Milosrdenstvo voči pomalosti

K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: […] „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ […] Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: […] „Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Pozri Mk 10, 35 – 45

Nemusíme sa nechať znechutiť tým, že na ceste za Ježišom nekráčame vždy konštantným tempom, s neochvejným nadšením a odhodlaním, ale že sa na nej dosť často potkýname a spomaľujeme. Aj Ježišovi učeníci najprv s bázňou žasli nad tým, že Ježišove nároky sú skutočne vysoké, a ešte viac nad tým, že v ich živote sa obdivuhodne načrtáva ich uskutočňovanie (pozri evanjelium z 28. cezročnej nedele, Mk 10, 17 – 30). Ale ich bázeň veľmi skoro vystriedal bezuzdný karierizmus a pokorný údiv ustúpil rozmarnej túžbe po výhodných pozíciách. To však neznamená, že takéto náhle zmeny životných priorít sú v poriadku. Evanjelium nás neučí ľahostajne mávnuť rukou nad tým, že sme na ceste za Ježišom nestáli a nedôslední: „No a čo? Ježišovi najbližší apoštoli na tom neboli o nič lepšie!“ To, čomu sa dnes môžeme naučiť, je Ježišovo milosrdenstvo a trpezlivosť, s akou svojim učeníkom znova a znova vysvetľuje, v čom spočíva skutočná veľkosť, skutočné prvenstvo a skutočná moc. Zhovievavosť a milosrdenstvo voči pomalosti, slabosti a nechápavosti tých druhých je totiž ten najlepší spôsob, ako prekonáme vlastnú pomalosť a nedokonalosť v nasledovaní Ježiša.

Anna Mátiková, pavlínka