Jakub Rajčáni SVD a jeho začiatky v Japonsku

0 Kronika

Keď som vo februári 2016 položil nohu na japonskú pôdu, nebolo to po prvýkrát. V skutočnosti som tu už prežil sedem rokov a, akoby to malo v biblických termínoch symbolizovať jubilejné odpustenie dlhov, po siedmich rokoch som bol povolaný presídliť na ďalšie štúdiá trochu bližšie ku Slovensku, konkrétne do Ríma. Po štyroch rokoch takéhoto viac-menej dobrovoľného exilu ma čakal návrat do Japonska, ktorý v mnohom znamená pre mňa skôr nový začiatok než len obyčajný návrat. Nielenže mám o niekoľko vrások viac, ale prichádzam aj s novým poslaním – prednášateľa morálnej teológie na univerzite –, v novej úlohe, s novými skúsenosťami, no aj napriek tomu sa nemôžem necítiť stále na začiatku.

Japonský umelec 14. – 15. storočia Zeami odporúča svojim nasledovníkom, že nemajú zabudnúť na srdce začiatočníka, na pocity, ktoré prežívali na začiatku svojej cesty. Myslí tým azda, že človek má byť na pozore pred falošnou istotou, ktorá mu nahovára, že už všetkému rozumie, a bráni mu vystríhať sa banálnych chýb, ale hádam aj to, že v každom povolaní a stave sa ako ľudia máme snažiť uchovať si tú bázeň či očarenie, ktoré sme prežívali na začiatku. Veci, ktoré denno-denne opakujeme, nemajú byť pre nás rutinou, ale je lepšie robiť ich tak, ako keby sme ich konali vždy po prvý raz. Ani ja sa nedomnievam, že po toľkých alebo toľkých rokoch v Japonsku môže človek tejto kultúre dokonale rozumieť, ba možno je tomu práve naopak. Mnohí sa zhodujeme na tom, že čím sme tu dlhšie, tým menej máme vo veciach jasno…

 

Patrím sem

Teda čas prešiel a ja vnímam, že aj moje chápanie Japonska sa zmenilo. Kedysi som bol v mnohých ohľadoch „zaľúbený až po uši“ do rôznych oblastní tejto kultúry — čaj, kaligrafia, poézia, kvety — a možno až naivne optimisticky som obdivoval všetko japonské. Nepochybujem, že to bol tiež Boží dar, ktorý mi sem pomohol bez väčších odrenín zapadnúť, keďže bez toho pocitu, že človek sem patrí alebo že sa tu akoby našiel, sa v misiách asi existovať nedá. Ale takisto vnímam ako Božie vedenie ono obdobie odstupu, ktoré mi malo pomôcť „zresetovať“ svoje pocity a prehodnotiť svoje postoje.

Aj teraz musím povedať, že som v Japonsku rád a s vďačnosťou, ale vidím aj viac nedostatkov, ako som videl predtým. Najmä, že Cirkev tu aj po mnohých rokoch má ešte stále dlhý kus cesty pred sebou, že rehoľný život je pre tunajšiu spoločnosť hádam ešte väčšou výzvou ako na Západe, že náš momentálny štýl života neoslovuje mladých ľudí (ak ešte vôbec nejakí k dispozícii sú…) a podobne. Japonci sa totiž ľahko nadchnú, zapália sa pre akúkoľvek novotu, majú rešpekt voči všetkému možnému a záujem o rôzne veci – najmä západné –, no trpkou skutočnosťou je, že to málokedy preniká hlbšie do ich vnútra.

No nemôžem tiež jedným dychom nespomenúť, že som stretol aj mnoho obdivuhodných veriacich či kňazov, ktorí boli ešte väčším vzorom ako niekto, kto vo viere vyrastal od malička a neraz mu príde samozrejmá. Aj pre mnohých našich spolubratov či sestry znamenal vstup do rehole obrovskú obetu, vzhľadom na razantnejšie odmietnutie zo strany vlastnej rodiny, než si u nás kedy dokážeme predstaviť. Jedného pátra napríklad prišli jeho nekresťanskí najbližší príbuzní navštíviť po mnohých rokoch od jeho vstupu do rehole, a to, žiaľ, až na jeho pohrebe…

 

Mnoho spoločného

Kedysi som si to možno viac idealizoval alebo mi to jednoducho unikalo. No treba povedať, že aj napriek všetkej zdanlivej westernizácii, ktorú vidno všade navôkol, bežní Japonci si aj pod tou pokrývkou uchovávajú stále niečo svoje, iným neprístupné. Ja len ďakujem Bohu, že v porovnaní s inými cudzincami som nezažil nejaký väčší šok alebo krízu z toho, že bežní Japonci sú takí, akí sú, teda jednoducho odlišní, no skôr mi prišlo niekedy ťažšie prijať tú skutočnosť, že vo svojich vlastných kruhoch nežijeme vieru tak ako inde, respektíve že ju nežijeme naplno a radi si to ešte aj ospravedlníme inkulturáciou a podobnými kvetnatými pojmami. To všetko ostatné, čo patrí k vnikaniu do nového a odlišného prostredia, bola len milá a úsmevná časť tohto procesu.

