List od pápeža pre sekulárne inštitúty

0 Sekulárne inštitúty

Prinášame vám list, poslaný v mene Svätého Otca Františka, Nadège Védie, predsedníčke výkonnej rady Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov.

Vážená pani,

z príležitosti blízkeho Zhromaždenia Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov Svätý Otec si želá poslať Vám a všetkým účastníkom svoj srdečný pozdrav a ubezpečiť Vás o svojej blízkosti v láske, v pastoračnej starostlivosti a najmä v modlitbe, aby Svätý Duch urobil plodným Vaše stretnutie, ktoré má tému: Znovu nájsť svoju identitu.

Originálnosť a osobitosť sekulárneho zasvätenia sa uskutočňuje vtedy, keď sekulárnosť a zasvätenie idú ruka v ruka v jednote života. Možno povedať, že dnes je práve táto syntéza pre sekulárne inštitúty najväčšou výzvou.

Blahoslavený Pavol VI. veľmi jasne vystihol a vyjadril podstatu sekulárneho zasvätenia, ako o tom svedčia jeho slová: „Ste tajomným sútokom dvoch mohutných prúdov kresťanského života, prijímajúc bohatstvo jedného aj druhého. Ste laici, ako takí zasvätení sviatosťou krstu a birmovania, ale rozhodli ste sa zdôrazniť vaše zasvätenie Bohu profesiou evanjeliových rád, ktoré ste vzali na seba ako záväzky trvalým a uznaným putom. Zostávate laikmi, zaangažovanými do sekulárnych hodnôt, osobitných a vlastných laikom (porov. Lumen gentium, 31), ale vaša sekulárnosť je zasvätená“; a pokračuje: „«Zasvätenie» poukazuje na intímnu, skrytú nosnú štruktúru vášho bytia a vášho konania. Tu je vaše hlboké, skryté bohatstvo, ktoré ľudia, uprostred ktorých žijete, si nevedia vysvetliť a často ani nedokážu predpokladať.  Krstné zasvätenie sa tak stalo radikálnym väčšou požiadavkou lásky, ktorú vo vás vzbudil Svätý Duch; nie v tej istej forme ako u zasvätenia vlastnom rehoľníkom, ale napriek tomu v takej, ktorá vás priviedla k základnej voľbe života podľa evanjeliových blahoslavenstiev. Tak ste skutočne zasvätení a skutočne vo svete“ (Príhovor k účastníkom Medzinárodného kongresu sekulárnych inštitútov, 20. septembra 1972).

Dnes sa od sekulárnych inštitútov požaduje obnovená syntéza, vždy so zrakom upretým na Ježiša a zároveň ponorení do života vo svete. Urobiť syntézu medzi zasvätením a sekulárnosťou znamená predovšetkým mať spojené oba aspekty a nikdy ich neoddeliť. Znamená dávať ich dohromady, nie klásť jeden na druhý: ak budeme klásť jeden na druhý, mohli by sme žiť formalisticky, zachovávať rôzne praktiky bez toho, aby to prinášalo zmenu v spôsobe prežívania vzťahov s bratmi a so svetom. Robiť syntézu znamená napokon aj nepodriaďovať  jeden prvok druhému: sekulárnosť a zasvätenie musí ísť spolu, navzájom sa potrebujú. Nie sme najprv laici a potom zasvätení, ani najprv zasvätení a potom laici. Sme súčasne laici aj zasvätení. Z toho vyplýva aj ďalší veľmi dôležitý dôsledok: je tu potrebné neustále rozlišovanie, ktoré pomôže vytvárať rovnováhu. Postoj, ktorý pomôže vo všetkom nachádzať Boha.

Preto má základnú dôležitosť formácia, ktorá má viesť členov sekulárnych inštitútov plne zodpovedať poslaniu príslušných inštitútov. Má vzbudzovať stále nové, hlboké zaangažovanie spolu s Kristom, ktorý povoláva a posiela, a zároveň sa zasádzať za skutočnosť dnešného sveta. Takáto formácia je osobitne náročná, lebo si vyžaduje neustále úsilie zjednocovať zasvätenie a sekulárnosť, konanie a kontempláciu bez podpory komunitárnej organizácie života modlitby a práce. No ak sa (členovia sekulárnych inštitútov) budú usilovať zostať trvalo otvorení Božej vôli, dostane sa im pohľadu viery, pomocou ktorého objavia Krista prítomného neustále a všade. Preto je potrebné vychovávať k intenzívnemu osobnému vzťahu k Bohu, ktorý nech je zároveň obohatený prítomnosťou bratov. Komunitárny život sa nevyžaduje, ale dôležité je spojenie s bratmi. Celý život musí oživovať a niesť pečať spojenia s Bohom a s blížnym.

