Lampy nádeje

0 Misie

Federico Trinchero, karmelitánsky misionár píše svoje poznámky o situácii v Stredoafrickej republike s nadhľadom a vierou. Aj keď sa situácia rýchlo mení, jeho denník má svoju aktuálnosť.

“Zasa som tu s niektorými dôležitými správami z Bangui. O pár dní – po troch rokoch čakania – bude mat Stredoafrická republika nového prezidenta, tentoraz takého, ktorého si zvolí ľud a nie štátny prevrat (…) Môžeme teda povedať, že vojna sa skutočne skončila? Radšej to zatiaľ hovoríme potichu, lebo treba pripojiť múdrosť aj realizmus. Ale určite vnímame odlišnú atmosféru a veľkú túžbu otočiť stránku, uzavrieť túto smutnú kapitolu histórie a začať na nových základoch.

Určité veci tomu nasvedčujú. Asi mesiac sa v Bangui – okrem zopár izolovaných udalostí – nestrieľa. Volebná kampaň prešla bez zvláštnych problémov alebo incidentov.

Ale nerobme si ilúzie: ak sa vojna aj skončila, je tu dôležitý boj proti chudobe a nedostatočnému rozvoju. Ďalej je dôležitá snaha o zmierenie sa medzi kresťanmi a moslimami. Ak mám byť úprimný, zdá sa mi, že oveľa viac je toho, čo treba vybudovať od začiatku, než toho, čo bolo zničené vojnou. Tieto zlé roky utrpenia ukázali staré nedostatky a problémy, ktoré sa podceňovali. Teraz neostáva nič iné, len dať sa do práce. Všetci, počnúc od obyvateľov, ktorí by snáď mali najviac milovať svoju krajinu a požadovať viac od tých, ktorí vládnu, mali by prestať obviňovať iných a snažiť sa o dosiahnutie svojho sna, totiž aby sa krajina zmenila.

Ale aj vaša pomoc a podpora sú dôležité. Počas tejto noci vojny ste nás sledovali so záujmom a priateľstvom; prosím, nenechajte nás ani v tomto úsvite mieru, ktorý je snáď vidieť na horizonte!

Niet pochýb, že návšteva Svätého Otca Františka v Bangui 29. a 30. novembra 2015 významne prispela k tejto zmene. Snáď nie je prehnané, keď povieme, že pápežova návšteva, ktorá bola až do poslednej chvíle neistá, bola dokonca rozhodujúcou. Ale poďme po poriadku…

Medzi koncom septembra a začiatkom novembra bolo Bangui zasiahnuté požiarom násilia, hlavne v zóne Km5. Barikády na cestách, streľba, plienenie, spálené domy, jeden zničený kostol, desiatky mŕtvych… a, samozrejme, nový prílev utečencov, ktorí utekali zo zničených oblastí. Ak koncom augusta bolo u nás asi 2000 utečencov, v tom období sa ich počet rapídne zväčšil a v najakútnejšej fáze ich počet stúpol na 7000, medzi nimi boli aj starí známi a deti, ktoré pri úteku stratili svojich rodičov. Samozrejme, boli sme nútení znova otvoriť veľké nádvorie vo vnútri konventu a na pár nocí tiež kostol, aby novoprichádzajúci mohli spať v bezpečí. Trocha sme mali problémy so „starými utečencami“, ktorí ostali u nás a robili problémy, ale nakoniec všetkých srdečne prijali a hovorili: „Vraveli sme vám, že vojna sa neskončila! A vy ste si mysleli, že sme tu ostali kvôli ryži a fazuli z Červeného kríža. Nevadí. Potisneme sa a bude tu miesta aj pre vás.“

Nechýbali rýchle presuny do nemocnice ťažko ranených alebo matiek, ktoré mali problémy pri pôrode.

(…)

Keď bolo mesto poloprázdne – a aj my sme sa snažili nevychádzať –, bol tu jeden človek, ktorá mal odvahu k nám prísť dokonca dvakrát. Svojím úsmevom a zanovitou túžbou po mieri prekonal barikády rebelov a priniesol ryžu, olej a sardinky pre našich utečencov. Touto osobou je Mons. Diedonné Nzapalainga, náš neúnavný arcibiskup.

(…)

Som si istý, že teraz máte jednu otázku: „Ak sa vojna skončila, prečo sa títo ľudia nevrátia domov? Nevyužívajú snáď túto situáciu? Hádam nikdy neodídu…“ Táto otázka je správna a každý deň si ju dávame aj my; avšak odpoveď je zložitejšia a vyžaduje si zdravý úsudok a veľa trpezlivosti.

