Keď sa pýta Boh
Premiér Božieho kráľovstva začal ako neúspešný rybár. Chcel chodiť po vode ako jeho Učiteľ a takmer ho to potopilo. Potom sa stal samozvaným hovorcom Dvanástich. Trúfalec, ktorý sa nechcel vzdať prvenstva? Zdá sa, že protagonizmus ho natoľko vyčerpával, že kde mohol, tak spal (Tábor, Getsemani). A sníval o stánkoch, vyťahoval meč a odtínal uši… Počas Ježišovho umučenia sa natoľko zamotal do svojho strachu (aj zo slúžky!), že zaprel nielen jeho, ale i seba. Aj po dnešnom dialógu s Ježišom si o chvíľu vyslúži jeho usmernenie: „Choď mi z cesty, satan!“
Je dosť možné, že ho v skupine apoštolov nemali veľmi v láske. Čo však bolo v jeho srdci, vedel Ježiš. Pri Cézarei Filipovej začal klásť svojim učeníkom otázky. Bolo to o inom, ako keď sa ho donekonečna vypytovali oni. Majstrovi sa nedalo uhnúť, nanajvýš mlčať. Odpoveď na prvú Ježišovu otázku: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ bola pomerne ľahká. Hovoriť o názoroch iných bolo vždy zaujímavé a menej riskantné.
Druhá otázka bola ťažšia: „Čo si o mne myslíte vy?“ Museli ísť s farbou von. Napohľad bol Peter prostoducho unáhlený a nadšenec. Možno nastalo trápne ticho a Peter ho chcel zachraňovať. Možno sa chcel svojou odpoveďou aj trochu blysnúť. Vzhľadom na to, ako je do nás hriech doslova vmiesený, je možná kombinácia všetkého.
Keď Peter vyznal, že Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha, povedal maximum. Asi povedal aj to, čo ešte celkom nepochopil. Tento nevzdelaný, neohrabaný Peter vycítil, srdcom prečítal tajomstvo Ježiša. Objavil kľúč na chápanie Božieho kráľovstva. Práve na jeho oddanosti Ježišovi a jeho veci bolo „napálené“ mimoriadne svetlo Ducha Svätého. Ježišovi stálo za to, aby mu nezapočítal jeho kolízie, lebo v ňom videl číry bod: schopnosť poznávať srdcom.
Keď sa počas Ježišovho umučenia hlboko stretol so sebou samým, mohol sa ešte úprimnejšie ako doteraz stretnúť aj s Ježišom. Na jeho opravdivej oddanosti a pokornej dobrote – ako to vidíme v Skutkoch apoštolov – , vyzretých v Učiteľovej škole, mohol Ježiš založiť svoju Cirkev. Na jeho malosti.
Ako dobre, že aj dnes sú v Cirkvi maličkí. Oni sú jej pokladom. S pasiou robí Duch Svätý z kolísavých skaly, z naivných kľučiarov, z potopených kľúčové osobnosti, a tak buduje svoju kráľovsky poníženú Cirkev.
Dagmar Kráľová