Biblia v rukách zasvätených

Prečo táto napohľad ošumelá téma, veď naše formačné projekty sú prešpikované Svätým písmom? To je síce výborné, no za pozornosť stojí aj syntetický pohľad na Písmo, ktorý by mal posilniť jeho formačnú silu v dozrievaní každého zasväteného.

Napredovaním v našom zasvätení stále viac zisťujeme, že Písmo nás učí rozpoznávať Božiu prítomnosť v našom živote. Ako Boh koná nielen v dejinách, ale aj v mojom, tvojom osobnom živote. Okrem teologického posolstva má aj intenzívne antropologické posolstvo, teda učí ma nielen kto je Boh a aký je Boh, ale aj to, kto som ja.

Na svojej ceste zasvätených, najmä keď prechádzame prívalmi života, máme dve také zábradlia. Jedným – dajme tomu po pravej ruke – sú naše stanovy, regula, tradícia a osvedčené prvky duchovného života. Po ľavej ruke máme k dispozícii inšpirácie a smerovky na nové oblasti. Napríklad na moderné humanitné smery, spoločenské vedy, rôzne kurzy a skúsenosti.

K tomu všetkému však potrebujeme aj kráčať s pevnou pôdou pod nohami, ktorou je pre nás Písmo. Bohužiaľ, nánosy odcudzenia voči Biblii z minulosti v nás ešte stále pretrvávajú. Puto toho dôverne familiárneho vzťahu, aký k Písmu mali napríklad cirkevní otcovia, mníšske rády či svätci typu Františka Assiského, dokonca i bratia protestanti, sme stratili.

I. Prečo čítať Písmo

Odcudzenie Biblii sa často týka najmä nás, aktívnych zasvätených, ktorých zakladatelia žili a účinkovali v dobe, keď sa Biblia zoči-voči silnej polemike zo strany prudkého vedeckého pokroku zdôrazňovať nemohla. Takto neraz i my nosíme v sebe rozpaky, pochybnosti alebo obavy pravidelne ju otvárať. A pritom Biblia je skromná, prijíma všetky možné prostriedky, len aby sa nám priblížila. Prečo by mal zasvätený Bibliu otvárať čo najčastejšie?

1. Opora v povolaní

Ponajprv, Písmo je ozajstnou, solídnou, pevnou oporou v našom povolaní. Niekedy je v našich spoločenstvách, bohužiaľ, viac odchodov ako príchodov. Každý z nás pozná nejakú tú krízu: smrť niekoho blízkeho, preložia ma, dajú mi inú zodpovednosť či dostanem nového predstaveného s celkom iným štýlom. Aj vtedy našim záchranným pásom zostáva Písmo.

A ak je náš zasvätený život dáky bez krvi či otrávený, Písmo je pre naše vnútro ako krvná konzerva alebo naopak, dialýza. Podľa momentálnej osobnej potreby. Lebo v živote zasväteného má Písmo ústrednú úlohu, je návratom k tomu, čo je podstatné v našom živote. Návratom k hľadaniu Boha, ktoré nás priviedlo k zasväteniu a návratom ku kristologickému jadru nášho života.

Pápež František vo svojej knihe Sila povolania hovorí: „Zasvätený život, v ktorom nie je prítomný Ježiš so svojím slovom v evanjeliu, nefunguje.“

2. Magnet pre povolania

Na druhom mieste možno spomenúť, že Písmo vždy priťahovalo a bude priťahovať nové povolania. Stačí spomenúť miesto evanjelia pri totalitných povolaniach: ako ho stále žmolili, nosili so sebou. Ako nad ním spolu sedeli a vyhutovali.

Písmo totiž živí nielen zasvätenie, ale aj naše krstné povolanie, z ktorého zasvätenie sa Bohu vyrástlo. Ba dokonca živí i základ toho všetkého – povolanie k životu. Veď koľko mladých stráca zmysel pre hodnotu života. Zasvätením jadro svojho povolania, ktorým sú život a krst, predsa nestrácame, ale napĺňame.

Vynakladáme toľko námahy na pastoráciu povolaní, a pritom najmocnejšiu zbraň máme na svojom stole. Písmo bolo a bude magnetom pre nové povolania. To však neznamená poslúžiť si tu i tam nejakým evanjeliovým textom pre mladých alebo zahviezdiť peknou prednáškou či akože lectiom divina. Keby sme mladých vovádzali pravidelne a hlboko do Písma, je dosť možné, že by sa povolania rodili samé a trvalé, tie najvernejšie povolania – bok po boku s manželskými, ktoré sú tiež prepotrebné.