Záväzok sekulárnosti sa pohybuje v širokom dosahu, po širokých horizontoch. Treba byť preto neustále pozorní na znamenia čias – čítať dejiny, chápať ich a interpretovať, a treba sa do nich konštruktívne a plodne začleniť, aby sme za sebou zanechali evanjeliové poznačenie, aby sme podľa rôznej zodpovednosti prispeli k ich zameraniu na Božie kráľovstvo. Toto povolanie nesie preto so sebou neustále napätie vytvárať syntézu medzi láskou k Bohu a láskou k ľuďom, prežívajúc duchovnosť, schopnú spájať kritériá, ktoré prichádzajú „zhora“, z Božej milosti, a kritériami, ktoré prichádzajú „zdola“, z ľudských dejín. Rast v láske k Bohu vedie nevyhnutne k rastu v láske k svetu, a naopak.

Vedení Duchom Svätým vnesiete vaším konaním do sveta Božiu logiku, a tak prispejete k uskutočneniu nového ľudstva, aké si on praje. Je to sám Boh, ktorý utvára syntézu medzi sekulárnosťou a zasvätením. Vďaka nemu možno pôsobiť prorocky, čo v sebe zahŕňa rozlišovanie a tvorivosť. Oboje vzbudzuje Duch. Rozlišovanie ako úsilie pochopiť a interpretovať znamenia čias, prijímajúc zložitosť, rozdrobenosť a nestálosť našej doby. Tvorivosť ako schopnosť predstaviť si nové riešenia, objavovať doteraz neznáme odpovede, primeranejšie novým situáciám, aké prichádzajú. Vašou teologickou skutočnosťou je stať si po boku kráčajúceho ľudstva. Jej podstatnou súčasťou je úsilie o dialóg a stretnutie, ktoré od vás požaduje byť mužmi a ženami spoločenstva vo svete.

Ste teda povolaní byť v Kristovi znamením a nástrojom Božej lásky vo svete, viditeľnými znakmi neviditeľnej lásky, ktorá všetko preniká a všetko chce vykúpiť, aby všetko priviedla do trojičného spoločenstva, ktoré je prvopočiatkom a konečným zavŕšením sveta.

V skratke možno povedať, že je osobitne naliehavá starostlivosť o modlitebný život – byť ženami a mužmi modlitby, dôverného priateľstva s Ježišom; dovoliť mu, aby bol Pánom nášho života. A starostlivosť o rodinnosť. Nemáte povinnosť žiť v komunite, ale musíte byť horiacim ohniskom, pri ktorom mnohí ľudia načerpajú svetlo a teplo pre život sveta, ako to hovorí sv. Ján Pavol II. (porov. Príhovor k účastníkom Medzinárodného sympózia o „Provida Mater Ecclesia“ l. februára 1997). Práve preto, že ste rozptýlení ako kvas a soľ, musíte byť svedkami hodnoty bratstva a priateľstva. Človek nie je ostrov. Musíme sa vystríhať upadnutiu do ľahostajnosti voči druhým. Ak je vašou úlohou premena sveta obnovením poriadku stvorenia, treba svojím životom kričať do uší dnešného človeka, že je možný nový spôsob bytia, života, vzťahu k svetu a k druhým, že je možné byť novými mužmi a ženami v Kristovi. Čistotou ukazujeme, že jestvuje iný spôsob lásky so srdcom slobodným, ako je Kristovo, v sebaobetovaní; chudobou reagujeme na konzumizmus, ktorý jestvuje predovšetkým na Západe, a svojím životom, a kde je potrebné aj slovom, hovoriť proti toľkej nespravodlivosti voči chudobným zeme; poslušnosťou máme byť svedkami vnútornej slobody proti individualizmu, pýche, hrdosti. Byť „predĺženým krídlom“ Cirkvi v novej evanjelizácii. Ale žiadna nová evanjelizácia nie je možná, ak nevychádza z novosti života, ktorá si osvojuje Kristovo cítenie a jeho obetovanie sa až na smrť. A teda najväčšou výzvou aj pre sekulárne inštitúty je byť školou svätosti. Z každého inštitútu by mal vyvstať osobitný štýl svätosti, svätosti stelesnenej v každodennom konaní, v malých i veľkých udalostiach, kde bude prekvitať tvorivosť viery, nádeje a lásky. Panna Mária je dokonalým vzorom stelesnenej duchovnosti. Neustále spojená so Synom v každodennom živote a v starostiach o rodinu viedla normálny život, podobný mnohým iným, a tak spolupracovala na Božom diele. Keď zostaneme s ňou spojení, určite budeme mať záruku, že pôjdeme po ceste sekulárnej svätosti.

