Karmelitánska Tereziánska Únia

0 Sekulárne inštitúty

Predstavujeme ďalší zo sekulárnych inštitútov, ktorého členovia žijú a šíria Kristovo evanjelium prostredníctvom karmelitánskej spirituality.

 Tereziánsky Karmel

Karmelitánsky rád, ktorého vznik datujeme do 12. storočia, sa rýchle rozšíril do celej Európy. Po období dekadencie počas renesancie nabral nový rozlet v 16. storočí so svätou Teréziou z Avily a svätým Jánom od Kríža.

V roku 1562 svätá Terézia dáva vznik úplne kontemplatívnej forme ženskej vetvy s prevratným apoštolským duchom. Chce, aby sa jej sestry obetovali a modlili sa za svet, ktorý horí, a aby podporovali prácu misionárov, ktorí bojujú v prvej línii. Takto vznikajú v Španielsku karmelitánky, ktoré sú dnes prítomné na celom svete.

Širšia rodina

Počas mnohých rokov sa karmelitánska rodina obohacuje o nových svätých (Terézia z Lisieux, Alžbeta od Najsvätejšej Trojice, Edita Steinová) a o nové formy života, ktoré zdieľajú ten istý ideál. Vplyv Karmelu sa rozširuje do rôznych oblastí apoštolátu: vyučovanie, misie, starostlivosť o chorých, a pod. Nové inštitúty, ktorých zdrojom je kontemplatívny a apoštolský ideál, ho šíria a vždy viac obohacujú. Od tridsiatych rokov minulého storočia vznikajú v karmelitánskej rodine niektoré sekulárne inštitúty. S nimi kontemplácia schádza „z hory“, aby naplnila cesty ľudí a  posvätila spoločnosť zvnútra. Karmelitánska únia je jedným z týchto sekulárnych inštitútov.

Karmelitánska únia

Karmelitánska únia vznikla v r. 1947 pri sanktuáriu Panny Márie Karmelskej v Capannori pri meste Lucca (Taliansko) z inšpirácie karmelitánskeho pátra Luigiho od Nepoškvrnenej Panny Márie (1911 – 1983). Prvá myšlienka sa mu v srdci zrodila, lebo pre karmelitánskych seminaristov bolo potrebné, aby ich na ceste zasväteného života materinsky sprevádzali zasvätené ženy. Tak ako bola Mária vedľa Krista, mali ich aj ony sprevádzať na ich ceste duchovného povolania a podporovať ich v nastávajúcom apoštolskom pôsobení.

Na prorockú inšpiráciu pátra Luigiho odpovedali – s odvahou pionierov – niektoré dievčatá z Florencie, vedené Giuseppinou Mulinacci (1896 – 1987). Semienko rástlo a zveľaďovalo sa v obete, vo vrúcnej láske, odvahe a bezhraničnej dôvere v Prozreteľnosť.

Cirkevné schválenie

Arcibiskup mesta Lucca už v r. 1951 vyhlásil Karmelitánsku úniu za Nábožné zhromaždenie (Pia Unione) a v r. 1960 rodina Karmelitánskych spolupracovníčok (toto bolo ich prvé meno) bola uznaná za sekulárny inštitút a  oficiálne pričlenená ku karmelitánskemu rádu.

 Formy prináležitosti a rozšírenie

Od svojho generálneho zhromaždenia v r. 1969 inštitút ponúka dve formy prináležitosti: ako zasvätené a ako pričlenené (aderentné).

Zasvätené sú členkami v plnom rozsahu tam, kde žijú a pracujú vo svojej profesii.

Aderentné sú tie, ktoré žijú svoje kresťanské povolanie v duchu inštitútu, bez záväzkov formálneho zasvätenia (vydaté, vdovy a slobodné, orientované viac-menej k manželstvu).

Inštitút, uvedomujúc si stále viac svoje povolanie v Cirkvi a vo svete, sa rozšíril – aj keď v menšom rozsahu – do rôznych oblastí Talianska a je zastúpený aj na Malte, Slovensku, Írsku.

Povolanie Karmelitánskej únie v Cirkvi a vo svete

Členka Karmelitánskej únie sa stáva Ježišovou učeníčkou, podieľajúc sa na evanjeliových radách prostredníctvom troch sľubov, ktoré žije nie v kláštore, ale v zamestnaní a v bežných spoločenských podmienkach.

  • Tým, že užíva vlastné dobrá skromne, chce byť chudobná s chudobným Kristom.
  • Cíti sa uchvátená Kristovým poslaním a chce sa vo svojom povolaní pripodobniť Kristovi aj poslušnosťou Otcovi.
  • Povolaná k duchovnému materstvu volí si život čistoty, aby bola úplne otvorená pre bratov a sestry.

Postoj modlitby

Každá zasvätená členka v Karmelitánskej únii posilňuje a živí svoj život a svoje svedectvo vo svete neustálou snahou o vždy intímnejší a osobnejší vzťah s Bohom. V modlitbe a v škole sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána od Kríža ho vníma ako Otca, Priateľa, Ženícha, Brata a spoločníka na ceste. Chce udržiavať zažatý oheň Božej lásky vo svete a pomáhať svojim blížnym, aby otvorili svoje srdce Pánovi, ktorý stojí pri dverách každého z nás a čaká len na to, aby bol pozvaný ďalej. Aj keď rovnako slabá ako ostatní, ale silná neustále obnovovanou Božou prítomnosťou chce svedčiť hlavne o jeho milosrdenstve a nežnosti, aby svet uveril v Lásku.

