra v minulosti, aj tie najmenšie alebo zdanlivo malé, a to spôsobuje, že sa v našom srdci rodí postoj vďačnosti voči životu, iným a Bohu. Memoria amoris dovolí aj vyžaduje, aby sme svoju minulosť znova prečítali iným spôsobom, objektívnejšie a reálnejšie, teda oveľa pozitívnejšie, ako dar, ktorý sme dostali zadarmo.

Láska, ktorú takto objavíme, nám pomôže rekonštruovať našu minulosť. Nie je to ľahká úloha, pretože v našej minulosti sú negatívne skúsenosti, ktoré sú neraz naviazané na našu osobnú zodpovednosť alebo na zodpovednosť našich blízkych. Sú to traumy, sklamania, odmietnutia inými, rôzne nehody, boje, naše obmedzenia, atď., ktoré často ťažia našu pamäť a stále negatívne ovplyvňujú našu prítomnosť. V takých prípadoch je to práve láska, ktorá pomôže zrekonštruovať našu minulosť, a to vo viacerých významoch.

Predovšetkým položí základ pre nový začiatok. Láska, ktorú sme dostali zadarmo a ktorá nám dokazuje, že sme hodní lásky, že máme v sebe hodnoty, ktoré v nás vidí Boh a pre ktoré nás miluje a nikto nám ich nemôže vziať, táto láska transformuje náš pohľad na seba samých aj na iných. Taká láska sa stáva naším životným štýlom a dáva nám spoznať seba samých ako osoby, ktoré sú zodpovedné za seba aj za svoju budúcnosť. Stane sa pre nás príležitosťou k novému začiatku, pretože vďaka nej dáme našej minulosti nový význam, nájdeme v nej skrytý zmysel, a tým zmeníme aj svoj pohľad na budúcnosť.

Táto objavená láska podľa Augustína pretransformuje „zmrazenú“ minulosť. Ona je totiž zmrazená okolo našich negatívnych spomienok alebo niečoho zdanlivo negatívneho, čo sme ešte nespracovali alebo neintegrovali do svojho života. Javí sa nám teda ako jarmo, ktoré nás zviera, ako ťarcha, ktorá je osudová, nezmeniteľná. Zdá sa nám, že sme odsúdení k neustálemu utrpeniu, a tak aj prítomnosť žijeme ako ťarchu a budúcnosť vidíme pesimisticky. Láska nevymaže našu minulosť ani nespôsobí, že zabudneme na to, čo sa stalo, ale pomôže nám otvoriť „zmrazené“ bolestivé udalosti, znova ich preskúmať a dať im nový zmysel.

Vtedy môže vstúpiť do hry kresťanské odpustenie. Pretože láska, ktorú objavíme, nám pomôže odpustiť v hĺbke srdca to, čo sme doteraz chceli odpustiť, ale nedokázali sme to. Lebo darmo sme si hovorili, že niečo ťažké a bolestné odpúšťame, aj tak sme stále cítili bolesť a hnev pri spomienke na negatívnu udalosť minulosti. Avšak láska, ktorú v tejto udalosti nájdeme, keď zistíme, že Boh nás aj tam miloval a vynahradil nám svojou láskou to, čo nám nedali tí, ktorí nás zranili, v nás vzbudí schopnosť naozaj odpustiť. Bolesť odíde, lebo zostane iba spomienka na lásku.

Láska objavená v našej pamäti nám dá pochopiť, že Boh nám bol vo svojej milosrdnej láske vždy verný a že je v nej pri nás stále prítomný. To, že túto vernosť Božej lásky objavíme v minulosti, dá nám istotu jej prítomnosti aj v budúcnosti (žalmy dôvery). Z tejto skutočnosti Božej vernosti sa zrodí silná túžba odpovedať vernosťou z našej strany voči Bohu a jeho láske v slobode. Budeme sa učiť milovať slobodne a nezištne, bez strachu z toho, že sme nedostali dosť citovej lásky a citových prejavov v minulosti, a preto nevieme milovať. Nebudeme naviazaní na to, aby sme lásku stále dostávali, ale budeme ju prijímať tak, že budeme milovať.

Takto môžeme konečne vlastniť sami seba, uznať, že sme boli Bohom darovaní sami sebe a tento dar môžeme a musíme prijať a zodpovedne s ním nakladať (R. Guardini). Iba ak sa dokážeme prijať ako dar, dokážeme byť Bohu naozaj vďační za to, že sme. A toto darovanie zo strany Boha neustále pokračuje, každý deň nás daruje nám samým, ako keď z toho istého prameňa každý deň vyteká nová, ale tá istá voda, ktorú musím načerpať (H. U. von Baltazar).

