Identita formačnej komunity v dnešnej dobe (II.)

0 Formácia

Všimnime si najprv aktuálne výzvy, ktorým dnes musí čeliť formačná komunita. Niektoré sa týkajú prijímateľov formácie a iné samotnej komunity. Jedným z najvážnejších problémov mladých rehoľníkov je dnes krehkosť ich duchovného povolania.[1] Tá totiž súvisí s kultúrou, v ktorej mladí žijú, ako sme uviedli v prvej časti článku. Netreba sa teda diviť, ak sú aj naši mladí rehoľníci a mladé rehoľníčky neistí, niekedy až zmätení.

Nie žeby sa mladí nevedeli rozhodnúť, že by boli málo veľkodušní alebo že by sa v nich vytratil duch obetavosti. Keď sa dnes mnohí mladí ľudia majú rozhodnúť o svojej budúcnosti (nerozlučiteľné manželstvo, kňazstvo či zasvätený život), pociťujú strach a obavu, že budú zosmiešnení, vytláčaní na okraj, že ich niekto oklame; dokonca často majú strach staviť vlastný život na niečo, čo iní už neuznávajú alebo podceňujú, alebo z toho, že neskôr zistia, že sa im neoplatilo vložiť sa do danej voľby. Totiž dnes sa stáva, že dôvody pochybnosti a neistoty, bezradnosti a zmätku, pocit vlastnej krehkosti a neistoty v dôležitých rozhodnutiach sa enormne zvýšili. Tento stav sa často objavuje najmä počas začiatočnej formácie, ale v poslednom čase silnie najmä v prvých piatich až desiatich rokoch permanentnej formácie. Je to strach urobiť konkrétne rozhodnutie, konkrétne sa angažovať, byť verným… Pre ktoré hodnoty sa treba rozhodnúť, ak ich niekto predkladá – často navzájom si protirečiace – ako jediné pravé alebo jednoznačne falošné? Najmä mladý človek si dnes často kladie otázky tohto druhu: „Prečo sa mám celý do niečoho vložiť, ak neviem, či je to pre mňa? Ako môžem plánovať svoju budúcnosť, ak som neistý, ak neviem, ako budem zmýšľať o päť či desať rokov? Ako môžem vytrvať v povolaní zasvätenej osoby, ak som taká slabá a nedokonalá? Nie je lepšie byť jednoduchým a angažovaným kresťanom laikom?“ Ak k tomu pridáme ťažkosti v komunite, zlý príklad tých, ktorí by mali byť vzorom horlivosti a vernosti svoju povolaniu, tak neistota a váhavosť hrajú dominantnú rolu.

 

Ťažkosti a výzvy formačnej komunity

S krehkosťou duchovného povolania, ako konštatuje páter Manenti, úzko súvisí aj psychická krehkosť mladých rehoľníčok a rehoľníkov. Sú dcérami a synmi svojej doby – musíme to brať na vedomie! Ich psychické potreby sú dnes výraznejšie a treba im venovať čoraz väčšiu pozornosť, aby sa nestali dominantnými prvkami, ktoré zatienia aj hodnoty evanjelia a charizmy inštitútu.

Ďalšou výzvou je afektívny, teda citový život. Tomuto rozmeru sa možno v minulosti až tak nepripisovala veľká dôležitosť, pretože kandidátka na zasvätená život pochádzala z rodinného prostredia, ktoré jej zvyčajne garantovalo viac menej vyváženú výbavu afektívneho života. Bohužiaľ, neblahý dopad súčasnej rozbitej a relativisticky naladenej spoločnosti na rodinu a mladých je taký, že často vyhľadávajú zamaskované a niekedy až nevyvážené formy citového uspokojenia. Je úlohou formátorov všímať a pomáhať mladým sestrám usmerňovať a vychovávať ich citový život, tvorený komplexom reakcií, intímnych odoziev, subjektívnych skúseností a pod. Okrem vedomej emocionality treba si všímať aj emocionalitu nevedomú, v hlbokých vrstvách psychiky, kde sa ukladajú potláčané skúsenosti a provokujú citové podnety, ktorých význam nie je vždy ľahké vedome postrehnúť.

Všimnime si niektoré hlavné charakteristické psychické črty, ktoré by mal vlastniť podľa viacerých autorov vyzretý človek: „Tolerancia frustrácie a nejednoznačnosti situácií; mať pod kontrolou úzkosť a neistotu; schopnosť sebakontroly a sebaovládania; vedieť klásť odpor rôznym tlakom, podnetom a pokušeniam; ochota podrobiť sa námahe a obete; schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám; pružné, vhodné a užitočné správanie; vyrovnané a pokojné prijatie vlastnej minulosti; prijatie pocitu viny a ohraničenia; schopnosť dávať a prijímať; schopnosť čakať; schopnosť sublimovať, to znamená usmerniť impulzy k spoločensky užitočným cieľom; náboženská otvorenosť Nadprirodzenu; plnosť vedomia, samostatnosti a slobody.“[2]

