Na ceste od „vita communis“ k „vita fraterna“

Asi jednou z najväčších súčasných výziev pre teológov na Slovensku je trpezlivá a systematická práca na ustálení exaktných teologických termínov v slovenčine, a to najmä v niektorých nových oblastiach teologickej vedy, medzi ktoré patrí aj teológia zasväteného života. Tento krátky náčrt prechodu od predkoncilového termínu „spoločný život“ (vita communis) k stále viac používanému „bratský život“ (vita fraterna) by teda chcel byť skromným diskusným príspevkom k ujasňovaniu teologických pojmov v oblasti zasväteného života v našom slovenskom prostredí.
Príčiny nejasnej terminológie v teológii zasväteného života
Dôvodov, pre ktoré je v slovenčine v oblasti teológie zasväteného života zatiaľ pomerne veľa terminologických nejasností, môže byť určite viacero, ale narýchlo spomeniem aspoň tri. Prvou je to, že aj keď teológia zasväteného života od čias Druhého vatikánskeho koncilu urobila skutočne veľký krok dopredu, predsa je len príliš mladá na to, aby už mohla mať vypracovanú presnú terminológiu, ktorú by zdieľala aj väčšina teológov, a to aspoň v tých jazykoch, v ktorých sa najviac rozvíja (angličtina, španielčina a taliančina). Momentálne môžeme len konštatovať, že terminologický slovník teológie zasväteného života je ešte vo vývoji. Aj keď tu treba hneď pripomenúť, že zasvätený život „je dar Boha Otca svojej Cirkvi“ (Vita Consecrata, čl. 1), ktorý je charizmatickou skutočnosťou, dynamickej, prekvapivej a chápanie prevyšujúcej povahy, ktorú teológia len veľmi ťažko dokáže terminologicky úplne presne „zaškatuľkovať“. Druhým dôvodom je bezprostredne známa skutočnosť, že Cirkev na Slovensku bola v období komunistického totalitného režimu prenasledovaním obmedzovaná a zatlačená do ilegality, v ktorej podmienky pre teologickú reflexiu boli značne sťažené. A tretím dôvodom by mohol byť aj fakt, že Cirkev na Slovensku nemala ani pred rokom 1950 nejakú silnú teologickú tradíciu a pred i počas komunizmu bola charakterizovaná skôr dobre rozvinutým pastoračným a organizačným aspektom.
Pokoncilový prerod termínu „vita communis“
Pojem „spoločný život“ viac ako pol druha tisícročia nemal na teologickom, ale ani na cirkevnoprávnom poli nijakého vážnejšieho konkurenta. Pred Druhým vatikánskym koncilom sa pod ním chápalo predovšetkým zachovávanie pravidiel (observancia), ktoré prináša život zasvätených osôb žijúcich pod jednou strechou (porov. CIC 1917, kán. 593 – 595). Dalo by sa teda povedať, že obsah tohto pojmu bol viac právneho ako teologického charakteru. Iba krátko pred a hlavne po Druhom vatikánskom koncile, ktorý vo svojej bohatej ekleziológii dal zasvätenému životu v Cirkvi úplne nové miesto a od ktorého sa teológia zasväteného života začala systematicky rozvíjať, sa „vita communis“ obohacoval aj o hlbší teologický rozmer. Vidno to už v koncilovej konštitúcii Lumen Gentium, ktorá hovorí o „comunionis fraternae“ (bratskom spoločenstve – čl. 43) a tiež v koncilovom dekréte Perfectae Caritatis, napríklad vo vyjadreniach typu „bratská láska v spoločnom nažívaní“ alebo „bratské nažívanie“ (čl. 12 a 15). V roku 1983 v novom CIC sa ohľadom Rehoľných inštitútov hovorí už o „spoločnom bratskom živote“ (Porov. CIC 1983, kán. 607 § 2.).
Avšak jasnejšie teologické prehĺbenie bratskej dimenzie u zasvätených osôb sa rozvinulo predovšetkým v dokumente Vita fraterna in comunità (VFC), ktorý v roku 1994 vydala Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, a tiež o dva roky neskôr, keď sa touto témou zaoberal aj Ján Pavol II. v rámci svojej posynodálnej apoštolskej exhortácie Vita consecrata, ktorú by sme mohli nazvať momentálnou „magnou chartou“ teológie zasväteného života. V obidvoch týchto dôležitých dokumentoch už dominuje viac termín „bratský život“. V slovníku teológie zasväteného života tak po úrodnom pokoncilovom napredovaní, ktoré bolo v sedemdesiatych i osemdesiatych rokoch viac praktického a následne v rokoch deväťdesiatych skôr teologického charakteru, došlo k významnému terminologickému posunu.
