M. I. Rupnik: Hľadám svojich bratov

Marko Rupnik majstrovsky a hlboko uvádza čitateľa do tajomstva Boha, ktorý žije vzťahovo a do tajomstva človeka, ktorého životom sú vzťahy. Jeho kniha plná silných emocií a tém vám zmení pohľad na svet.

„Milovať najviac“

V texte sa zdôrazňuje aj ďalšia skutočnosť – že Jakub „miloval najviac zo všetkých synov Jozefa“. Pre niekoho toto by mohol byť dôvod nenávisti Jozefových bratov: Ak je Jozef prednostne milovaným synom, tak je jasné, že takýto prístup otca vyvolá u iných závisť a žiarlivosť. Tieto dva postoje sú vždy spojené s vlastnením, s porovnávaním sa v kvantitatívnej rovine. Naším trvalým pokušením je zmeniť lásku na materiálnu, predmetovú vec, zredukovanú na kvantitatívne schémy. Lenže ak láska definuje človeka a človek sa realizuje v láske, každá osoba má v sebe dostatok lásky, aby mohla realizovať svoj život. „Daj mi svoju lásku a to mi postačí“ – hovorí svätý Ignác. Podstatným jadrom lásky je sloboda. Láska je nezničiteľné puto s nekonečným priestorom slobody. Láska miluje a necháva slobodným. Láska dokáže prijať aj odmietnutie lásky, a napriek tomu neprestáva milovať. Totiž láska je slobodné odhodlanie. Človek, stvorený na Boží obraz, je osobou práve preto, že je obrazom lásky trojosobného Boha, Boha slobodného súhlasu v láske. Ak chceme teologicky pochopiť človeka, tak východiskovým bodom je jeho povolanie: Boh stvorí človeka, dýchne doň vo Svätom Duchu lásku Otca, ktorý je prameňom povolania. Človek môže robiť čokoľvek, ale ak to nerobí z lásky, tak mu to je nanič. Dokonca, ako hovorí svätý Pavol, je „ničím“ (porov. 1 Kor 13, 2 – 3).

(…)

Kto sa vymanil z objatia lásky, to jest kto sa slobodne nestotožnil s láskou, už nevníma, do akej miery je milovaný, ale žiarlivo sa pozerá na to, ako je milovaný ten druhý. Keďže sa necíti byť milovaný, ba dokonca keď sa obráti chrbtom k láske a riadi sa modloslužobnou a „zvecnenou“ kultúrou, usiluje sa zistiť a hodnotiť, „koľko“ je ten druhý milovaný, podľa toho, koľkými vecami je obklopený. Koná vlastne podľa logiky, ktorá sa riadi kvantitou a žiarlivosťou. A preto nikdy reálne neodhadne, ako je ten druhý milovaný. A to, čo túži, aby bolo prejavom lásky voči nemu, teda spôsob, akým by chcel byť milovaným, je iba prejavom nenasýteného hladu po veciach. Vladimír Solovjov o tejto duchovnej chorobe hovorí ako o filozofickom pojme zlého nekonečna. Osobu totiž môžu uspokojiť iba láskyplné a slobodné vzťahy, ako aj veci, ktoré táto láska preniká a obdarúva.

Aj márnotratný syn si myslel, že sa bude môcť realizovať, keď bude svojvoľne zaobchádzať s vecami, teda že ich bude môcť vlastniť. Až na konci podobenstva, keď sa vráti domov, otcovo objatie mu otvorí oči v istých veciach, ktoré si predtým vydobyl, aby ich mohol vlastniť, a ktoré mu teraz pripomínajú otca a jeho lásku. Tieto sa teraz stávajú súčasťou slávnostného prijatia a úplne mu patria.

