Katalóg potrebných cností vhodný aj pre zasvätených

Prinášame plné znenie „katalógu potrebných cností“, ktorý Svätý Otec František adresoval členom Rímskej kúrie pri zvyčajnom predvianočnom stretnutí vo Vatikáne, dňa 21. decembra 2015 v Klementínskej sále. V pôvodnej talianskej verzii ide o akrostichové rozvinutie dvanástich písmen slova „misericordia“ – milosrdenstvo.
1. Misionárskosť a pastoračnosť. Misionárskosť je to, čo robí kúriu úrodnou a plodnou a je toho prejavom; je skúškou účinnosti, efektívnosti a autentickosti našej práce. Viera je dar, no miera našej viery sa skúša aj tým, ako sme schopní ju komunikovať.* Každý pokrstený je misionárom Dobrej zvesti hlavne svojím životom, svojou prácou a svojím radostným a presvedčivým svedectvom. Zdravá pastoračnosť je prepotrebná cnosť špeciálne pre každého kňaza. Je to každodenný záväzok nasledovať Dobrého pastiera, ktorý sa stará o svoje ovečky a dáva svoj život pre záchranu života druhých. Je to meradlo našej činnosti kúrie a ako kňazov. Bez týchto dvoch krídel by sme nemohli nikdy lietať a ani dosiahnuť blaženosť «verného sluhu» (porov. Mt 25,14-30).
[*Pozn.: «Misijné poslanie sa totiž netýka len geografických území, ale aj národov, kultúr i jednotlivých osôb práve preto, že „kraje“ zeme viery neprechádzajú iba ľudskými mestami a tradíciami, ale srdcom každého muža a ženy. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil ako misijnú úlohu zvlášť úlohu rozširovania hraníc viery týkajúcu sa jednotlivých veriacich, ako aj všetkých kresťanských spoločenstiev» (Posolstvo k Svetovému dňu misií 2013, 2).] 2. Spôsobilosť a prezieravosť. Spôsobilosť vyžaduje osobné úsilie nadobudnúť nevyhnutné schopnosti a predpoklady pre čo najlepší výkon úloh a činností s intelektom a intuíciou. Ide proti konexiám a podplácaniu. Prezieravosť je pripravenosť mysle na to, aby porozumela situáciám a postavila sa k nim múdro a kreatívne. Spôsobilosť a prezieravosť vyjadrujú tiež našu ľudskú odpoveď na Božiu milosť, keď sa každý z nás riadi tým známym príslovím: „robiť všetko tak, ako keby Boha nebolo, a následne nechať všetko na Boha, akoby tu mňa nebolo“. Je to správanie sa učeníka, ktorý sa denne obracia na Pána týmito slovami nádhernej Univerzálnej modlitby pripisovanej pápežovi Klementovi XI.: „Veď ma svojou múdrosťou, riaď ma svojou spravodlivosťou, povzbudzuj ma svojou dobrotou, chráň ma svojou silou. Odovzdávam ti, Pane, moje myšlienky, aby smerovali k tebe; slová, aby boli o tebe; činy, aby boli podľa teba; súženia, aby boli pre teba“ (Missale Romanum, vyd. 2002)
3. Duchovnosť a ľudskosť. Duchovnosť je nosným stĺpom akejkoľvek služby v Cirkvi a v živote kresťana. Ona je to, čo živí celú našu prácu, podopiera a ochraňuje ju od našej ľudskej zraniteľnosti a každodenných pokušení. Ľudskosť je to, čo stelesňuje pravdivosť našej viery. Kto sa zrieka vlastnej ľudskosti, zrieka sa všetkého. Ľudskosť je to, čo nás odlišuje od strojov a robotov, čo necítia a nezažívajú pohnutie. Ak je nám zaťažko ozajstne plakať alebo sa srdečne smiať – sú to dva znaky, však? – tak sa začal náš úpadok a náš proces zmeny z „ľudí“ na niečo iné. Ľudskosť značí vedieť ukázať jemnosť, blízkosť a zdvorilosť voči všetkým (porov. Fil 4,5). Duchovnosť a ľudskosť, aj keď sú vlastnosťami vrodenými, predsa sú potenciálom, ktorý možno rozvinúť do plnosti, možno ich neustále napĺňať a každodenne preukazovať.
