Na ceste dokonalosti s Teréziou Veľkou

Terézia Veľká počas svojho života vplývaním na sestry, bratov, teológov i biskupov ponúkala svoju skúsenosť, počúvanie, nasmerovala ľudí k pravým hodnotám Ducha. Keď sa začítame do jej kníh, vycítime, ako jej slová čitateľa menia, ako sa ho svojou skúsenosťou dotýkajú a vzbudzujú v ňom túžbu vstúpiť do jej školy, v ktorej vychováva, odovzdáva hodnoty a navrhuje stratégiu, výchovný projekt, progresívne metódy a vie priviesť k osobnej reflexii, k zhodnoteniu cesty.

Terézia komunikuje vlastný život. Je neustále v dialógu s čitateľom, navrhuje možné cesty, aby dosiahla veľké ideály a cieľ kresťanského života. Je to „naratívna teológia“, vlastná duchovnej skúsenosti, ktorá je ponúknutá Bohom pre všetkých. Jej otvorenosť pre pravdu vychádza z pedagogiky hodnôt. So svojou skúsenosťou počúva a vníma, uvedomuje si protesty, obavy, ťažkosti, a postupne sa takto dostáva na povrch jej hlboký pedagogický zmysel.

1. Pedagogika Terézie Veľkej: odovzdanie skúsenosti

Ako sme už povedali, charakteristikou Teréziinej pedagogiky je sila osobnej skúsenosti, ktorú komunikuje druhým, duša, ktorá sa ukazuje taká, aká je, pred čitateľom, vyznaním svojich chýb a aj milostí, ktorými ju Boh v jej živote obdaril. Hriešnik nestráca odvahu. Ten, kto hľadá Boha, sa neunaví v hľadaní. Je to charakteristika tereziánskej školy. Vyrozprávaním vlastnej skúsenosti Terézia dáva dôveru iným. Vyrozprávaním vlastných hriechov a vlastných chýb pozýva k dôvere, pozýva k odvahe neznechutiť sa, ak ešte niekto nedosiahol vrchol. Do centra vždy dáva Krista. „Pán bol vždy mojím Učiteľom.“ Toto vyznanie prezrádza tajomstvo úspešného života. Ježiš pre ňu nie je iba ten, kto zjavuje pravdu alebo kto dáva poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. Terézia myslí na Ježiša ako na vychovávateľa, pedagóga, trpezlivého a chápavého Učiteľa, ktorý vie čakať, navrhnúť a komunikovať najväčšie hodnoty a ku ktorému ako k jedinému učiteľovi, ktorý vie formovať a vychovávať, smeruje všetkých. Tajomstvo pedagogického úspechu Terézie nie je len v tom, že sa delila s vlastnou skúsenosťou a neponúkala abstraktné teórie, ale tiež v jej jedinečnej bohatosti jazykového vyjadrenia. Používala jazyk dialógu, jednoduchých slov, vyjadrovala sa cez symboly, cez obrazy, ktoré každý dokáže pochopiť. Je to jazyk, cez ktorý vyznáva svoju vieru a svoj život. Jazyk, ktorý je presvedčivý a príťažlivý.
Vo svojich dielach Terézia príkladmi zo svojho života vytvára ovzdušie dôvery, má schopnosť povedať o stave svojej duše, aj keď čitateľ niekedy zostane zaskočený jej osobnými mystickými skúsenosťami alebo sa stratí v neusporiadanej Teréziinej konverzácii.
Terézia nenatláča svoj život, svoju cestu. Snaží sa pochopiť určité udalosti Božej pedagogiky, určité zákony vnútorného rastu, základné hodnoty kresťanskej skúsenosti vo svetle evanjelia.
Nevnucuje vlastnú skúsenosť, akoby to bol model, podľa ktorého treba ísť, ale vzbudzuje v každom osobnú a jedinečnú odpoveď, ktorú každé povolanie v sebe má. Je presvedčená, že „každý je jeden svet“, teda ťažký na pochopenie, s vlastnými duchovnými požiadavkami, ktoré pozná iba Boh. Na veľkej ceste alebo na Ceste dokonalosti je veľa ciest a vo Vnútornom hrade je iba 7 komnát, ale toľko, koľko je vlastných ciest, po ktorých môže Pán prejsť, aby každého priviedol k evanjeliovej dokonalosti.