Samozrejme, že pravý význam osobnej a slobodnej lásky zostáva pre osobu, ktorá je žiarlivá, úplne skrytý a neustále zahatený žiadostivosťou po veciach, skutkoch, sebauplatnení, ktoré nikdy nesplodia život, lásku či slobodné vzťahy. Tieto sú totiž konštitutívnymi zložkami človeka. Len ak ostaneme v rovine lásky, teda ak budeme vnímať, že človek je povolanie, vtedy vytušíme, že ten druhý má v sebe lásku potrebnú na to, aby mohol splniť svoje povolanie a realizovať sa ako osoba na obraz Najsvätejšej Trojice. Inými slovami, stať sa človekom slobodných vzťahov, ktoré bude prežívať ako adoptívny syn. Totiž ak vnímam, že ma miluješ, nemôžem nenávidieť toho, koho miluješ, pretože ak by som mu chcel zle, tak ho chcem aj tebe (porov. Mt 25, 40). V biblickom príbehu totiž nenávisť voči Jozefovi sa stáva útokom na Jakuba.

(…)

Duchovný význam príbehu nám pomáha chápať osobu ako povolanie. Jozef má náročnejšie povolanie ako jeho bratia. V jeho povolaní sa stretajú tri zmierenia ako odpoveď na škodu, ktorú spôsobil hriech. Jozef dosiahne, aby sa bratia vrátili k otcovi a k sebe. Ide o trojaké zmierenie: s Bohom, s blížnym a so zemou, s plodmi zeme, ktoré už nie sú „tovarom“, ale ovocím stvorenia, prostriedkom stretnutia sa a vytvárania spoločenstva. Pretože toto povolanie je veľmi náročné, Jozef prijíma od Jakuba potrebnú lásku, aby ho mohol splniť. A platí to aj opačne. Vďaka toľkej Jakubovej láske Jozef môže toto poslanie splniť. To „najviac“ sa týka intímneho priestoru lásky a stvorenej osoby, ktorá sa v ňom realizuje tak, že sa ňou necháva preniknúť. Vôbec sa to netýka kategórií rozličných povolaní ľudstva. Pre jedného človeka to „najviac“ sa uskutočňuje v určitom životnom stave, pre druhého to „najviac“ môže byť niekde inde alebo vedľa inej osoby, avšak spôsob je odlišný, no vždy osobný. Každý brat mal povolanie a od Jakuba, tak ako sa na dobrého otca patrí, všetci prijali potrebnú otcovu lásku, aby ho mohli v živote aj realizovať. Keďže Jozefovým povolaním bolo aj to, že mal opätovne zjednotiť rodinu, teda znovu „nájsť“ bratov ako synov Jakuba, otcova láska sa mala prejaviť práve tým „najviac“. Jozef bol povolaný, aby prinavrátil bratov k otcovi, aby ich doslova obrátil a aby si uvedomili, že sú skutočne otcovými synmi, aby ich odvrátil od ich schém ich zmýšľania, naviazaností, lúk, oviec, sily, a umožnil im nadviazať vzťah k otcovi a sebe, uvedomiť si dvojitú totožnosť každého človeka, ktorý je synom a bratom, respektíve dcérou a sestrou. Aj Ježiš, milovaný Syn Boha Otca, plní svoje poslanie tým, že vracia ľudí k Bohu a pomáha im medzi sebou vytvoriť spoločenstvo, rodinu, Cirkev. Aj Peter, ktorý mal povolanie zhromažďovať bratov a sestry a posilňovať ich (Lk 22, 32), musí povedať, či miluje „väčšmi“, teda „najviac“ (Jn 21, 15). Jozef je Jakubov obľúbenec, miláčik, pretože jeho povolaním bude zjaviť bratom prednostnú lásku otca, aby sa v nej mohli všetci synovia vidieť a nájsť sa. A práve táto prednostná láska nadobudne materiálnu formu obilia, hojnosti a definitívne sa prejaví na Jakubovej tvári, keď sa v otcovej láske všetci vidia a cítia sa ako bratia a synovia vďaka Jozefovi, ktorého uvrhli do tragickej situácie, to jest do rúk toho, kto sa necíti byť milovaným (Jozefovi bratia), aby tento mohol objaviť, že je milovanou osobou.

Úryvok z knihy M. I. Rupnika: Hľadám svojich bratov, Redemptoristi – Slovo medzi nami, Bratislava 2016. Knihu vydal časopis Zasvätený život v rámci projektu Z4P.

Objednať si knihu môžete na casopis@kvrp.sk

Foto: detail z maľby M. Rupnika, ktorá je súčasťou obálky knihy.