Bratský život je možný aj mimo komunity
Je pravdou, že prvý zo spomínaných dokumentov, ktorý má „bratský život“ už aj v samotnom názve, je adresovaný predovšetkým rehoľným inštitútom a spoločnostiam apoštolského života. A keď hovorí o „bratskom živote“, vždy ho ešte chápe ako „spoločný život“, teda ako život pod jednou strechou. Avšak vo svojom 10. článku poznamenáva, že „nemôžeme hovoriť úzkoprsým spôsobom iba o rehoľných komunitách. Dejiny zasväteného života dosvedčujú, že existovali rôzne formy, akými sa prežívalo jedinečné bratské spoločenstvo podľa charakteru jednotlivých inštitútov“ (La vita fraterna in comunità, čl. 10.).
Posynodálna exhortácia Vita Consecrata ešte podrobnejšie špecifikuje, že „bratské spolunažívanie, chápané ako spoločný život v láske, je výrečným znakom cirkevného spoločenstva. S veľkou starostlivosťou sa pestuje v rehoľných inštitútoch a v spoločnostiach apoštolského života, v ktorých má život v spoločenstve osobitný význam. Rozmer bratského spoločenstva nie je cudzí ani sekulárnym inštitútom, ba ani individuálnym formám zasväteného života. Pustovníci, ponorení do svojej samoty, nielenže sa nevymykajú z cirkevného spoločenstva, ale mu slúžia svojou špecifickou rozjímavou charizmou; zasvätené panny, žijúce vo svete, uskutočňujú svoje zasvätenie osobitným zväzkom s partikulárnou i všeobecnou Cirkvou. To isté platí aj o zasvätených vdovcoch a vdovách“ (Vita Consecrata, čl. 42).
Z uvedených dokumentov síce vidíme, že momentálne v cirkevnom Magistériu ešte nenachádzame úplne jasnú terminológiu, ale aj napriek tomu vychádzajúc z dokumentu VFC sa zdá legitímne a presnejšie používať termín „bratský život“ – a to aj vtedy, keď mu odoberieme atribút „v komunite“. Termín totiž zostáva aj naďalej zrozumiteľný a zároveň líšiaci sa či už od termínu „spoločný život“, ktorý sa úzko vzťahuje na tých, čo žijú pod tou istou strechou, alebo aj od koncilového termínu „bratské spoločenstvo“ (communionis fraternae), ktorý je v konečnom dôsledku aplikovateľný nielen na zasvätené osoby, ale celkovo aj na všetkých pokrstených veriacich v Cirkvi. Termín „bratský život“ sa teda z jednej strany javí ako postačujúco široký, aby v sebe zahŕňal všetky formy zasväteného života, a zároveň z druhej aj dosť presný, aby mohol poukázať na nielen teologický a organizačný aspekt zasväteného života, ale aj na to, čo je čisté špecifikum zasvätených osôb. Mohli by sme teda povedať, že pojem „bratský život“ je akousi výstižnou syntézou medzi po stáročia používaným termínom „spoločný život“ a koncilovým „bratské spoločenstvo“. Kým „vita communis“ zvýrazňuje viac aspekt ad extra, t. j. právno-organizačné hľadisko komunitného života, a koncilový termín „communionis fraternae“ podčiarkuje viac aspekt ad intra, t. j. teologickú a duchovnú dimenziu bratského spoločenstva zasvätených, tak „vita fraterna“ v sebe vyvážene zahŕňa obidva tieto dôležité aspekty jednej a tej istej skutočnosti.