4. Príkladnosť a vernosť. Blahoslavený Pavol VI. pripomenul Kúrii „jej povolanie k príkladnosti“ v roku 1963 (Príhovor k Rímskej kúrii, 21. septembra 1963). Príkladnosť pre vyhnutie sa škandálom, čo zraňujú duše a ohrozujú dôveryhodnosť nášho svedectva. Vernosť nášmu zasväteniu, nášmu povolaniu, pamätajúc vždy na Kristove slová: «Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom» (Lk 16,10) a «Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» (Mt 18,6-7).
5. Racionálnosť a láskavosť. Racionálnosť slúži na vyhnutie sa emocionálnym výstrednostiam a láskavosť na vyhnutie sa excesom byrokracie, programovania a plánovania. Sú nevyhnutnými danosťami pre rovnováhu osobnosti: «Nepriateľ – a opäť citujem sv. Ignáca, prepáčte mi – nepriateľ dobre sleduje, či je duša hrubá alebo jemná; ak je jemná, chce ju zjemniť až do krajnosti, aby ju tak mohol oveľa viac sužovať a zmiasť» (porov. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 349). Každé preháňanie je znamením akejsi nerovnováhy, či už preháňanie v racionálnosti alebo v láskavosti.
6. Dobromyseľnosť a odhodlanie. Dobromyseľnosť, ktorá robí obozretnými pri posudzovaní, schopnými strániť sa impulzívnych a unáhlených činov. Je to schopnosť vydať to najlepšie z nás samých, z ostatných a zo situácií a konať s pozornosťou a pochopením. Znamená to robiť iným to, čo by si chcel, aby robili tebe (porov. Mt 7,12 a Lk 6,31). Odhodlanie je konanie s pevnou vôľou, s jasnou víziou a s poslušnosťou voči Bohu a iba pre najvyšší zákon spásy duší (salus animarum – porov. CIC, kán. 1725)
7. Láska a pravda. Dve neoddeliteľné cnosti kresťanského života: „činiť pravdu v láske a žiť lásku v pravde” (porov. Ef 4,15).* ‎Až tak neoddeliteľné, že láska bez pravdy sa stáva ideológiou deštruktívneho dobráctva a pravda bez lásky sa stáva slepým „sudcovstvom“.
[*Pozn.: «Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva. … Je to sila, ktorá má svoj pôvod v Bohu, večnej Láske a absolútnej Pravde. … Tu pramení potreba spájať lásku s pravdou a to nielen v línii, ktorú naznačil sv. Pavol – „veritas in caritate“, pravda v láske, (Ef 4,15), ale aj v opačnej a navzájom sa dopĺňajúcej: „caritas i veritate“, láska v pravde. Pravdu treba hľadať, nachádzať a vyjadrovať v „ekonómii“ lásky, no i lásku treba chápať, hodnotiť a žiť vo svetle pravdy» (Benedikt XVI., Caritas in veritate, 1-2).] 8. Čestnosť a vyzretosť. Čestnosť je poriadnosť, bezúhonnosť a konanie s absolútnou úprimnosťou voči sebe samým i voči Bohu. Kto je čestný, nekoná poriadne len pod dohľadom dozorcu či nadriadeného; čestný sa nebojí byť prekvapený, lebo nikdy nepodvádza toho, kto mu dôveruje. Čestný nie je nikdy svojvoľný voči jemu zvereným osobám či veciam, tak ako onen «zlý sluha» (Mt 24,48). Čestnosť je základ, na ktorom spočívajú všetky naše ďalšie vlastnosti. Vyzretosť je snaha dosiahnuť harmóniu medzi našimi fyzickými, psychickými a duchovnými schopnosťami. Je cieľom a výsledkom procesu rozvoja, ktorý sa nikdy nekončí, a ktorý nezávisí od nášho veku.
9. Zdvorilosť a pokora. Zdvorilosť je vlastnosťou ušľachtilých a jemných duší; osôb, čo sa vždy snažia preukázať opravdivú úctu voči ostatným, voči ich úlohe, voči nadriadeným i podriadeným, voči činnostiam, voči dokumentom, voči tajomstvu a voči rezervovanosti; osoby, ktoré vedia počúvať pozorne a hovoriť kultivovane. Pokora je na druhej strane cnosť svätých a osôb naplnených Bohom, tých, ktorí čím viac rastú na významnosti, tým viac v nich rastie vedomie, že sú ničím a nič nemôžu spraviť bez Božej milosti (porov. Jn 15,8).
