Malá sestra a svätý Ján Pavol II.
Zázraky sa dejú. Väčšie či menšie. Obyčajnej francúzskej rehoľníčke sr. Marie Pierre sa však stal neobyčajný zázrak, o ktorom sa dozvedel celý svet.
Svätorečenie Jána Pavla II. vo Vatikáne 27. apríla tohto roku bolo udalosťou storočia, ktorá sa hlboko zapísala do sŕdc miliónov veriacich na celom svete. „Ján Pavol II. je svätý!“ Tieto slová pápeža Františka, ktoré zazneli počas sv. omše na Námestí sv. Petra, vyvolali silný a dlhý potlesk.
Podiel na tomto slávnostnom dni mala aj jednoduchá rehoľná sestra Marie Simon-Pierreová z Kongregácie Malých sestier katolíckych materstiev (Petites Sœurs des Maternités Catholiques). Ona mala neobyčajnú skúsenosť so svätým pápežom po jeho smrti. Prečo si Božia prozreteľnosť vybrala práve túto rehoľnú sestru, aby bola zázračne uzdravená? Práve jej zázračné uzdravenie z Parkinsonovej choroby, bolo udalosťou, na ktorú sa čakalo, aby sa zavŕšil jeden procesov ku kanonizácii, t. j. proces beatifikácie Jána Pavla II.
Mária Simon-Pierreová rozpráva, čo sa stalo: „Keď mi v roku 2001 diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, bola som mladá, mala som 40 rokov. Bolo pre mňa ťažké pozerať sa na Jána Pavla II. na televíznej obrazovke. Videla som v ňom obraz mojej choroby – obraz toho, čo som ja sama v tých chvíľach prežívala. Vždy som však obdivovala jeho pokoru, silu a odvahu. Pápež Ján Pavol II. bol pre mňa pastierom podľa Božieho srdca. Bol blízko všetkým: malým, chorým, krehkým stvoreniam. Robil veľa pre rodiny, pre hodnotu života, pre pokoj.“
„Po jeho smrti som cítila veľké prázdno. Mala som pocit, že som stratila drahú bytosť i silu. Niekoho, kto ma mohol podporiť a pochopiť. 2. júna 2005 som išla za matkou predstavenou, aby som jej povedala, že už nemám viac síl na to, aby som pokračovala vo svojej práci, už som viac nevládala. Chcela som povedať predstavenej, aby našla náhradu na moju prácu.
Ale matka predstavená v tom momente povedala niečo iné. Povedala, že posledné slovo ešte nebolo vyrieknuté. Vravela: ‚Počkaj, musíš ísť najprv do Lúrd – v auguste! Ján Pavol II. ešte nepovedal posledné slovo.‘ Vtedy som sa vyjadrila, že akceptujem i to, že budem žiť na vozíku. Pretože aj na vozíku môžem pomáhať rodinám, chorým ľuďom, modliť sa za nich, byť malou sestrou, ktorou v skutočnosti aj som.“
„V noci z 2. na 3. júna som chcela napísať meno Jána Pavla II., a vtedy som si uvedomila, že môj rukopis je už nečitateľný. Ľahla som si a zaspala som. Zobudila som sa o 4:30 hod. po tom, ako som sa dobre vyspala, na rozdiel od iných nocí, počas ktorých som pociťovala bolesti. Spontánne som sa zodvihla a cítila som, že sa niečo vo mne zmenilo. Cítila som potrebu modliť sa. Zostúpila som do oratória a tam som sa modlila tajomstvá svetla Jána Pavla II. až do rána do 6:30 hod. Potom som išla do kaplnky, pretože v tom čase mávame ranné chvály a sv. omšu. Počas prijímania Eucharistie som si uvedomila, že sa niečo vo mne zmenilo a som uzdravená.“
(ZZ 2011/2; P. Dufka)
-jp-