Nominatív ohlasovania – kto, čo?

Už od krstu je každý z nás povolaný k ohlasovaniu. Krst dáva účasť na spoločnom kňazstve veriacich. Uvedomujeme si, že my ako zasvätení sme svojimi sľubmi chceli radikálne žiť a odpovedať na toto povolanie. Ako sa o nás píše aj v Perfectae caritatis: „Veď celý svoj život dali do jeho služby: ide tu o osobitné zasvätenie, prameniace z krstného zasvätenia, ktoré je jeho plnším vyjadrením.“

Uvedomujeme si túto našu radikálnu účasť na všeobecnom kňazstve, prorockej a kráľovskej hodnosti? Kristovo kňazstvo je poslanie, ktoré by malo byť súčasťou nášho života. Všetci ohlasujeme: či sme v pápežskej klauzúre, mnísi, kontemplatívno‑apoštolskí, apoštolskí zo sekulárneho inštitútu, kňazi, bratia alebo sestry. My všetci ohlasujeme životom, slovom, vlastnou skúsenosťou, prežívaním svojho zasvätenia a modlitbou. Svätý Ján Pavol II. povedal, že hlásame a prorokujeme už aj tým, ako chodíme oblečení, čiže náš habit je tiež súčasťou ohlasovania.

Úloha ohlasovania nie je vždy jednoduchá, stojíme deň čo deň pred novými výzvami, kde a ako ohlasovať. Môžeme sa povzbudiť Ježišovými slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on.“ Ján Krstiteľ ohlasoval jeho príchod — a my? Sme tiež povolaní ohlasovať jeho príchod — aj keď možno so strachom, možno sa cítime byť malí na hlásanie takých veľkých právd. V Ježišových očiach sme však väčší ako Ján Krstiteľ.

Dušan Hricko, bosý karmelitán