 

2. Existencia, ktorá sa stáva darom

Pretože táto láska zo strany Boha je nezištným darom, ktorý nám bol daný dopredu, predchádza nás, sprevádza a stará sa o nás, veľmi silne poznačuje celé naše bytie a stáva sa naším povolaním a úlohou, ktorú treba naplniť. A to nielen v tom zmysle, že prijmeme samých seba ako tých, ktorí sú hodní lásky, ale túto lásku objavíme ako semeno, ktoré bolo do nás zasadené a my mu musíme umožniť, aby rástlo a rozvinulo sa v prítomnosti aj v budúcnosti. Láska v nás sa stáva príbehom, ktorý žije a chce žiť. Nie je možné vnímať lásku, ktorú sme dostali, bez toho, aby sme v nej nevideli pozvanie k tomu, aby sme zodpovedne konali tak isto. Keď sa vnímame ako dar, chceme sa stať aj my darom, alebo istota, že sme milovaní, provokuje istotu, že chceme a musíme milovať. Iba ten, kto sa naozaj vlastní, môže sa nezištne darovať!

Prirodzenosť lásky je práve takáto: pomáhať žiť tomu, kto je milovaný, dať mu dozrieť a urobiť ho schopným milovať, teda stať sa subjektom lásky, ktorý v sebe objaví schopnosť milovať ako svoju nesmiernu hodnotu. Práve pre tento dôvod mnohí ľudia nechcú a nemôžu priznať, že dostali lásku, a tak sa vyhýbajú (alebo sa klamú, že sa vyhýbajú) zodpovednosti za svoje bytie. Nikdy tak neobjavia to, že sú schopní milovať nezištne a veľmi pre to trpia!

Pozorovanie a prijatie svojho bytia v jeho celku nemá teda len jednoduchý význam spomienky alebo vyvolania vďačnosti, ale je to hodnota, ktorú vnímame ako naše povolanie a zodpovednosť. Z jednej strany nám dá objaviť lásku a poskytne priestor na to, aby sme sa vedeli tešiť z toho, čo sme dostali, a obdivovali nesmiernosť Božej láskavosti, ktorou sa na nás obracia bez našich zásluh. Z druhej strany v nás stvorí slobodu: slobodu, okrem toho, čo sme už povedali, k tomu, aby sme sa vedeli prijať aj v aspektoch a udalostiach, ktoré sú menej pozitívne, spolu so slobodou objaviť pravdu a pozitívnu hodnotu nášho „ja“. Je to sloboda k tomu, aby sme sa učili odpovedať láskou na darovanú lásku a nevnímali to ako nejaký nevídaný hrdinský čin, ale ako povinnosť spravodlivosti a cti voči životu a tým osobám, ktoré od prvej chvíle života boli konkrétnymi a vzácnymi sprostredkovateľmi – hoci so svojimi limitmi a bez toho, aby to vedeli – nesmiernej Božej dobrotivosti a lásky voči nám, ktorá spôsobila, že sme hodní lásky a vieme milovať. Je to ďalej sloboda k tomu, aby sme vedeli nezištne dávať a za všetko, aj za to, že dávame, chváliť Boha. Najkrajšia oslava bezplatnej Božej lásky je v tom, keď spontánne dávame svoju lásku zadarmo!

Záverom môžeme skonštatovať, že prijatie vlastných dejín alebo svojho bytia ako celku nám dáva istotu, že sme milovaní, a v konečnom dôsledku aj istotu, že chceme a musíme milovať. Prvá istota je predpokladom druhej a spolu tvoria základ našej emotívnej slobody.

Opak tejto istoty, neschopnosť prijať svoje bytie v jeho celku a dať mu zmysel, provokuje postoj Narcisa (v gréckom bájosloví krásny mládenec, ktorý pohrdol láskou krásnej nymfy Echo a bol potrestaný bohmi tým, že keď zazrel vo vode svoj obraz, zamiloval sa sám do seba). Narcis pohrdol láskou obmedzeného stvorenia, ktorým bola Echo, a zostal po celý život vyhladovaný a prázdny, pretože poprel časť seba a svojich dejín. Tým, že opovrhol dobrotivosťou druhých, skončil tak, že sa utopil vo svojej žiadostivosti a nevďačnosti, pretože nevedel objaviť zväzok medzi láskou prijatou a láskou darovanou. Narcis by teda z hľadiska vzťahov bol ten, kto iných milovať nevie a v láske k sebe nenachádza nijaké uspokojenie, a tak je večne nešťastný, a predsa musí vyhľadávať seba.

Narcisti nevedia integrovať svoju minulosť ani čítať v nej s vďačnosťou, a preto nikdy nepocítili potrebu byť niekomu vďační. Vždy nájdu niekoho, koho obviňujú za to, čo prežívajú, stratili schopnosť obdivovať nezištnosť. Nikdy si neuvedomia, že ich bytie je celé zamerané na takúto nezištnosť, že je to ich prirodzenosť, a vždy niečo od iných vyžadujú a majú pocit, že im to nedávajú. Prepadnú tak masochistickej logike beznádejnej túžby byť milovaní a postupne sa stávajú jej otrokmi.

Keď však objavíme Božiu dobrotu, ktorá chcela, aby sme boli, a chcela nás urobiť schopnými milovať, a urobila nás takými nezištne, bez akéhokoľvek osobného záujmu, ale len z čírej lásky k nám, vtedy pochopíme zmysel svojho bytia.

Stanislav Zonták