2. Výchovná metóda

Môžeme potvrdiť, že Terézia Veľká paradoxne ponúka v maxime hodnoty a v minime metódu, ktorou by rozvíjala svoju myšlienku a svoju úlohu vychovávateľky.
V maxime hodnoty, pretože Terézia zosobňuje hodnoty v samej osobe Krista. Regulu každej askézy navrhuje v termínoch: „Ak objímaš Krista, naše najväčšie dobro: v nájdení v ňom všetkého, môžeš nechať všetko“( Cesta dokonalosti 9,5). Je to pozitívum ponuky. Veľká Teréziina pedagogika spočíva v neustálej odpovedi Kristovi, pravému Bohu a pravému Človeku, ako vzoru, učiteľovi a Spasiteľovi. Je blízko ako chápajúci priateľ a ako sprievodca životom. Modlitba – oporný bod Teréziinej pedagogiky – stane sa pre ľudí možnosťou byť s Pánom a miestom, kde sa ľudia nechajú osobne ním formovať.
Z pohľadu človeka, ktorý má byť vychovávaný, Terézia si plne uvedomuje jedinečnosť a neopakovateľnosť osoby, rozličných situácií, rôznosti charakterov. Iba Boh pozná našu pravdu a naše pochody zmien. Sú momenty, vyznáva, v ktorých „sme odhodlaní urobiť všetko pre Boha, a iné, v ktorých nie sme schopní zabiť mravca“ (Cesta dokonalosti 38,6).
„Sme ako plechové vedro na reťazi, ktoré sa v studni napĺňa a potom sa voda vyleje, a tak aj my sa občas cítime plní, a zrazu nečakane sa cítime prázdni. To, čo pre niektorých nič neznamená, pre niektorých sa stane neznesiteľnou ťažkosťou.“ Naša vychovávateľka si plne uvedomuje túto krehkosť, rôznorodosť a premenlivosť. V týchto okolnostiach Terézia ponúka ako pedagogický krok dva základné postoje: dôverovať človeku vyprovokujúc v ňom postupnú odpoveď s veľkou schopnosťou čakať, a nechať, nech Pán pôsobí v ľuďoch v spolupráci s ním, v postavení sa do pravdy a v podporení odpovede prijatej milosťou (Zakladania 18, 6-13). Takto si človek kladie otázky a ponúknutý ideál sa mu stáva blízkym, príťažlivým a presvedčivým. Na druhej strane je Terézia presvedčená o napredovaní, progrese na ceste dokonalosti a za nevyhnutné pokladá zhodnotenie určitých momentov duchovného života aj cez Božie skúšky. Je presvedčená, že Boh sa nedá celý, ak nedáme všetko Bohu (Cesta dokonalosti 28,12;Vnútorný hrad V,1.3).
A nakoniec niet plnosti a úplnosti kresťanského života, iba ak v totálnom darovaní, ku ktorému má dobrý pedagogický prístup viesť.

