“Jsi Boží” – svedectvo z františkánskych misií

0 Misie

Ústi nad Labem. Donedávna to pre mňa bolo len akési mesto v susedných Čechách. Vďaka bratom františkánom a nepochopiteľným cestám Božej prozreteľnosti som sa tam ocitla na Františkánskych misiách. (25. – 30. 9. 2018) Vlastne som presne ani nevedela, do čoho idem, ale ťahalo ma to tam. Vedela som len toľko, že ma čaká pár dní v spoločenstve veľkej františkánskej rodiny – rehoľní bratia, sestry, laici -, ktorá sa vydá na budovanie Božieho kráľovstva v meste na severe Čiech.

Šesť dní s ľuďmi, ktorých som predtým nepoznala ale s ktorými ma spájala túžba podeliť sa o poznanie dobrého Boha. Aktivít bolo veľa, veľa stretnutí, zážitkov, prijatí aj odmietnutí od domácich, rozhovory v kaviarni, pri kostole, popri divadle, na ulici, v miestnej vývarovni… ale najsilnejší bol pre mňa posledný večer s krásnym názvom Svetlo v noci. Vyšli sme v dvojiciach do ulíc, aby sme pozvali okoloidúcich – nehovorím, že náhodných, lebo v tieto dni náhody neexistovali, iba Božia ruka, ktorá splietala naše cesty s cestami miestnych ľudí. Pozývali sme ich, aby na chvíľku vstúpili do kostola, zapálili sviečku, napísali svoju prosbu Bohu, nechali sa požehnať kňazom, zobrali si Božie slovo alebo len tak v tichu posedeli v Božej prítomnosti. Spolu s bratom Masseom sme vyrazili do ulíc. Na moje veľké počudovanie mnohí, naozaj mnohí, pozvanie prijímali. Veriaci, neveriaci, praktizujúci aj takí, ktorí sa od prvého momentu vyhlasovali za ateistov.

Oslovili sme starších manželov, ktorí boli na večernej prechádzke so svojím štvornohým miláčikom. Spýtali sme sa ich, či sa môžu na minútku zastaviť, ísť zapáliť sviečku. Aj keď v prvom momente zaváhali či áno alebo nie, pani ukázala na psíka so slovami: „On nemôže a ja ho nemôžem nechať vonku!“ Brat Masseo sa pohotovo ponúkol, že na tú „minútku“ im psíka postráži. Vošli. Muž si sadol na stoličku vzadu pri dverách, nechcel ísť ďalej. Nevedela som či sú veriaci alebo nie, ale ponúkla som jej, aby – ak chce – napísala na papier, o čo by chcela Boha poprosiť. Trochu neisto sa ma spýtala, či môže napísať aj viac vecí. „Koľko len chcete, Boh je štedrý!“ Začala na papierik písať svoje prosby. Keď sme prišli dopredu, vložila lístok do košíka s nadpisom „Boh ťa počúva“ a zahľadela sa na tvár Krista zo sandamiánskeho kríža – asi trojmetrový obraz namaľovaný na plátne. Kľakla si, nespustila oči z Jeho očí, trochu neohrabane sa prežehnala a začala sa modliť. Kľakla som si vedľa nej a keď som sa na ňu dívala, nemohla som nemyslieť na Annu, Elkánovu manželku, matku Samuela, o ktorej hovorí  Písmo: „Keďže jej modlitba trvala dlho, Héli jej pozoroval ústa. Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť.“ (1 Sam 1,12-13)

z adoraciePrichádzali ďalší ľudia, prinášali sviece, vkladali svoje prosby do košíka, odchádzali, ale pani sa nepohla, ničím sa nenechala vyrušiť.  Nehybne kľačala s očami upretými na Kristove oči na plátne a modlila sa. Hlavou mi prešlo mnoho myšlienok, modlila som sa za ňu, ďakovala Bohu, že jej načúva a hovorí… verím, že to bola chvíľa veľkej blízkosti a dobroty Boha. Bol to Jeho čas. Bol to jej čas.

Prešlo asi 10-12 minút. Pomaly vstala. Ponúkla som jej, či nechce, aby jej kňaz dal požehnanie. Chytila ma za ruku a spýtala sa, či by ju niekto nemohol vyspovedať. Prikývla som. Nebolo potrebné už nič hovoriť. Zdalo sa mi, že každé ľudské slovo by už rušilo to krásne, čo bolo medzi ňou a jej Bohom. Kráčali sme kostolom a ja som kývla na kňaza, ktorý sedel vzadu. Vstal a vyšiel nám v ústrety. Malé jednoduché gesto, ale myslím, že pre túto ženu bolo silné. Boh k nej prichádza. Pustila mi ruku a všetko čo nasledovalo už bolo zahalené do plášťa Božej dobroty a milosrdenstva.

Kľakla som si a uprela podhľad na oči Krista na plátne, ktorý tejto žene ukázal svoju tvár: nežnú a láskavú. Prenikla ma vďačnosť a ja som vedela, že to bol ďalší zázrak… aj pre mňa.

pred Kristom_m

Vonku trpezlivo stál brat Masseo a psík. Netrvalo to síce len minútku, ale pokojne čakali. Keď žena vyšla z kostola, prehodili sme ešte pár slov; pokračovala spolu s manželom a psíkom na svojej ceste, ale som si istá, že jej cesta od kostola domov už bola iná ako tá od domu ku kostolu. Lebo sa jej dotkol Ten, ktorý ju stvoril a ktorý ju nežne miluje.

Caritas Kováčová OSF