Ďalším prvkom, ktorý je nevyhnutný, ak máme účinne prispieť k novej evanjelizácii, je prežívať bratskú lásku. Už som spomenul dôležitosť spoločenstva – všetci členovia sekulárnych inštitútov sú povolaní prežívať ho v bežných podmienkach sveta, sami, v rodine, v skupinách bratského spolunažívania podľa svojich stanov, aktívne sa zúčastňujúc na živote inštitútu. Ježiš sa pri Poslednej večeri modlil k Otcovi za všetkých svojich učeníkov vyprosujúc im milosť jednoty. Iba spoločenstvo, v ktorom sa napriek ľudským ohraničeniam prejavuje láska medzi jeho členmi, je vierohodné a zviditeľňuje lásku Boha, nezištnosť, vernosť a nežnosť jeho lásky. Boží Syn svojím vtelením priniesol ľuďom dar bratstva. V Kristovi sme všetci bratia a Boží synovia. Láska každého z nás voči druhým, počnúc najbližšími až po najvzdialenejším, je jediný spôsob, ako možno nájsť cestu spásy, spôsob, aký nám ukázal Ježiš.

Aké je ľudstvo, ktoré stojí pred vami? Ľudia, ktorí stratili vieru a žijú, akoby Boh nejestvoval, mladí bez hodnôt a ideálov, rozpadnuté rodiny, nezamestnaní, osamelí starí ľudia, prisťahovalci… „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Keď toto Ježiš hovorí, ukazuje vám cestu. Koľkokrát idete cestou do práce alebo na nákup! Koľko príležitostí máte posilniť, povzbudiť, dať nádej, priniesť útechu! V tomto živote vo svete („in saeculo viventes“, hovorí kánon 710), spočíva „sekulárnosť“, spoločný znak všetkých sekulárnych inštitútov, ktorý sa však v jednotlivých inštitútoch žije odlišným spôsobom, najmä pokiaľ ide o inštitúty klerické a laické. Sekulárni kňazi majú mať živú starostlivosť o osoby postihnuté rôznymi druhmi chudoby, sprevádzajúc všetkých, ktorí žijú svoju vieru uprostred ľudskej zaangažovanosti; a sekulárny kňaz sa najmä eucharistiou zúčastňuje na Kristovom obetovaní sa Otcovi, na obete, ktorá získava milosť na znovuzrodenie ľudstva.

Takáto je vaša cesta: povolaní Pánom nasledovať ho vo svete majte v sebe lásku k svetu, ale najprv z celého srdca milujte jeho samého a každého brata milujte s otcovským a materským srdcom. Nech sa vám nestane návykom byť „bez chuti“. „Ak aj soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia?“ (Lk 14, 34).

Drahá pani, toto sú úvahy a povzbudenia, ktoré ma Svätý Otec poveril odovzdať Vám. Sprevádza ich osobitnou modlitbou za Vás a za všetkých členov sekulárnych inštitútov a prosí Vás, aby ste za neho modlili. Zo srdca Vám udeľuje apoštolské požehnanie.

Ja osobne prajem úspech Vášmu zhromaždeniu a s hlbokou úctou Vás pozdravujem.

Pietro Kard. Parolin

                                                                                                                      Štátny sekretár