3. Princípy výchovy

Konkrétnejšie môžeme prejsť štyrmi základnými princípmi Teréziinej výchovnej metódy:
– Zákon napredovania. Cesta k svätosti je dlhá. Pre niektoré začiatočné ciele sme volaní zapojiť všetky svoje sily do jasného rozhodnutia pre Boha s úmyslom nikdy sa nevrátiť späť. Ale momenty napredovania v dokonalosti sú momentmi, ktoré sú ponúknuté tou istou iniciatívou Boha a splývajú s momentmi skúšky a momentmi milosti. Boh chce koherentnosť čností v rozvíjaní priateľstva cez modlitbu. Ale hovorí, že samotné čnosti nemajú byť vôľovým, násilným činom, ale plodom jeho milosti. Svätosť je väčšmi darom než naším ziskom a Boh chce od nás, aby sme sa vedeli disponovať na prijatie tohto daru s pokorou.
Tento zákon progresivity Teréziu ako vychovávateľku presviedča, že je to Boh, ktorý pôsobí v ľuďoch. Aby sa ľudia otvorili Bohu, nasmeruje ich k veľkým hodnotám „kresťanskej mystiky“. Až
Je teda najprv cesta otvorenia sa Bohu, skúsenosti s ním, ktorá vedie potom aj k askéze. Kým sa nedostane ku kvalite hodnoty, nezaťažuje zodpovednosťou v plnení ani nesleduje zachovávanie malicherností.
– Zákon pozornosti na konkrétnu osobu. Je to Teréziine slovo: „udomácniť sa“ v tom, čo vidíme v ľuďoch podľa ich charakteru, ich povolania; nemerať všetkých svojím metrom, ale ani si nemyslieť, že všetci majú tie isté náklonnosti k tomu istému prežívaniu svätosti. Terézia už vo svojom čase bola veľmi pozorná na pravdivosť charakterov, podľa ktorých sa ľudia prejavovali. Nedá sa teda všetkých viesť tou istou cestou. Treba sa zamerať na hodnoty, ktoré sú v ľuďoch. A vychádzať zo základných hodnôt inteligencie, zdravého úsudku, slobody, aby sa mohla osoba tvoriť a mohla dať slobodnú odpoveď, jedinú hodnú Boha.

– Zákon ocenenia ľudského pre Božie. Tereza Veľká prešla radostnou skúsenosťou, že Boh nenuloval jej ľudské hodnoty, keď si ju zavolal cez jej osobnú konverziu. Nezničil jej schopnosť rozumieť dobru, ani jej úsilie milovať ľudí, ani jej otvorenosť priateľstvu. Preto pokladá za základné znaky povolania dobrý úmysel, prirodzenú inteligenciu, lásku k pravde. Na týchto základoch sa stavia osoba a kráča k svätosti. Terézia vkladá dôveru do zdravej osoby, ktorá vie milovať, a teda má schopnosť hľadať pravé dobro človeka. Má dôveru v inteligenciu ľudí a hľadá ich rozvoj v otvorenosti a v dialógu s teológmi. Táto dôvera v inteligenciu potvrdzuje jej presvedčenie, že dobro sa šíri samo a že pravda vždy očisťuje.

– Zákon priateľskej pomoci a spoločenstva. Svätá z Avily je presvedčená o hodnote spoločenstva a priateľstva, aby človek mohol rásť v Bohu. Zakúsila to vo svojom živote a navrhuje to ako cestu svätosti. Nikto nás nepozná lepšie ako tí, čo bývajú s nami, a nikto nám nemôže lepšie pomôcť napraviť zlyhania ako tí, ktorí to robia z lásky a z túžby rásť v dobre (Život 16,7). Je to jej charakteristický pohľad. A z druhej strany láska k druhým, schopnosť služby a daru, zabudnutie na seba a zameranie pozornosti na Boha a na iných je neustálym overovaním napredovania na ceste dokonalosti a kresťanskej zrelosti. Kontemplatívny je pre Teréziu ten, ktorý je prítomný v čase a priestore a má túžbu slúžiť Bohu a bratom a sestrám v Cirkvi. Komunita, spoločenstvo sa teda stáva taviacou pecou a pečaťou autentickej, reálnej výchovy ku kresťanskej svätosti.

Terézia Veľká je autentickou učiteľkou kresťanského života. V jej výchovnej metóde sa stretávajú niektoré pedagogické princípy: progresívnosť, pozornosť na ľudí, cenenie si všetkého, čo je ľudské, pre otvorenie sa Božiemu, sila spoločenstva a priateľstva.
Teréziinou výchovou nekončíme, pozrieme sa v ďalšej časti aj na jej výchovu k hodnotám a jej výchovný projekt.

(Spracovné podľa Jesús Castellanno Cervera OCD z článku „Teresa di Gesú educatrice sprirituale“ v Rivista di Scienze dell’Educazione 28 l, 17-34)

Monika Skalová