Spiritualita krátkych slov

 

Obnova života Cirkvi sa vždy odvoláva na návrat ku koreňom, k začiatkom. Korene nesú strom, sú jeho základom a okrem toho cez korene prichádza vlaha a potrebné živiny. Tento jednoduchý obraz nám vysvetľuje, čo znamená návrat ku koreňom v živote Cirkvi. Ak chceme stáť pevne, nesmieme zabudnúť na korene, ktoré nás nesú.
Ak chceme čerpať životodarné látky, musíme doceniť úlohu koreňov, vidieť ich a počítať s nimi vo svojom živote. Hlavný nosný koreň zasväteného života smeruje k Ježišovi Kristovi, on bol prvý zasvätený (porov. Jn 10, 36). Ďalšie dôležité korene zasväteného života siahajú k príkladu apoštolov a prvej komunity kresťanov. Oni boli vždy vznešeným ideálom všetkých zasvätených osôb a ich spoločenstiev. Strom má celú spleť koreňov, a tak ďalšie korene zasväteného života smerujú k prvým Pánovi zasväteným pannám, vdovám, mučeníkom a askétom. A tu kdesi začínajú korene siahajúce aj k prvým pustovníkom, ale aj k mníchom spoločného života v Egypte, Palestíne, Sýrii, čiže v oblasti celého Blízkeho východu. Spiritualita otcov púšte patrí do pokladnice života Cirkvi. Tvorí duchovné bohatstvo našej kresťanskej duchovnosti a tradície.

Otcovia púšte

Kto sú otcovia púšte? Nazývame tak prvých egyptských mníchov, ktorí žili na púšti od tretieho po piate storočie. Okrem mnohých malých pustovní vytvorili aj tri veľké mníšske centrá: Nitriu, Skétis a Kelliu (od tohto slova sa odvodil aj iný termín kélia – cela, mníšska izba). Otcovia púšte boli väčšinou jednoduchí kresťania, ktorí chceli žiť svoju vieru radikálne a išli podľa príkladu prvých pustovníkov (zvlášť svätého Antona) na púšť. Len veľmi výnimočne sa stali aj kňazmi pre službu spoločenstvu pustovníkov. Váženejší mnísi dostali oslovenie otec (abba). Skúsenejších mníchov nazývali aj starcami, oni potom viedli mladších. Každý začínajúci mních sa musel pri niekom učiť, ako žiť tento špecifický spôsob života, a musel byť uvedený do umenia duchovného života.

 

Výroky otcov púšte

Väčšinu egyptských pustovníkov na púšti tvorili muži, ale máme aj príklady žien. Mali dar duchovného otcovstva či materstva skrze svoj príklad a slovo, vovádzali do hlbšieho duchovného života, poukazovali na pokušenia. Intenzívne sa venovali modlitbe, askéze a očisťovaniu svojho srdca. Navzájom sa povzbudzovali príkladom i slovami, ktoré sa tradovali z generáciu na generáciu. Snažili sa o svätosť, bohumilý život, o pokoru a dokonalú lásku. Preslávili sa nielen svätým životom, ale mnohými výnimočnými duchovnými darmi: uzdravovanie chorých, vyháňanie diablov, poznanie srdca človeka, zázraky. Medzi zvláštnymi schopnosťami mal výnimočné miesto dar rady. Preto sa stali aj vyhľadávanými duchovnými vodcami. Ľudia k nim prichádzali, často aj z veľkej diaľky, aby našli odpoveď na svoje životné otázky. Tieto ich duchovné rady sa tradovali hlavne medzi mníchmi od 3. storočia z generácie na generáciu a približne v 5. storočí boli spísané do rôznych zbierok nazývaných Apoftegmy svätých otcov, Paterikon, Gerontikon, Verbia Seniorum či Aegytiorum patrum sententiae.

Slovo apoftegma doslovne označuje výrok, často sa však v tradícii zachovalo v preklade ako slovo. Je to krátke duchovné poučenie alebo môže obsahovať príbeh otcov púšte. Nie každá apoftegma je rýdzim duchovným skvostom, niekedy sa v ňom odráža aj ľudské obmedzenie a duch doby, takže aj tu treba vedieť vyberať a rozlišovať.

 

Abba Pavol povedal: „Drž sa blízko Ježiša.“

 

Ktosi sa spýtal abbu Antona: „Čo mám robiť, aby som sa páčil Bohu?“ Starec mu odpovedal: „Dodržiavaj tieto moje príkazy: Kdekoľvek pôjdeš, maj stále pred očami Boha, čokoľvek budeš robiť alebo hovoriť, opieraj sa o Sväté písmo a kdekoľvek sa ubytuješ, tak už odtiaľ ľahko neodchádzaj. Tých troch vecí sa drž a budeš spasený.“

 

Abba Ján povedal, že svätí sú ako skupina stromov, ktoré prinášajú rôzne ovocie, ale sú napájané z toho istého zdroja. Spôsoby jedného svätca sa líšia od spôsobov iného, ale je to ten istý Duch, ktorý účinkuje v každom z nich.

 

Abba Mojžiš sa pýtal abbu Silvána: „Môže človek každý deň položiť nový základ?“ Starec odpovedal: „Ak sa bude usilovať, môže položiť nový základ v každom okamihu.“

 

Jeden brat mi povedal: „Očakávanie Pána? Hľa, v čom ono spočíva: Srdce je nasmerované k Pánovi, keď človek volá: Ježišu, zmiluj sa nado mnou. Ježišu, pomôž mi. Chválim ťa, môj živý Bože, v každom čase. A dvíha čoraz viac oči srdca k Pánovi, keď hovorí tieto slová.“

 

Istý brat povedal abbovi Teodorovi: „Chcem splniť prikázania.“ Starec mu povedal to, čo mu hovoril abba Theonas: „Chcem naplniť svojho ducha Bohom.“

 

Počul som, ako veľký abba Agaton hovoril: „Pán mi stále ukazuje cestu, po ktorej mám kráčať.“

 

Jeden čerstvo obrátený mladý muž sa opýtal starca: „Otče, a to sa teraz budem musieť úplne zrieknuť sveta?“ – „Neboj sa,“ odpovedal starec. „Ak bude tvoj život skutočne kresťanský, svet sa okamžite zriekne teba.“

Metod Lukačik, redemptorista