Láska uprostred staveniska

Sr. Maria Hanna, predstavená Kongregácie sestier dominikánok sv. Kataríny Sienskej v Iraku, píše o ťažkej situácii ľudí a jej komunity.

Moji drahí,

po štyroch mesiacoch exilu nevidíme žiadne známky nádeje, že sa situácia tu v Iraku vyrieši pokojnou cestou. Nie sme schopní rozmýšľať alebo robiť rozhodnutia, všetko je vágne a máme pocit, akoby sme žili nočnú moru. Kresťanstvo v Iraku krváca. Mnoho rodín už opustilo krajinu a mnohí práve odchádzajú do Libanonu, Jordánska a Turecka, pripravujú sa na druhú migráciu a neistú budúcnosť. Nevieme, ako dlho tieto rodiny unesú záťaž a prežijú finančne.
Rovnaké podmienky ostávajú aj pre nás v Iraku. Mnohí sú nútení ostať žiť na staveniskách v nedokončených budovách. Na jednom mieste prestavali nákupné centrum, aby mohli ubytovať rodiny. Hala je rozdelená iba priečkami. Aj keď je to lepšie ako život v stanoch, sú to temné, vlhké klietky bez vetrania. Najťažšie zo všetkého je nedostatok súkromia.
Boli tu nejaké pokusy zabezpečiť kontajnery a prenájom domov a bytov, ale to nestačí, pretože počet vysídlených osôb sa zvyšuje každý deň. Mnohí prichádzajú z chladných horských miest. Ľudia sú psychicky unavení, ustarostení, zmätení a podráždení – kto im to môže vyčítať? Sú bez práce, ich deti nechodia do školy a mladí ľudia ešte stále čakajú na začatie ich akademického roku na univerzite. Niektorí sa pokúšali zaregistrovať na kurdských univerzitách, ale neboli prijatí. Toto všetko spôsobuje obrovský tlak na rodiny, výsledkom čoho je zneužívanie a nezdravé vzťahy. Problémy sú veľmi veľké a zdá sa, že naše úsilie vychádza nazmar.
Ľuďom bola odňatá ich dôstojnosť a nespravodlivo im boli odcudzené všetky ich peniaze a majetky. Ak aj nejaké peniaze majú, nemôžu si ich stiahnuť z bánk, pretože vláda zamrazila ich účty. Niektorí ľudia zúfalo hľadajú prácu, sú pripravení pracovať za minimálnu mzdu.
Napriek všetkému, veci by boli oveľa horšie, keby sme nemali pomoc, ktorú sme dostali od vás a od mnohých iných dobrodincov, ktorí prispeli, čím mohli.
Ďakujeme! Naozaj sme vám veľmi vďační. Prostredníctvom týchto darov sme sa snažili pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí. Nezamerali sme sa na utečenecké centrá a tábory, pretože utečenci v týchto centrách sú podporovaní organizáciami a cirkvou. Skôr sa snažíme pomôcť tým rodinám, ktoré si prenajímajú domy, ale už im nezostávajú prostriedky pre seba. Pomohli sme im zabezpečiť veci na spanie a oblečenie.
Pokiaľ ide o našu komunitu, sme veľmi vyčerpané starostlivosťou o rodiny a priateľov, ktoré máme, ktorí sú nespravodlivo nútení nás opustiť. Každý deň dúfame, že zajtra bude lepšie, ale naše zajtrajšky prinášajú len ďalšie slzy a utrpenie. Z hlbín voláme k Tebe, Ó, Pane! Kedy nás zachrániš?
Zúfalo sa spoliehame na vaše modlitby a potrebujeme, aby ste nás niesli k Ježišovi ako muži, ktorí priniesli paralyzovaného človeka k Ježišovi.
Nech vás Boh žehná!
Sr. Maria Hanna, OP
Predstavená Kongregácie sestier dominikánok sv. Kataríny Sienskej v Iraku

(Zdroj: www.dominikanky.sk)