Madeleine Delbrêl: Od ateizmu k mystike

0 Spiritualita

Už ako pätnásťročná sa sama vyhlasuje za ateistku a pesimistku: „Svet je absurdný, život nemá zmysel.“

Madeleine sa narodila v r. 1904 v Mussidane vo Francúzsku. V detstve sa v nej síce začal prebúdzať život viery, ale v dobe jej dospievania sa rodina presťahovala do Paríža a tam sa Madeleine dostala pod vplyv antiklerikálne ladených intelektuálov.

Ako dvadsaťročná sa stretáva s mladými kresťanmi, „pre ktorých Boh sa zdal byť tak nevyhnutný ako vzduch“, a to ju prinúti k zamysleniu sa. Dievčina, ktorá sa až doposiaľ dívala na svet v presvedčení, že všetko ukazuje na to, že Boh neexistuje, prijíma jeho možnú existenciu ako hypotézu a začína robiť niečo nečakané: rozhodne sa modliť. Prostredníctvom modlitby sa jej Boh dá poznať takým silným spôsobom, že nasleduje konverzia, ktorá zmení smer jej života. Rozhodne sa vstúpiť na Karmel, ale neskôr, kvôli problémom v rodine a vďaka pomoci svojho duchovného otca, sa rozhodne pre inú cestu: svet sa stane jej kláštorom.

V dobe, kedy jediná forma zasväteného života bola možná len vo vnútri nejakej rehoľnej inštitúcie, jej voľba sa zdá byť odvážna a nie ľahká na pochopenie. V roku1933 spolu so skupinou dievčat odchádza do Ivry, parížskeho robotníckeho predmestia, kde chce žiť v chudobe uprostred chudobných a svedčiť o evanjeliu.

V tom čase bolo Ivry hlavným sídlom Francúzskej komunistickej strany, mestom oblepeným manifestami sovietskej propagandy, v ktorom sa zdravili zdvihnutou päsťou a kde deti hádzali kamene do kňazov, ktorých stretli. Bolo to mesto rozdelené na dve časti: na jednej strane hŕstka katolíkov, predovšetkým starých a zámožných, na druhej strane to bolo množstvo militantných komunistov, ktorí boli chudobní a vzdialení od Cirkvi.

Medzi týmito dvoma skupinami bolo veľké nepriateľstvo a v katolíckom prostredí sa veľa hovorilo o tom, aké by mali byť vzťahy medzi kresťanmi a marxistami.

Madeleine rieši túto otázku na základe veľmi jednoduchého princípu: „Boh nikdy nepovedal: miluj svojho blížneho ako seba samého, okrem komunistov.“ Ona a jej spolupracovníčky, pobádané evanjeliom, idú medzi ľudí, hovoria so všetkými, rešpektujú, milujú. Táto malá skupinka žien získava veľmi skoro srdcia mnohých komunistov.

Je to skupinka žien – laičiek, ktorá žije bez rehoľného odevu alebo inej inštitucionálnej ochrany a ktorej misijným územím sa stala ulica. Ich dom je ako morský prístav, ich dvere sú vždy otvorené pre stretnutie, pre každý dialóg, pre každú podporu. Madeleinina voľba je žiť ako všetci ostatní: každá z nich má svoju civilnú prácu – spolu s ľuďmi žijúcich vo svete, ale zároveň je to život ponorený do Boha s rovnakou silou, s akou sa ponárajú do sveta.

Tento spôsob života charakterizuje takto:

 

Sú ľudia, ktorých si Boh oddelí a vezme stranou. Ale sú iní, ktorých nechá uprostred zástupov, ktorých nestiahne zo sveta. Ide o ľudí, ktorí vykonávajú normálnu prácu, majú normálnu rodinu alebo žijú normálnym životom slobodného vo svete. Ide o ľudí, ktorí majú bežné choroby a bežné smútky. Majú normálny dom a normálne oblečenie. Sú to ľudia, ktorých stretnete na ktorejkoľvek ulici. My… ľudia ulice sme hlboko presvedčení, že táto ulica a tento svet, kam nás Boh postavil, sú pre nás miestom nášho posväcovania.

Pevne veríme, že nám k tomu nič podstatné nechýba. Lebo ak by chýbalo, Boh by nám to už dal“ (zo zbierky My druhí, ľudia ulice).

 

Madeleine bude prežívať utrpenie počas celého svojho života medzi najchudobnejšími z lásky k Bohu, bez možnosti zdieľať s niekým oheň tejto lásky, ktorý ju stravuje: ľudia, s ktorými sa rozpráva a pracuje, ju pokladajú za priateľku, ale nechápu jej tajomstvo.

V takýchto podmienkach si postupne vypracúva svoju apoštolskú cestu a pripravuje svoju knihu, ktorá má provokujúci názov Marxistické mesto, misijné územie, kde predstavuje svoje myšlienky.