Dali sme si už od začiatku určité pravidlá: prijať každého, kto je na úteku (za predpokladu, že nebude ozbrojený), nevyhnať nikoho, odpovedať na potreby (podľa našich možností a prijatej pomoci), nepodporovať nič, čo by vytvorilo nejakú osadu pri konvente. Tí, ktorí nás navštívia, majú dojem, že osada tu už je – veľká a dobre organizovaná! – a že životné podmienky našich utečencov nie sú také odlišné od tých, ktoré sú v jednotlivých oblastiach.

Treba si však pripomenúť určité veci. Títo úbohí ľudia neprišli na Karmel na prázdniny: mnohí z nich stratili svoje domovy. A nemajú prostriedky na ich obnovenie. Kto mal prostriedky, už sa vrátil. Mnohí sa snažili odísť do svojich štvrtí, ale potom boli nútení vrátiť sa k nám z dôvodov udalostí minulej jesene. Nie je psychologicky ľahké vrátiť sa na miesta, odkiaľ sme utiekli, zvlášť keď sme boli svedkami násilností.

Prajeme si, keď raz bude zvolený nový prezident a nová vláda, aby sa mohli vytvoriť podmienky pre návrat utečencov do normálneho života. Mnohé svetové organizácie majú rôzne iniciatívy, aby povzbudili a napomohli návrat do jednotlivých štvrtí a opustenie táborov. Budeme vás o tom informovať.

Zatiaľ – ktovie, dokedy to bude trvať! – náš konventuálny život pokračuje v rytme života tábora. Niekedy sú naše dni pokojné a skoro zabúdame na to, že vedľa nás žije 5000 ľudí; inokedy nám svoju prítomnosť dajú pocítiť a treba bez okolkov zakročiť. Mnohí sa nás pýtajú, odkiaľ berieme silu a zmysel tohto úseku cesty spolu s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou. Bez toho, aby som tu rečnil a ponúkal uhladené a „clerically correct“ odpovede, myslím, že sila a zmysel tohto dobrodružstva sa obnovuje každý deň, keď sa schádzame k modlitbe a – aby som to povedal karmelitánskym žargónom – modlíme sa. Karmelitán bez modlitby by bol ako Rím bez Kolosea, Paríž bez Eifelovky, Stredoafrická republika bez detí.

Každé ráno na svitaní a každý večer pri západe slnka sa naša komunita schádza na spoločnú modlitbu na hodinu a v tichu. Aj počas najťažších chvíľ vojny, aj keď ticho bolo prerušované bombami alebo streľbou, dokázali sme skoro vždy ostať verní tomuto zhromaždeniu. Aj utečenci vedia, že počas týchto dvoch chvíľ modlitby nás môžu vyrušiť len v nevyhnutných prípadoch: keď sa niekto ponáhľa narodiť sa alebo keď je pre niekoho čas zomrieť.

Keď sa modlíme, počujeme hluk z tábora utečencov až do kostola: je to akási zvuková kulisa, na ktorú sme si už zvykli, šum, ktorý nás nerozptyľuje ani nevyrušuje, práve naopak: podporuje našu modlitbu. Každý večer počas našej modlitby jedno dieťa prechádza táborom a kričí: „Petrole! Petrole!“ Toto dieťa nenašlo ložisko nafty v bohatom podzemí Stredoafrickej republiky, ale predáva kerosín do lámp, ktoré utečenci zapaľujú pred domami a premieňajú tak Karmel na prekrásny betlehem. Zatiaľ čo sa modlím, akoby som očakával jeho hlas a aj ho rád počúvam. Vždy mi pritom príde na um podobenstvo o desiatich pannách z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia. Päť z nich bolo múdrych a zaobstarali si zásobu oleja pre svoje lampy. Ostatných päť nebolo takých opatrných a uprostred noci sa ocitli bez oleja. Päť opatrných – pravdupovediac málo štedrých – odmietli im pomôcť a dokonca si ich začali doberať a pobádali ich, aby išli na trh. Ale bolo nemožné kúpil olej v tejto nočnej hodine.

U nás na Karmeli, už viac ako dva roky, je oleja dosť pre všetkých a možno ho nájsť v hociktorej hodine – cez deň či v noci. Ba dokonca vždy sa niekto nájde, kto ho príde predávať pred bránu nášho domu.

Cirkevní otcovia nemali pochybnosti: olej sú dobré skutky, láska, ktorá nesmie nikdy chýbať v lampe viery každého kresťana, a to aj v najtmavšej noci a dlhom čakaní.

Na Karmeli máme teda šťastie: je tu dosť oleja pre našu aj vašu lásku. A v ktorejkoľvek hodine dňa a noci. Ženích je vždy medzi nami. A vďaka vám a našim utečencom táto lampa ešte nezhasla.”

Federico Trinchero

Preklad Tatiana Berecká