3. Nástroj obnovy

Aj nás učili, že obnova rehoľného života je v návrate ku charizme. A je to tak správne. Návrat k duchu zakladateľov trochu pomohol, ale… ako hovorí pápež František v spomínanej knihe: Je to o návrate k jadru toho, čo hýbalo našimi zakladateľmi? A zaobíde sa to bez evanjelia?

Darmo by sme vo svojom spoločenstve pestovali, obrazne povedané, veľký kvet charizmy, ale posadili ho do maličkého kvetináča s malým množstvom evanjeliovej pôdy. Zistíme, že naša charizma postupne vädne.

Našu permanentnú formáciu pápež František stavia na štyri stĺpy: duchovný život, komunitárny život, štúdium a apoštolát. A v štúdiu zasvätených má zaiste prvé miesto Sväté písmo. Prvenstvo však má aj v duchovnom živote. Čiže to sú hneď dva dôvody na zbližovanie sa s Písmom v každej etape formácie.

Koľko plodných hnutí a duchovných rodín, inšpirovaných evanjeliom, vzniká vo svete i dnes! Možno aj vás fascinuje, že na celom svete sa nové hnutia k autentickému životu – ku ktorým treba pripočítať často aj naše spoločenstvá po totalite – prebudili vždy na základe horlivého kontaktu s Písmom. Na tom sa nič zmeniť nedá. Nič múdrejšie sa nevymyslí.

Dovoľte mi jeden napoly saleziánsky príklad. O prvom nástupcovi dona Bosca, dnes už blahoslavenom Michalovi Ruovi sa hovorievalo, že je živou regulou a že keby saleziáni stratili svoje pravidlá, stačilo by sa pozerať na neho, čo robí. Benedikt XVI. v encyklike Verbum Domini hovorí, že každý zasvätený by mal byť živou exegézou evanjelia (VD 83). Čiže nielen obrazom, dokumentom o Písme, ale aj jeho vysvetľovaním tým, ku komu je poslaný.

Poviete si: „Ale veď Písmo máme v rukách každý deň, a nič zvláštne sa nedeje!“ Áno, dostávame denne veľa rôznych kúskov z Božieho slova: pri svätej omši a pri liturgii hodín ani nehovoriac. To všetko je veľa, veľmi veľa, no pre zasväteného je to len životné minimum. Taký liturgický šalát na prežitie, detská strava, o ktorej hovorí svätý Pavol, čo nás vo vzťahu k Písmu často robí pasívnymi. A zabúdame nad Pánovým slovom žasnúť či nájsť si niekoho, s kým sa budeme v čítaní Písma navzájom povzbudzovať.

Písmo pre zasvätenéhoje ako chlieb, ktorý zasvätený denne krája a denne sa z neho sýti. Je ako voda, ktorá hasí jeho existenciálny smäd. Ako oheň, ktorý rozpaľuje jeho vyschnuté kosti, atď.

Skúsme hľadať odpoveď, čo by nám mohlo pomôcť stretávať sa i dnes  tak ozajstnejšie s Pánovým slovom. Oprášme si zopár skúseností od svätých i menej svätých, ako sme aj my, o tom, ako sa zblížiť so Svätým písmom viac.

II. Ako Písmo čítať

V prvom rade s vierou, láskou a nádejou. Nestačí len viera, ani len láska, je dobré si udržiavať aj nádej v jeho silu. Sú to tri kráľovné, ktoré chodia spolu. Hneď vzápätí čítajme Písmo svojím jedinečným, originálnym, nenapodobniteľných štýlom, ku ktorému svoju Cirkev, mňa i teba osobne, podnecuje Duch Svätý. Skúsme si v ďalšom zhrnúť do siedmich bodov, ako Písmo čítať prakticky.

  1. Pre toho, kto nemá rád pravidlá, tak stačí aj prvé pravidlo, také podstatné: čítať ho pravidelne. Lebo ak by som aj veľmi rýchlo a veľa z neho čítal, nemôžem si ho načítať do zásoby. S Písmom je to podobne, ako to bolo s mannou alebo s Eucharistiou, treba sa ním živiť každodenne. Nedá sa čítať ani nejako karieristicky, lebo sa pokazí, ako voľakedy manna nazbieraná pre nasledujúci deň.
  2. Druhé, podrobnejšie a zároveň veľmi dôležité pravidlo, je čítať Písmo kontinuálne, čiže celé v kuse, tak postupne. Napríklad počnúc Markovým evanjeliom prejsť celý Nový zákon, potom pokračovať Starým zákonom od Knihy Genezis až po Knihy Machabejcov. Lebo nestačí náhodné otváranie Písma ani čítanie obľúbených statí v ňom, ba ani sledovanie liturgických textov nestačí, ak chceme nadobudnúť solídny, hlboký vzťah s ním. Veď napríklad je rozdiel mať za hrsť perličiek – ako hrsť krásnych citátov a statí – a je rozdiel mať šperky. A tie biblické šperky sú navlečené na niti kontinuálneho čítania.
  3. Teraz niečo nepopulárne: čítajme Písmo akoby s lupou, s úvodmi aj poznámkami. Ako objavitelia či zlatokopi, ktorí sa radujú z každého zrniečka, čo namáhavo vyryžovali.