Sú to veľmi jednoduché myšlienky: v momente, keď sekularizovaná spoločnosť dosiahne vrchol popierania Boha, Pán je prítomný vďaka silnému svedectvu osamelého kresťana. Zdôrazňuje v nej myšlienku, že viera sa nenápadne, ale veľmi rýchlo vytráca aj z oblastí, kde komunisti nemajú žiadne pozície. Rozhodne odmieta názor, že súčasné ateizmy predstavujú pre kresťanov len miesta pokušenia. Pre ňu je ateistické prostredie miestom, kam nás stavia Boh, a to s rovnakým poslaním, s akým vysielal Kristus svojich učeníkov do vtedajšieho nekresťanského sveta. Podľa nej je „…viera určená na to, aby premohla svet; tam, kde sa zdá, že bola premožená, nejedná sa o ňu samu, či už bola z nášho náboženského života úplne odstránená, alebo v ňom bola zamenená za niečo iné“.

Táto kniha sa obracia na kresťanov, ale predpokladá, že ju možno budú čítať aj marxisti.

V roku 1946 napísala mnohé krásne meditácie, ktoré vyjadrujú jej radosť, ľahkosť a spontánnosť, ktoré animujú duchovný život toho, kto je úplne odovzdaný do Božích rúk. Tu je jedna z nich:

 

Tanec poslušnosti

Nato, aby sme boli dobrými tanečníkmi tak s tebou, Pane, ako aj s ostatnými,

netreba vedieť, kam ideme.

Treba ťa nasledovať,

byť veselí,

bezstarostní,

a predovšetkým nebyť strnulí.

 

Netreba od teba žiadať vysvetlenia kroku, ktorý chceš urobiť;

skrze teba treba vnímať rytmus orchestra.

 

Netreba chcieť napredovať za každú cenu,

ale prijať zmenu smeru, to, že ideme po tvojom boku.

Treba vedieť zastaviť sa aj sa pošmyknúť,

namiesto napredovania.

 

Ale my zabúdame na hudbu tvojho ducha

a robíme z nášho života gymnastické cvičenie;

zabúdame, že v tvojom náručí sa život mení na tanec,

že tvoja svätá vôľa je nepochopiteľnou fantáziou…

 

Daj, aby sme svoj život

neprežívali ako partiu šachu, kde je všetko vypočítané,

ani ako beh, kde všetko je ťažké,

ani ako problém, ktorý nám je na ťarchu,

ani ako dlh, ktorý treba zaplatiť,

ale ako slávnosť,

ako tanec

v náručí tvojej milosti

za univerzálnej hudby lásky.

 

Pane, pozvi nás do tanca!

(Zo zbierky My druhí, ľudia ulice)

 

Medzi rokmi 1956 a 57 si Madeleine často zapisuje túto myšlienku: „Vedomie bytosti vychádza na povrch“ predovšetkým vo veľkých mestách, kde sú ľudia „vykorenení“, stratili svoje kontakty a väzby na svojich priateľov a blízkych, „ako nejaký trest, ktorý nás neposilňuje, ako fatálna a neblahá samota, ktorá sa zahniezdila v živote každého a ktorá človeka deprimuje preto, že ju neprijíma ako vlastnú voľbu, (…) a je tým naliehavejšia, čím viac sú ľudia navonok osamotenejší“ (z knihy: Komunita podľa evanjelia, Morcelliana 1979).

Teda pochopiť túto úzkosť a ponúknuť liek je dielom samotného Ježiša, ktorý nám dáva zakúsiť samotu, a to predovšetkým v citovej oblasti – v celibáte. Sme povolaní byť utešiteľmi mnohých našich bratov a sestier.

Madeleine Delbrêl objavila, že práve samota je príležitosťou, prostredníctvom ktorej chce Pán zachrániť sekulárne, ľahostajné mesto, nakazené praktickým ateizmom, ktoré síce hovorí o Bohu, ale potom žije, akoby Boh neexistoval.

Mystická intuícia tejto odvážnej ženy sa v podstate podobá intuícii proroka Jeremiáša, ktorý bol znakom láskyplnej Božej prítomnosti v národe, ktorý ho nepočúval.

Svoje myšlienky o povolaní každého človeka vyjadruje takto:

„Dobre si uvedomme, že keď nám Boh ponúka milosť viery, každého z nás volá po mene, že viera nie je výsadou získanou dedičstvom alebo naším dobrým správaním, ale je milosťou poznania, že Boh nám dáva milosť. Je to milosť byť vo svete, v ktorom môžeme spolupracovať s Kristom na jeho diele vykúpenia…“ (Komunita podľa evanjelia).

Onedlho na to sa začne Druhý vatikánsky koncil, na ktorom nájde uplatnenie aj prorocká intuícia mnohých, ktorí sa už dávno pred koncilom odvážili žiť evanjelium naplno, v načúvaní Boha a znameniam času. Madeleine bola jednou z tých prorockých postáv, ktoré koncil svojím životom a myslením vlastne pripravili, avšak výsledkov koncilu sa už nedožila. Zomrela nečakane 13. októbra 1964, zhodou okolností v deň, kedy po prvýkrát vystúpil na koncile laik a hovoril k prítomným biskupom o apoštoláte laikov.

Jej spoločníčky sú stále prítomné v Paríži a v Amiens. Výbor Priateľov Madeleine Delbrêl zahŕňa viac než 500 osôb a rozširuje jej spiritualitu. Existuje veľa kníh a zbierok kratších spisov, ktoré boli preložené do niekoľkých svetových jazykov. V súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia.

Jej posolstvo je vlastne jednoduché: dovoliť, aby evanjelium v nás a skrze nás „explodovalo“, ako sa to stalo v jej živote.

Tatiana Berecká