V poslednom čase sa citová labilita čoraz viac prejavuje rôznymi formami u mladých rehoľníkov medzi 30. a 40. rokom života. Nezriedka opustia aj svoje povolanie. Rehoľník Oviedo Torró ich charakterizuje takto: Je to človek medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, ktorý už má za sebou päť rokov kňazskej služby alebo doživotných sľubov a ešte mu neboli zverené dôležité úlohy, venoval sa práci v rámci rehoľnej inštitúcie, nepokračoval v ďalších štúdiách, vo vlastnej provincii sa cítil dobre, bol spokojný aj so svojou prácou, poväčšine žil komunitným životom, bol dobrým spolubratom, ale mal problémy citového rázu, zamiloval sa a musel zanechať kongregáciu, aby mohol žiť s inou osobou a založiť si rodinu. Tejto vekovej kategórii dnes treba venovať osobitnú pozornosť a ponúkať adekvátne riešenia.

S citovou zrelosťou úzko súvisí aj ľudská zrelosť. Mnohé neúspechy v rehoľnom živote možno pripísať nepovšimnutým a neriešeným nedostatkom v tejto oblasti. Pri vstupe do rehoľného života nestačí iba overiť základné ľudské a kresťanské predpoklady kandidáta, ale treba zabezpečiť ich správne rozvinutie podľa vývoja osôb a udalostí. Severino de Pieri ponúka týchto šesť kritérií ľudskej zrelosti:

1. rozšírenie zmyslu vlastného „ja“: postupné odpútanie sa od vlastného egocentrizmu;

2. srdečný vzťah k iným: hlboké a rôznorodé ľudské vzťahy;

3. emotívna istota: sebaprijatie a tolerancia frustrácie;

4. reálny pohľad na vonkajší svet bez únikov do neskutočného sveta;

5. sebapochopenie a zmysel pre humor: reálny a objektívny pohľad na seba a emotívne prijatie vlastnej skutočnosti a vlastných ohraničení;

6. zjednocujúce chápanie života: integrácia afektivity do ideálu života.

Ďalšou silnou výzvou pre formačnú komunitu sú pohnútky viery mladých sestier a bratov vo formácii. Tieto niekedy môžu byť opodstatnené, hlboké, zakorenené v Bohu, mnohokrát neopodstatnené, nekonzistentné, druhoradé: únik pred nejakým problémom, sklamaním, vlastnou rodinou, túžba po postavení, uznaní. Totiž nie vždy si človek uvedomuje svoje pravé pohnútky. Preto formátori, ale aj kandidáti na zasvätený život si majú klásť otázku primátu Boha, ústredného postavenia Krista, alebo či v sebe neskrývajú skôr duchovné prázdno, ktoré v ťažkých chvíľach vypláva na povrch.

S touto výzvou dnes úzko súvisí veľký problém zvnútorňovania a zosobnenia. Totiž formátori veľmi ľahko môžu mladých pokladať za vhodných na zasvätený život len preto, že zachovávajú pravidlá, denný režim, sú pracovití, nekonfliktní, poslušní… no otázne zostáva, do akej miery hodnoty evanjelia a charizmy inštitútu sa dostali pod kožu mladej sestry či brata, ako sa s nimi stotožnili, prijali za svoje DNA… Nezriedka sa  stáva, že nejaká formačná etapa sa stáva iba akousi zátvorkou, po ktorej sa osoba spontánne vráti do predošlých vychodených koľají.

Ak chýba zvnútornenie a zosobnenie, tak problematickou sa stáva aj totožnosť zasvätenej osoby, ktorá je často nejasná, nevýrazná a nemotivujúca… Netreba sa potom diviť, ak je takýto človek nespokojný, ku všetkému kritický a vyhľadáva v iných hnutiach, skupinách a rehoľných inštitútoch to, k čomu sa sám nedopracoval.

No a jednou z podstatných výziev dnes je formačný projekt komunity. Vďaka nemu sa predovšetkým formátori majú zjednotiť v podstatných cieľoch, rovinách, kritériách, postupoch a vyhnúť sa nebezpečenstvu, že každý (s dobrým úmyslom) bude formovať brata či sestru na svoju podobu a podľa vlastnej skúsenosti. Bratia alebo sestry vo formácii sa zase nebudú musieť prispôsobovať tomu formátorovi či onej formátorke, ale svoj život budú stvárňovať podľa presného formačného itineráru.