Dobré úvody pomáhajú identifikovať žáner biblickej knihy. Ani poznámky nie sú dáke mienky, dohady, ale fakty a pomôcky na porozumenie textu. Pomáhajú nám pochopiť prepotrebné súvislosti, na ktoré by sme sami došli iba s veľkou námahou. Žiaden komentár ani kázeň nám nenahradí osobné čítanie Písma samotného.

4.Stanovme si, kedy a koľko: pravidelné dávky (ako scriptura v seminári). Veď nikdy nie je dosť štúdia Písma a neskôr nám môže chýbať to, čo sme nečítali dnes.

Tomu pomôže, ak postupne, každodenne čítame napríklad jednu, tri či päť kapitol denne, lebo každý štýl má svoje výhody. Ak rozjímam spolu s komunitou nad textami z liturgie, možno dajme tomu čítať 3 – 5 kapitol denne, aby som nadobudol poznanie Písma v jeho súvislostiach. Ak chcem aj meditovať z toho, čo som prečítal, tak stačí jedna kapitola denne, aj s poznámkami alebo starostlivo vybraným komentárom.

5.Čo by som z celého srdca odporučila, je: neznepokojovať sa, ak nerozumiem, ale čítať ďalej aj vtedy, keď sa text zdá akoby v cudzej reči. Čítať ho tak, ako viem. Po svojom. Veď aj čítať Písmo sa učíme jeho čítaním. Tak sa čítanie stáva výrazom viery a lásky. A modlitbou. Je to podobne ako pri adorácii, keď nie vždy cítime posilu z modlitby hneď počas nej. Písmo totiž nemôžeme ovládnuť. Vždy nás bude presahovať, a to nás udržuje v pokore.

S čítaním Písma je to ako pri hre s dámou. Najprv je hra ťaživá, nudná, kým sa náš pešiačik krok po kroku neprebojuje domov a stane sa všestranne pohyblivým na šachovnici. Aj pri čítaním Písma si spočiatku musíme ťažkosti preskákať, no potom príde radosť z voľného pohybu v ňom. Budeme vnímať konkrétne úryvky Písma plasticky, trojrozmerne, naživo. A jeho výklad sa aj bez kníh bude rodiť v našom vnútri.

6.Pri čítaní je dobré používať pomôcky: mapy, schémy, prehľady, ale aj značky, ceruzky, pásky a nálepky podľa osobného vkusu, lásky a inšpirácie. Voľakedy nám nedovoľovali ani čiaročku urobiť v knihe – bolo to proti chudobe. No dnes využime všetky prostriedky v tejto roztrieštenej dobe, aby sme sa vedeli vložiť do Písma a Písmo vložiť do nás.

Využime všetko, čo nám pomôže skladať si Písmo vo svojom srdci v celosti. Vo svojom liste zo 17. januára 2019 nás pápež František pozýva k prehĺbenému poznaniu aj našich židovských koreňov, ktoré podľa jeho slov veľmi potrebujeme. Treba nám dobre porozumieť nielen Novému, ale aj Starému zákonu, čo sa bez kontinuálneho čítania nedá.

7. A napokon je dôležité čítať Písmo integrálne, celou bytosťou, a nie iba očami. Zapájať do čítania čo najviac svojich zmyslov. Čítať nielen mysľou, ale i srdcom. Ba aj životom podľa neho. Lebo žijúc podľa Písma ho pochopíme najlepšie.

Najmä nezabúdajme do čítania zapájať svoje srdce, emócie. Chrániť si v sebe plamienok lásky k Pánovmu slovu takým svojím, osobitným spôsobom. Znamená to vedieť sa z Písma tešiť, oddychovať s ním, radovať sa z neho. Tešiť sa naň ako na zákusok, na dezert.

Ide o to, aby sa Pánovo slovo dostalo do nášho vnútra, nie povrchných, ale do hlbokých emócií; tam, kde v nás sídli Boh, čiže do úrodnej Božej pôdy nášho srdca. Až potom začne v nás konať ono samé. A budeme sa môcť s ním zliať v objatí.