Pojem je jasný aj v cirkevnoprávnej rovine. Nový CIC 1983, ktorý sa neobmedzuje iba na právne aspekty, ale ponúka aj bohaté teologické obsahy, hovorí, že zasvätený život môže existovať aj bez „spoločného života“, no je nemysliteľný bez „bratského života“. Charakteristika „spoločný“ v zmysle „žiť spolu v jednom dome“ je tak chápaná iba ako jedno z kritérií pre rozlíšenie rôznych foriem zasväteného života. Z kánonu 608 CIC totiž vyplýva, že žiť v komunite, ktorá sídli v rehoľnom dome, je nevyhnutnosťou pre členov rehoľných inštitútov, ale nie pre členov iných foriem zasväteného života (porov. CIC kán. 602, 607 a 608). Teda vyjadrenie „žiť spoločne“ je takto chápané iba ako kritérium, ale nie ako esenciálny prvok zasväteného života. Tu je potrebné poznamenať, že sú aj niektorí autori, ako napríklad Thaddèe Matura (OFM) alebo Enzo Bianchi, prior kláštora v Bose, ktorí naopak tvrdia, že spoločný život je esenciálny a konštitutívny pre zasvätený život. „Komunita – výnimku tvoria pustovníci – sa javí ako základná dimenzia, ba priam podstata takéhoto typu života (myslí sa zasvätený život)“ (E. Bianchi, Non siamo migliori, s. 54). V tejto oblasti je teda diskusia ešte stále otvorená.
A napokon i z historického pohľadu sa zdá, že termín „bratský život“ v porovnaní s inými termínmi lepšie vystihuje jednu z esenciálnych dimenzií zasväteného života, ktorá bola v dejinách zasväteného života od začiatku a konštitutívne prítomná vo všetkých jeho historických formách, aj keď samozrejme vyjadrená inými pojmami a veľmi rôznorodo realizovaná.
Teologický obsah termínu „vita fraterna“
Z čisto teologického pohľadu je „bratský život“ konštitutívnym prvkom zasväteného života, lebo je „signum fraternitatis“, teda znakom spoločenstva Cirkvi. „Bratské spolunažívanie má odzrkadľovať hĺbku a bohatstvo tohto tajomstva, čím vytvára ľudský priestor obývaný Najsvätejšou Trojicou, ktorá takto v ľudských dejinách rozlieva svoj dar spoločenstva, vlastný trom božským osobám. V živote Cirkvi je mnoho oblastí a foriem, v ktorých sa toto bratské spoločenstvo vyjadruje. Nepochybnou zásluhou zasväteného života je, že práve vďaka nemu Cirkev naďalej živo pociťuje potrebu bratstva ako vyznania viery v Trojicu. Zasvätený život dokazuje, že vytrvalým rozvíjaním bratskej lásky, a to aj v spoločenstve, účasť na trojičnej komúnii môže premeniť ľudské vzťahy a vytvoriť nový typ solidarity. Takto ľuďom ukazuje krásu bratského spoločenstva a zároveň aj cestu k nemu“ (Vita Consecrata, čl. 41). Vychádzajúc z koncilových dokumentov a z pokoncilových reflexií Magistéria i teológie môžeme tvrdiť, že tak ako Cirkev, ktorá má svoj počiatok a obraz v communiu Najsvätejšej Trojice, nemôže existovať bez spoločenstva veriacich (porov. Lumen Gentium, čl. 9), rovnako ani žiadna forma zasväteného života nemôže existovať bez „bratského života“, ktorý je prejavom toho istého daru spoločenstva, ktorý Boh Otec v Ježišovi Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého ponúkol veľkodušne a nezištne svojej Cirkvi. A to nie iba pre jednoduchú analógiu, ale práve preto, že zasvätený život „sa nachádza priamo v srdci Cirkvi“ (Vita consecrata, čl. 3). Inými slovami, tak ako zasvätený život je priamejšou a jasnejšou manifestáciou Cirkvi, tak isto je bratský život bezprostrednejšou a žiarivejšou manifestáciou communia veriacich v Cirkvi. „… bratský život sa v spoločenstve naďalej javí ako radikálne uskutočňovanie spoločného bratského ducha, ktorý zjednocuje všetkých kresťanov. Rehoľná komunita je zviditeľnením spoločenstva, ktoré je základom Cirkvi, a zároveň prorockým znamením jednoty, ku ktorej Cirkev smeruje ako k svojmu konečnému cieľu“ (Vita fraterna in comunità, čl. 10).

Pod termínom bratský život chápeme teda, vyváženým a širším spôsobom, realitu vnútorného a vonkajšieho communia medzi členmi daného inštitútu zasväteného života, pričom nemusíme mať hneď na mysli život pod jednou strechou. Vyjadruje sa ním jednak transcendentnosť daru spoločenstva, ktoré je darované skupine osôb zjednotených nejakou charizmou, a zároveň aj jeho konkrétna historická realizácia, ktorá sa môže meniť od jedného inštitútu k druhému a ktorej vyjadrenie môže byť doplnené aj inými termínmi ako napríklad „bratský život v komunite“ alebo „sekulárny bratský život“ alebo „bratský život pustovníkov“ a podobne.