Členka Karmelitánskej únie neustále hľadá svojho Boha v modlitbe, ktorá ju privádza k intímnemu priateľskému vzťahu s ním a umožňuje jej stretávať sa s ním osamote, a tak  neustále objavovať jeho lásku, ktorá ju pobáda darovať sa bratom a sestrám. Aby sa nespreneverila karmelitánskemu povolaniu, každý deň venuje jednu hodinu výlučne intimite s Bohom v rozjímavej modlitbe, ktorá – hoci nenahradzuje neprestajný postoj modlitby – jej zaručuje minimálnu duchovnú potravu pri plnení každodenných povinností a dáva jej svedectvu obsah. (Konštitúcie, č. 33)

Sestra a matka

Verná pôvodnej inšpirácii zakladateľa každá členka miluje Krista Vykupiteľa a Kňaza, a v duchu viery ho spoznáva hlavne v jeho apoštoloch – či už je to Petrov nástupca, alebo jednotliví kňazi.

Ako skutočná sestra a matka podľa vzoru Panny Márie a žien, ktoré nasledovali Ježiša z Galiley na Kalváriu, ponúka všetkým kňazom tak duchovnú pomoc, ako aj spoluprácu podľa svojich možností a sprevádza ich na ceste vernosti v ich povolaní.

Uvedomujúc si, že „počet a kvalita povolaní je znakom vitality Cirkvi“ (Ján Pavol II.), aktívne spolupracuje na raste povolaní k zasväteniu sa Pánovi a venuje sa aj potrebám, ktoré sa týkajú formácie budúcich apoštolov. Vedená duchom bratskej spolupráce s misionármi a oduševňovaná túžbou, aby sa Kristovo kráľovstvo rozšírilo po celej zemi, je otvorená a ochotná aj pre misionársku službu.

„Do tohto sveta sa karmelitánka z klauzúry môže dostať jedine duchovne. Svet ostáva miestom, kde Karmelitánska únia spolupracuje s Karmelom. Každá členka únie nech je vo svete milým, radostným a aktívnym poslom tereziánskeho ducha. Dostane sa tam, kde by rehoľníci ťažko mohli dôjsť.“ (P. Luigi, zakladateľ)

Kontakt:  UNIONE CARMELITANA TERESIANA, Via della Madonna 53, 55012 Capannori /LU/, Italia, www. karmelitanskaunia.sk, email: u.c.t@centrum.sk

Svedectvo

Som v inštitúte Karmelitánska únia od r. 1995. Po období prípravy som mala v r. 2005 skladať večné sľuby, ktoré som s radosťou očakávala. Mala som pred sebou len jedinú skutočnosť: spojenie s Pánom vo zväzku lásky.

Pár mesiacov predtým som vážne ochorela a musela som podstúpiť operáciu hlavy. Bolo to v apríli, teda práve v čase, keď aj pápež Ján Pavol II. bol vážne chorý, dá sa povedať, v agónii. Prežívala som toto obdobie v duchu našich konštitúcií, ktoré nás učia, že máme byť pri kňazoch tak ako bola Ježišova matka Panna Mária.

Stála som tak ako ona (a spolu s ňou) pri kríži Jana Pavla II. a musím povedať, že aj keď to bolo veľmi bolestivé, bola som šťastná. Chápala som stále lepšie slová proroka Ozeáša, ktorý hovorí: „…zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu“ (Oz 2, 16).

Keďže pri prvej operácii sa nemohli dostať až tam, kde to bolo potrebné, bolo treba urobiť ešte jednu operáciu. Táto sa síce z pohľadu lekárov podarila, ale ja som ostala skoro úplne nevládna. Rehabilitáciou sa síce tento stav trocha zlepšil, ale s pribúdajúcimi rokmi sa to stále viac zhoršuje. Musela som sa naučiť žiť v neustálej bolesti, ktorá sa liekmi trocha utíši, ale len na čas. Mám pocit, že nemám síl na nič, ani sa modliť.

Teilhard de Chardin napísal, že utrpenie je nástroj, ktorým si Boh pripravuje cestu, aby mohol vojsť a aby sa vytvoril prázdny priestor, ktorý sa stane miestom pre neho.

Áno, bolesť ma vyprázdňuje odo mňa samej a keď sa mi zdá, že som už úplne prázdna, že nemám silu na nič, vtedy naozaj prichádza Boh ako tichý vánok, ktorý ma posilňuje, potešuje, napĺňa radosťou a odvahou ísť ďalej: neviem, kam až človek môže prísť v tejto prázdnote…

A moja modlitba sa v podstate zredukovala na tieto vety: „Bože, buď vôľa tvoja“ a: „Pane, obetujem to za kňazov.“

Ľudmila, členka Inštitútu

Foto: www.flickr.com