Ak budeme čítať Písmo celistvo a pravidelne, zakúsime jednu osobitnú radosť. A síce ako sa jeden text z Písma odráža v mnohých ďalších a komentár k tej stati bude ako snežienka klíčiť i v mojom vnútri. Aj bez kníh. Bude sa v nás rodiť radosť zo svetla, tepla, posily a nádhery Božieho slova.

Poznáte kaleidoskop? Práve pri takomto čítaní Písma zbadáme, ako sa zo zopár ľudských slov, ako zo sklíčok kaleidoskopu, pomocou zrkadiel Ducha vytvoria v nás nádherné obrazy.

III. Ovocie čítania Písma

A napokon sme pri ovocí pravidelného čítania Svätého písma. Okrem toho posledného ovocia – čiže radosti z nových súvislostí v ňom – sme už na začiatku naznačili dvojaké, veľmi silné ovocie Písma: obnovu zasväteného života a nové povolania. Je to také spoločné a prepotrebné ovocie. No teraz nám pôjde predovšetkým o tretí druh ovocia, o to dôverné, po ktorom všetci bez rozdielu prahneme: je ním intimita s Bohom v modlitbe.

Písmo vstupuje do našej modlitby prostredníctvom liturgie a osobného čítania. No nemôžem si zamieňať osobný vzťah s Písmom za ten spoločný. Moja modlitba má mať dve živé, životodarné ramená – spoločnú modlitbu i osobnú – jedna bez druhej funguje len s ťažkosťami. Potrebujeme mať oba stĺpy: aby Pán mohol hovoriť celému spoločenstvu, ale aj mne osobne. Inak hrozí intimizmus alebo formalizmus, a to je pramálo. Je to práve Písmo, ktoré nám pomáha túto dvojkoľajnosť liečiť a obe ramená modlitby spájať.

Existujú i pre mňa dve cesty osobného zblíženia sa s Bohom: modlitba a Sväté písmo. Ktorú si vyberiem? A čo tak spojiť obe? Nebude to najistejšia cesta – ako dva v jednom? A dajú sa vôbec modlitba a Písmo oddeliť? Písmo je školou modlitby,otvára srdce pre modlitbu. Ukazuje mi, ako sa modlil Abrahám, Mojžiš, Eliáš, Mária, Ježiš… Rozpráva o tom, kde sa modlia, kedy sa modlia, koľko sa modlia, prečo a za čo sa modlia.

Potrebujem si Písmo vo svojom vnútri poskladať ako puzzle. Aj osobným zblížením sa s postavami Písma lepšie pochopím Krista, aby som v Písme ja sám nachádzal Kristovu tvár. Totiž Písmo cirkuluje v mojej modlitbe ako krv v tele: predchádza ju, preniká ju i sprevádza.

Čítanie a modlitba s Písmom majú enormný dosah na môj vnútorný, duchovný život. Môžu ma zachrániť pred formalistickou modlitbou, alebo lacnými pobožnosťami. A, samozrejme, pred pokušením zanechať modlitbu, keď sa mi v nej nebude dariť. Lebo ak budem verne čítať Božie slovo, moja duša určite zatúži modliť sa. Tak inak, novým spôsobom, z hĺbky mojej ozajstnosti.

Dnes je móda nechať sa inšpirovať kontemplatívnymi spiritualitami v modlitbe a je to tak správne. Lebo nie vždy vieme – najmä my, aktívni rehoľníci – využiť dobre čas tichej, osobnej modlitby. Mnísi, zvlášť teraz populárny otec Hieronym, trapista, po celoživotnom štúdiu i zápase v chápaní a uplatňovaní kontemplatívnej modlitby, nám radí počas nej tri veci. Striedať trochu čítania, modlitbové ticho a opakované invokácie. Má skúsenosť, že inej cesty rastu v kontemplatívnej modlitbe niet. A je dobré, ak dva slovné momenty v nej, ktorými sú čítanie a invokácie, pramenia z Písma. Presne v tomto momente sa pre nás zasvätených spája lectio divina s adoráciou.

Otvárajme teda Písmo ako našu osobnú kaplnku, dvere do svätyne Božieho srdca, do svätyne nášho srdca i srdca Cirkvi. Aby sme v ňom hľadali a našli tvár toho, koho miluje naša duša.

(Príspevok odznel 2. 2. 2019 na Dni zasvätených v Nitre)

Dagmar Kráľová, FMA
Foto: Amy Tran / Unsplash

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2019.