10. Nezištnosť a pozornosť. – Mám zlozvyk v neologizmoch, že? [Pozn. prekl.: Narážka na taliansky novotvar „doviziosità”, ktorý možno preložiť ako „nezištná štedrosť“.] – Čím viac máme dôveru v Boha a v jeho prozreteľnosť, tým viac máme nezištnej štedrosti ducha a otvorenosti k dávaniu, vediac, že čím viac sa dáva, tým viac sa získava. V skutočnosti je márne otvoriť všetky Sväté brány všetkých bazilík sveta, ak brána nášho srdca je zavretá pred láskou, ak naše ruky nie sú ochotné dávať, ak naše domovy nie sú otvorené pre pohostinnosť a ak naše kostoly sú nie sú otvorené vľúdnemu prijatiu. Pozornosť je dbaním na detaily a ponúknutím toho najlepšieho z nás, a neustálou ostražitosťou voči našim zlozvykom a nedostatkom. Sv. Vincent de Paul sa modlieval takto: «Pane, pomôž mi hneď si všimnúť tých, čo sú mi nablízku, tých, čo sú ustarostení a dezorientovaní, tých, čo trpia nedávajúc to najavo, tých, čo sa cítia nechcene osamotení.»
11. Nebojácnosť a pripravenosť. Byť nebojácnym znamená nenechať sa zastrašiť pred ťažkosťami, tak ako Daniel v jame levovej, ako Dávid pred Goliášom. Znamená to konať s odvahou a odhodlaním a bez vlažnosti, tak «ako dobrý vojak» (2 Tim 2,3-4). Znamená to vedieť spraviť prvý krok bez meškania ako Abrahám a ako Mária. Naopak pripravenosť znamená vedieť konať slobodne a pružne, bez naviazanosti na pominuteľné materiálne veci. Žalm hovorí «Ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce» (Ž 61,11). Byť pripravený značí byť vždy na ceste tak, že sa nikdy nezaťažíme hromadením zbytočných vecí a zatváraním sa do vlastných plánov a nenecháme sa riadiť ctižiadostivosťou.
12. A napokon, spoľahlivosť a triezvosť. Spoľahlivý je ten, čo vie dodržiavať záväzky s vážnosťou a dôveryhodnosťou, či už pod dohľadom, ale najmä, keď je sám; je to ten, čo vyžaruje okolo seba pokoj, lebo nikdy nezrádza dôveru toho, kto mu ju udelil. A v neposlednom rade tohto zoznamu je triezvosť, čo je schopnosť odmietnuť povrchnosť a odolávať dominantnej konzumnej logike. Triezvosť je rozvaha, jednoduchosť, dôraz na podstatu, rovnováhu a striedmosť. Triezvosť je hľadením na svet Božími očami, s pohľadom chudobných a zo strany chudobných. Triezvosť je životný štýl*, ktorý považuje dať prednosť druhému za hierarchický princíp a vyjadruje ľudskú existenciu v zmysle starostlivosti a služby voči ostatným. Kto je triezvy, je vo všetkom statočný a zameraný na podstatu, lebo vie ako sa uskromniť, ako veci nahradiť, recyklovať, opraviť a ako žiť so zmyslom pre mieru.
[*Pozn.: Ján Pavol II. v príhovore pri Anjel Pána 9. júla 1989: «Vyjadrenie ‚Ježišovo Srdce‛ hneď privádza na myseľ Kristovu ľudskosť a zdôrazňuje v nej bohatstvo citov, spolucítenie s chorými, prednostnú lásku k chudobným, milosrdenstvo voči hriešnikom, nežnosť k deťom, neochvejnosť v odsudzovaní pokrytectva, pýchy a násilia, umiernenosť voči odporcom, zapálenosť za Pánovu slávu a jeho zvelebovanie za jeho milostivé, tajuplné a prozreteľné plány…, vzťahuje sa ďalej na Kristov zármutok z Judášovej zrady, jeho tieseň v osamotenosti, úzkosť pred tvárou smrti, synovskú a poslušnú odovzdanosť do Otcových rúk. A hovorí predovšetkým o láske, ktorá nezastaviteľne prýšti z jeho vnútra: nekonečnej láske k Otcovi a bezhraničnej láske k človeku».] (Zdroj: RV; -bp, jb-)

foto:archív zz