Kde je Boh v utrpení?

Azda niektorým utkvela v pamäti výchovná metóda z čias detstva, formulovaná v podobe výstrahy: „Daj pozor! Nerob to, lebo Pán Boh ťa potrestá!“ Zaiste, úmysel takého varovania mal za cieľ zdôrazniť vyslovený príkaz, podporiť ho autoritou samého Boha. Účinky však boli devastujúce: karikatúra Boha ako detektíva a policajta a blok dôvery – pretože ťažko dôverovať Bohu, ktorého hlavnou črtou je trestajúca spravodlivosť. Niet divu, že dieťa formované podobnou metódou veľmi ľahko takého Boha opustí. Prečo by malo žiť v strachu?

Vnímanie Boha ako automaticky trestajúceho hriechy sa tiahne s ľudstvom jeho dejinami, Ježišovu dobu nevynímajúc. Evanjelium Tretej pôstnej nedele prináša Ježišovu reakciu na „udalosti dňa“. „Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali mu [Ježišovi] o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí“ (Lk 13, 1), píše stručne evanjelista. Možno si domyslieť, že so správou dotyční pridali i svoj komentár. Azda niečo v tom zmysle, že tí nešťastníci museli vykonať niečo hrozné, keď ich Boh tak potrestal. Dá sa to vybadať z Ježišovej otázky: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli?“ (13, 2). Samozrejme, že si to mysleli. A boli zaskočení, keď Ježiš dodal: „Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“ (13, 3). A vzápätí to i zdupľoval, aby nezostali na pochybách, že zle počuli.

Ak však utrpenie nie je Božím trestom, ako si to mysleli Ježišovi súčasníci a ako to zostáva v podvedomí mnohých i dnes, kde je Boh, keď človek trpí? Otázka, ktorá trápi najmä tých, čo zakusujú, že ich samých alebo niekoho z ich blízkych utrpenie doslova valcuje. Čo na to Božie slovo?

Úryvok z Knihy Exodus, ktorý sa číta spolu s uvedeným evanjeliom na Tretiu pôstnu nedeľu, hovorí o nezvyčajnom stretnutí Mojžiša s Pánom. Mojžiš počuje jeho hlas z horiaceho kra. Z kra, ktorý horí, no nezhára. Zaujímavý jav. Oheň, ničivá sila, kru neubližuje. Zdá sa, že Boh už týmto obrazom zjavuje niečo dôležité. Mojžišovi, ktorý sa vnútorne možno pýtal, kde je Boh, keď jeho vyvolený ľud trpí, Boh hovorí: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie… Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil…“ (Ex 3, 7. 8). Ide o vyjadrenie dôvernej blízkosti; samotné sloveso „poznať“ v biblickom zmysle značí mať osobnú, intímnu skúsenosť. Boh, dalo by sa povedať obrazne, „prežíva s ľudom“ jeho bolesť; zdieľa jeho utrpenie, lebo je to „jeho“ ľud. Vyjadruje to aj meno, pod ktorým sa zjavuje Mojžišovi: „Ja-som-ktorý-som.“ On je prítomný. Vždy. A tak prvý lúč svetla z nezhárajúceho kra odpovedá na položenú otázku: Boh je pri trpiacom, je s ním.

Pavlové slová z Listu Korinťanom, ktoré dopĺňajú trojicu liturgických čítaní, pripomínajú skúsenosť Izraela na púšti, na jeho ceste k slobode. Apoštol rozvíja význam a symboliku ich putovania: „… všetci prešli cez more a všetci boli v oblaku a v mori pokrstení v Mojžišovi, všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus“ (1 Kor 10, 1 – 4). Prepája skúsenosť Izraela v Starom zákone so skúsenosťou kresťana. V Božej starostlivosti o ľud na púšti vidí predobraz sviatostí, ktoré sú prejavom Božej vnútornej pomoci na ceste púšťou utrpenia. Prechod cez more znamenal záchranu Izraela pred vojskom faraóna, ktorý usiloval o život vyvoleného ľudu – tak ako krst zachraňuje od večnej smrti. Duchovný pokrm, čiže manna zas odkazuje na Eucharistiu, chlieb života. No a duchovná skala sprevádzajúca ľud – podľa rabínskeho výkladu skala, z ktorej pili Izraeliti na púšti, vskutku putovala spolu s nimi –, tá predstavuje Krista, sprevádzajúceho veriacich vo sviatostiach, ponúkajúc im živú vodu Ducha. Teda druhým lúčom osvetľujúcim miesto Boha v utrpení je jeho ponuka nevyčerpateľnej duchovnej posily.

Možno však kdesi v hĺbke zostáva sklamanie, že Boh utrpenie jednoducho nezničil. Sme presvedčení, že by nám to ušetrilo veľa síl. Možno… Utrpenie a bolesť zostávajú tajomstvom. Ani Ježiš neprišiel, aby vysvetľoval zmysel zla vo svete; prišiel, aby ukázal, ako mu čeliť. Vzal na seba kríž a utrpenie spôsobené zlom vykúpil. Dal mu svoju vnútornú hodnotu. Naznačuje to i jeden známy príbeh o palme. Na okraji púšte rástla malá palma. Zlomyseľný človek, ktorý šiel okolo, položil do jej koruny ťažký kameň. Palma sa všemožne pokúšala záťaž zhodiť, no bezvýsledne. Nevzdávala sa však a keď zistila, že kameň zhodiť nepôjde, šla koreňmi do hĺbky, aby si zabezpečila pevnú oporu. Tak narazila na podzemnú vodu, z ktorej čerpala silu, a začala rásť. Po čase sa stala najväčšou a najmohutnejšou palmou v okolí. Po rokoch tadiaľ opäť prechádzal ten zlomyseľník a očakával, že nájde dokaličený strom. Stál však pred mohutnou palmou, ktorá – ako hovorí príbeh – sa k nemu sklonila, ukázala kameň v korune a povedala: „Vďaka tvojej záťaži som sa stala silnou…“ Utrpenie a bolesť sa môžu stať príležitosťou k rastu.

Oveľa väčšou tragédiou než trpieť je však spôsobovať utrpenie a bolesť. A tak opakované upozornenie Ježiša: „… ak nebudete konať pokánie, všetci podobne zahyniete“ (Lk 13, 3. 5) upriamuje na potrebu osobného obrátenia od cesty zloby k Bohu. Obrátenia napríklad aj od povrchného „vyhrážania sa“ karikatúrou trestajúceho Boha k ohlasovaniu Boha, ktorý sa v  Kristovi stáva blízkym trpiacemu na tele i na duši, chorému i hriešnikovi, a neprestáva ponúkať cez sviatosti duchovnú posilu na rast.

Marek Vaňuš, verbista