Paradoxne som mal vždy dojem, že naše kultúry nie sú až natoľko odlišné a že napriek rozdielnemu výzoru máme s Japoncami spoločných mnoho čŕt myslenia či cítenia, viac ako majú iné ázijské národy. Aj príroda tu bola na moje prekvapenie pomerne podobná tej našej, sú tu štyri ročné obdobia atď. No aj tak je pravdou, že ako cudzinci predsa len máme neraz problémy s chybami vo výslovnosti, čo môže meniť význam slov, hoci tomu nie je až tak ako v čínštine (pozn.: podľa mňa je japončina pomerne jednoduchý jazyk, čo do gramatiky, no to ho paradoxne robí zložitým pre nás, čo máme tendenciu veci komplikovať). Výhodou či skôr nevýhodou je, že ľudia sú trpezliví a ohľaduplní, a preto zväčša misionára neopravia, v čom som mal kedysi ako seminarista istú výhodu. Alebo je možno dôvod v tom, že – ako som počul – sa im dokonca páči obraz misionára-cudzinca, ktorý, nech hovorí čo hovorí, hlavne že to znie cudzo, keďže ich oslovuje viac jeho urputná snaha pri kázaní, než samotný obsah. Dnes je to už zriedkavejšie, ale stávalo sa, že každý cudzinec-beloch bol považovaný automaticky za Američana, všetci si chceli trénovať angličtinu, no všetko spľaslo, akonáhle vyšlo najavo, že som Slovák.

 

Úsmevné

Z komických, niekedy tragikomických príhod zo začiatkov možno zaiste spomenúť zvykanie si na všakovaké obyčaje, ktoré nemajú konkrétny dôvod, ako že na záchode sú papuče, ktoré sa používajú len tam, potom že vaňa s napustenou horúcou vodou je v rodine pre všetkých, jedného po druhom, a preto sa treba najprv umyť vonku pred vaňou a potom sa len zohriať vo vode vo vani. Spomínam si, že stávalo, že sme sa chceli prispôsobiť Japoncom v pozdrave, a tak sme sa pri stretnutí uklonili, no Japonec sa chcel prispôsobiť cudzincovi a preto vystrel ruku na podanie, na čo sa to celé zopakovalo, lenže naopak.

To, čo ma dodnes udivuje, je, ako dokážu Japonci všade spať — v metre, v knižnici, dokonca i na (nielen) mojich hodinách, a to nie driemať, ale normálne spať s hlavou položenou na lavici. Asi to bude dané tým brutálne rýchlym tempom tejto spoločnosti, technokraciou, vysokými nárokmi na úspešnosť a podobne. Úplne najťažšia je pre mňa stále byrokracia, malá flexibilita pri rozhodovaní v nepredvídaných situáciách, neschopnosť improvizácie či závislosť na systéme, ktorý proste „nepustí“.

 

Nespoliehať sa na štruktúry

Ako sa prežíva rehoľný život v takejto cudzej krajine? Viac-menej rovnako ako inde, lenže človek musí počítať s menšou podporou okolia, inými slovami, musí mať viac na zreteli, čo a prečo robí. Spočiatku som vnímal, ako mi chýbajú niektoré vonkajšie symboly – napríklad kríže na budovách či zvony –, ale snažil som sa to brať ako výzvu neopierať sa o viditeľné znaky Božej prítomnosti, ale žiť ju viac vo vnútri. Na druhej strane, vždy ma vedelo zohriať na duši, keď som ešte v časoch, keď som veľa nerozumel, počul v komunite spievať napríklad nejakú známu mariánsku antifónu po latinsky.

Na záver by som mal však dodať, že je pre mňa pomerne ťažké opísať veci objektívne, lebo niektoré skutočnosti si sám už ani nevšimnem, a oveľa väčšie pikošky by o Japonsku dokázal určite napísať niekto, kto ho nepozná a prišiel zvonka len nakrátko. Modlím sa, aby sme ako zasvätené osoby a kresťania dokázali prežívať svoju vieru a misiu v tomto prostredí, ktoré nie je síce nepriateľské, ale zato nie je ani oporou, čo je možno práveže šanca nespoliehať sa na štruktúry, nenechať sa len podporovať systémom alebo niesť prúdom, a hlavne nerobiť svoju prácu kvôli výsledkom. Som presvedčený, že kresťanstvo má čo povedať aj Japonsku a Japoncom, ktorí o ňom už veľa vedia a majú ho v úcte, len potrebujú iskru, aby sa rozhodli pre ďalší krok vpred.

 

Uverejnené v časopise Zasvätený život 01/2017