Nech Boh robí, čo len chce (Mt 17, 1 – 9)

0 Nedeľné zamyslenia

Nežijeme si zle. Voľajako tak spokojne v tom, čo už poznáme, len z času na čas vykoľajení niečím novým. Možno to však nie je až také spokojné prežívanie. S istotou totiž vieme, že Boh má pre nás viac.

Bránime sa. Bojíme sa.

Zmena bolí. Lebo nevieme, či náhodou neprídeme o všetko, čo sme doteraz poznali, milovali, spravovali a mali. Nemôže predsa všetko ostať tak, ako bolo, keď príde Boh a my konečne kapitulujeme a povieme: A dosť! Dosť prešľapovania na mieste, strachu z toho, ako INAK bude vyzerať náš život, ak Bohu prestaneme brániť, aby si s nami mohol robiť, čo len chce.

Vidieť premenu a zbadať zmenu. Peter, Jakub a Ján si kvôli tomu museli vyšliapať do samoty na vysoký vrch. Ježiš ich vzal (od ostatných) a vyviedol (sami by tam asi len tak od seba nešli). Tam sa pred nimi premenil. On to tak rád. Vezme si nás bokom a dá sa spoznať nejakým špeciálnym spôsobom. Peter sa tiež zmohol len na: „Pane, dobre je nám tu. Nič na tom nemeňme. Zostaňme takto…“ Vstupuje tu však ešte Otec a odhaľuje viac. Vlastne len opakuje, keďže všetko podstatné o Ježišovi povedal už pri krste: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Inými slovami: „Ľúbim tohto svojho syna, pozorne ho počúvajte, poslúchajte a zariaďte sa podľa toho, čo hovorí.“

Po spokojnosti prišiel strach. Ježišova premena nebola pre apoštolov dôvodom strachu, ale skôr obdivu. Až láska, ktorej jedinou hranicou je naša sloboda, tá ich vydesila. Padli na tvár. Jednoducho neuniesli toľko lásky.

Ozajstné premenenie nastalo až tu. Keď sa zjavila láska Boha, ktorý mení zvnútra. Keď sa Ježiš premenil a zažiarilo len jeho rúcho a porozprával sa s Mojžišom a Eliášom, to bolo ešte málo.

„Vstaňte a nebojte sa!“ Vstaňte, neostávajte tam, kde to už poznáte a ste tak trochu spokojnučkí. Vstaňte a bez strachu, čo prinesie vaše odovzdanie sa Otcovi, vykročte. Nanovo. Naživo. Ako Jairova dcéra, naimský mládenec či muž, ktorého spustili strechou pred Ježiša. Oni len poslúchli a vstali – a už nič nebolo ako predtým. Lebo Boh s nimi odvtedy robil, čo len chcel.

Nemusíte o tom nikomu hovoriť. Komu sa Boh bude chcieť pochváliť premenou, ktorá vo vašom živote nastala, ten to uvidí. A vy budete vedieť, že už nič nie je také, ako predtým.

 

Františka Čačková, školská františkánka