„Bratský život“ sa teda nie vždy a ani nie nevyhnutne realizuje pod tou istou strechou, ale istotne sa nejakým spôsobom vteľuje a prejavuje v konkrétnom živote toho ktorého inštitútu zasväteného života. Je pravdou, že tento termín by etymologicky mohol označovať aj vzťahy medzi súrodencami v pokrvnej rodine, ale už aj z jeho bežného hovorového používania sa zdá, že mu nehrozí ambivalencia, lebo ako pomerne nový a vychádzajúci z oblasti zasväteného života „bratský život“ nenachádza žiadnu významovú interferenciu s rodinnou realitou. V kultúrnom kontexte, či už v minulosti alebo v súčasnosti, sa vzhľadom na rodinu používajú skôr výrazy ako „rodinný život“ alebo „súrodenecké vzťahy“.
Niektoré ťažkosti
Ak odhliadneme od cirkevných právnikov, medzi mysliteľmi zasväteného života nateraz neexistuje nejaká väčšinová zhoda v práve takomto definovaní dimenzie bratského spoločenstva medzi členmi patriacimi do inštitútu zasväteného života. Okrem už vyššie spomínaných termínov na označenie tejto reality zasväteného života sa v teologickej literatúre často stretávame s tým, že termíny ako komunitárny život, život komunity, spoločný život, regulárny život, komunita, bratský život, bratská láska, bratské spoločenstvo alebo bratstvo sa používajú viac-menej ako synonymá. Samozrejme, každý z týchto termínov má svoju dôležitosť a platnosť, ale aj isté špecifické podfarbenia, ktoré je potrebné kvôli terminologickej jasnosti potom vždy ujasniť. Pri čítaní teologických publikácií na tému „bratského života“ v inštitútoch zasväteného života neraz vidíme, že mnohí autori sa jazykovým problémom ani nezaoberajú. Zároveň nám však určite neunikne fakt, že nastal evidentný nárast v používaní termínu „bratský život“. A to nám dáva oprávnenú nádej, že časom by sa tento termín mohol stať aj exaktným teologickým termínom.
Záver
Z pohľadu terminologického i teologického vývoja je oproti „vita communis“ termín „vita fraterna“ vhodnejším na vyjadrenie jedného z esenciálnych a konštitutívnych prvkov každej formy zasväteného života. Ak sa pozrieme na zatiaľ málo zmapované dejiny zasväteného života na Slovensku v období totality, jednou z najzjavnejších skutočností je práve to, že „spoločný život“ bol pre ženské inštitúty zasväteného života veľmi obmedzený a pre mužské praktický nemožný. Zasvätení na Slovensku boli teda prinútení utiahnuť sa k „bratskému životu“, ktorému úplne chýbala alebo mu bola značne zredukovaná dimenzia „in comuni“, t. j. v komunite. Obsah termínu bratský život, ktorý chápeme ako istú syntézu medzi teologickou a prakticko-právnou stránkou vnútorných i vonkajších bratských vzťahov v inštitúte zasväteného života, slovenskí zasvätení však nepochybne prežívali. Svedčí o tom aj fakt, že zasvätený život na Slovensku i po štyridsiatich rokoch bez „vita communis“ vystúpil na začiatku deväťdesiatych rokov z ilegality neuveriteľne vitálny. Zaiste, prakticko-právny aspekt jeho „bratského života“ bol veľmi zúžený a odlišný od štandardu predpísaného v CIC, ale jednoznačne vždy prítomný v iných, často veľmi originálnych formách právnej i organizačnej štruktúry, ku ktorým ho viedol Duch Svätý i okolnosti každodenného života počas totality.
Prípadná teologicko-historická reflexia nad skúsenosťou zasvätených osôb na Slovensku v období totality by preto mohla byť veľmi vzácnou a originálnou ukážkou prechodu od „vita communis“ k „vita fraterna“, ktorý sa po Druhom vatikánskom koncile udial v celej Cirkvi, ale samozrejme v oveľa slobodnejších podmienkach ako u nás.

Peter Timko