Známy odborník na rehoľnú formáciu páter Cencini konštatuje: „Každý výchovný projekt musí obsahovať a vyjadrovať zbiehavú pluralitu rozmerov alebo etáp a rovín. Inými slovami, má mať na zreteli rozličné oblasti a obsahy, ktoré musia byť prítomné počas formačného procesu. Sú to napríklad duchovno-charizmatický rozmer (so svojimi zložkami: mystika, asketika a apoštolát); prechod od etapy poznania k etape skúsenosti a potom múdrosti; alebo aj ľudská, kultúrna, afektívo-pohlavná rovina (so svojimi vedomými a nevedomými zložkami); môže to byť rovina mysle, vôle, citov („celou mysľou, zo všetkých síl a celým srdcom); alebo rozmer vnútroduševný a medziosobný (alebo sociálny), komunitný a mimokomunitný. Tieto rozmery nielenže nemôžu chýbať vo formačnej dynamike a nemôžu ani za sebou nasledovať (najprv jeden a potom druhý), ale musia byť aj medzi sebou navzájom prepojené a smerovať k jednému cieľu, a tým je zrelosť muža alebo ženy, veriaceho alebo zasvätenej osoby.“[3]

Identita formačnej komunity závisí predovšetkým od identity každej jednotlivej formátorky. Preto členom formačnej komunity nemôže byť sestra, ktorá je ľudsky, citovo a duchovne nevyvážená, hoci má kvality, vďaka ktorým formácia môže byť prospešná. Dokument o formácii Potissimum institutioni (čl. 31, hovorí, že každý formátor má mať tieto primerané schopnosti:

–        „ľudské schopnosti, akými sú intuícia a prívetivosť;

–        prehĺbená skúsenosť s Bohom a skúsenosť modlitby;

–        múdrosť, ktorá pochádza z pozorného, dlhotrvajúceho počúvania Božieho slova;

–        láska k liturgii a pochopenie jej úlohy v duchovnej a cirkevnej formácii;

–        potrebná kultúrna kompetencia;

–        časová pohotovosť a dobrá vôľa chcieť sa venovať osobnej starostlivosti jednotlivých kandidátov, nielen skupine.

Tieto úlohy si vyžadujú vnútorný pokoj, ochotu, trpezlivosť, porozumenie a úprimnú sympatiu“ voči tým, ktorí boli zverení do jeho pastoračnej zodpovednosti.

Všimnime si niektoré ťažkosti, nebezpečenstva a riziká, ktoré sa týkajú samotnej formačnej komunity. Azda prvou ťažkosťou je teologická a pedagogická nepripravenosť, neznalosť antropologických prvkov človeka. Totiž nebudujeme iba duchovnú osobu, ale celkového človeka. Ďalší nedostatok je určitá nesúdržnosť a nejednota medzi členmi formačného tímu, ktorá nemusí byť deklarovaná a zámerná, ale ponúka nezosúladené posolstvá, ktorým mladá sestra veľmi ľahko môže podľahnúť. Na opačnej strane je nesprávne, ak je formácia iba v rukách jednej osoby alebo takej, ktorá je silne dominantná, presadzujúca svoju víziu. Existuje vážne riziko, že upadne do subjektivizmu a príliš zúženého pohľadu na skutočnosť, ktorá je oveľa komplexnejšia. Často sa stáva aj to, že formátori menia svoje poslanie, čím sa stráca kontinuita formácie a má prevahu skôr improvizácia formačných krokov. Celkom nesprávny krok nastane napríklad vtedy, keď do formačnej komunity pošlú sestry s problémami či krízami, aby si v „lepšom prostredí“ riešili svoje ťažkosti.

Z pozitívneho hľadiska tím formátorov má byť súdržný a jednotný: „Všetci jej členovia musia pracovať v zhode a v plnom vedomí ich spoločnej zodpovednosti. Pod vedením predstaveného majú vytvárať medzi sebou úzke spoločenstvo a s formujúcimi jednu rodinu, a to v zmýšľaní i konaní“ (Potissimum institutioni, čl. 32). Tento tím má mať jasne zadefinované jasné kompetencie a úlohy každého formátora, aby sa vyhlo nebezpečenstvu tzv. „prelietania“, napr. keď mladá sestra chodí raz za jednou, inokedy za druhou formátorkou, hovoriac o svojich ťažkostiach a problémoch, no nikdy sa nikomu nevloží úplne do rúk; na druhej strane ich úlohou je objaviť aj „trik“ tých, ktorí síce chodia k „niekomu“, no v podstate si samy usmerňujú svoj život vyhýbajúc sa každej konfrontácii. Taktiež je dôležité, aby formátori neboli zavalení alebo preťažení inými úlohami, ktoré nesúvisia s ich hlavným poslaním.

Dôležitým pedagogickým prvkom je osobný rozhovor, ktorý má byť pravidelný, týkajúci sa nie všeobecných, formálnych záležitostí, ale vnútorných, ako je vnútorný svet formovaného, jeho pohnútky, plány, ťažkosti, boje, hodnoty, objavovanie príčin rôznych nedostatkov a obáv, plánovanie prvkov premeny a rastu. Takýto prístup si vyžaduje diskrétnosť, vzájomnú dôveru, empatiu, blízkosť, pochopenie a prijatie. