Na úsvite Pánovho dňa

„Toto je deň Krista Pána: Aleluja, aleluja.“ Zvolanie sprevádzané na Veľkonočnú nedeľu slovami 118. žalmu upriamuje na význam Pánovho vzkriesenia. Je to naozaj zvláštny deň, jedinečný. Je to však deň, ktorý prichádza – ako zakaždým – po noci, noci vnímanej v duchovnom zmysle temna a možno i strachu. Dvaja učeníci, na ktorých úryvok evanjelia zameriava pohľad (porov. Jn 20, 1 – 9), ukazujú cestu von z temnoty noci do dňa naplneného radosťou zo stretnutia so Zmŕtvychvstalým. Kadiaľ vedie ich cesta?

Spočiatku sú učeníci ponorení v tme. Azda viac vo vnútri než vonku. Sú rozrušení udalosťami predchádzajúcich dní. Ježiš, ich Učiteľ, zomrel na kríži. Nečakali to. A aby toho nebolo málo, ešte dostávajú nepríjemnú správu: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2). Aj tá posledná „istota“ hrobu, ku ktorému možno ísť oplakať mŕtveho, je im odňatá. Keď sa nedarí, je človek dezorientovaný; keď sa veci vyvíjajú ešte horšie, zostáva v šoku. Strata istôt sa potom stáva neraz príčinou na uzavretie sa do seba. Učeníci však v podobnej situácii veľkej krízy volia odlišný prístup. Otvárajú dvere a vychádzajú von. Toto vyjdenie von, na začiatku azda motivované zvedavosťou a túžbou overiť si prinesené správy, ich pripravuje pre ďalšie kroky. To je prvý míľnik ich cesty, ktorý nesie posolstvo i pre dnešného človeka: Neuzatvárať sa, ale otvoriť sa pre novosť, ktorej Pán dáva klíčiť práve v ťažkých chvíľach. Nezostať vo svojich izbách s oknami zatemnenými sklamaním a frustráciou, ale skúsiť vyjsť zo seba. Úsvit nového dňa, dňa nového života, sa nedá pozorovať vo vnútri za zamknutými dverami sebaľútosti, ale iba vyjdúc von. Ako učeníci.

Evanjelium vzápätí opisuje beh tých dvoch smerom k prázdnemu hrobu. Jeden z nich je rýchlejší než  ten druhý, každý podľa svojich schopností. Aj na duchovnej ceste každý človek potrebuje svoj čas – a Pán ho rešpektuje, nesúri, do ničoho netlačí. Ku dňu sa prichádza pomaly, prechádzajúc od tmy cez brieždenie až po plný jas svetla. Čím viac sa rozodnieva, tým jasnejšie možno vidieť skutočnosti naokolo. A to je to, čo evanjelista približuje v prípade dvoch učeníkov. Hľadia do hrobu a vidia plachty a šatku (porov. Jn 20, 5 – 7). To, čo vidia, ešte úplne nechápu. Až slová Písma im umožnia pochopiť to, čo nie je vidieť. Vidia plátna, no nevidia Ježišovo telo, ktoré hľadali. Nevidia ho, pretože on už nie je medzi mŕtvymi, je živý. Aby videli túto neviditeľnú realitu, potrebujú hľadieť poza vonkajší vzhľad vecí. Pretože práve to, čo nevidno, je to, čo je skutočne dôležité. Sú to skutočnosti ako láska, viera, odpustenie, ľudská dôstojnosť: nevidno ich, no sú oveľa dôležitejšie než hmotné veci. Vyžadujú však prenikavý pohľad, osvietený Božím slovom, ktorý presahuje rámec finančných a materiálnych záujmov. Ďalším míľnikom cesty učeníkov vo veľkonočné ráno je teda otvorenie očí pre neviditeľné, ochota vidieť hlbšie hodnoty. Pri ich objavení totiž začína prúdiť ozajstná radosť zo života, tá, ktorou túži obdarovať vzkriesený Pán.

Učeníci takto vďaka hlbšiemu pohľadu pomaly prichádzajú k viere. Hovoria o tom ďalšie udalosti toho „prvého dňa v týždni“ (Jn 20, 1). Viera nikdy nemá k dispozícii všetky dôkazy, má však skúsenosť, o ktorú sa môže oprieť. Je ňou osobné stretnutie so vzkrieseným Ježišom. Učeníci ho zažili a vydávali o ňom potom svedectvo. Čítanie zo Skutkov apoštolov, ktoré prináša liturgia Veľkonočnej nedele, hovorí o takom svedectve Petra (porov. Sk 10, 34a. 37 – 43). A to je znamením zrelej viery, totiž keď je schopná vydávať svedectvo. Svedčiť o viere značí prekonať temnotu ostychu alebo strachu, značí stáť pevne v dôvere v toho, kto je s nami po všetky dni nášho života (porov. Mt 28, 20), značí žiť vo svetle dňa. A to je pozvanie prichádzajúce ku každému, kto slávi Veľkú noc: znovu rozpoznať Krista prítomného uprostred spoločenstva a vydávať o ňom svedectvo vlastným životom. Svedectvo nespočíva v krásnych a vyberaných slovách, lež v štýle života, stvárňovaného živým vzťahom s Kristom a s inými ľuďmi. O vzkriesenom Kristovi vydáva svedectvo ten, kto si vie nájsť čas, aby zotrval s ním v modlitbe, ten, kto sa skláňa k bratovi a sestre v núdzi, ten, kto je úprimný a čestný. To je to svedectvo, tretí míľnik učeníkov – nielen tých prvých, ale učeníkov všetkých čias –, ktoré je potrebné ponúknuť svetu.

Tri míľniky učeníka vedúce k stretnutiu so vzkrieseným Pánom zostávajú aktuálne pre život dnešných ľudí, život často poznačený temnotami problémov, zápasov, bolestí a neistôt. Prejsť nimi značí vstúpiť do dňa, ktorý nepozná súmrak. Lebo kráčať životom so vzkrieseným Pánom znamená kráčať ním v nehasnúcej radosti.

Marek Vaňuš, verbista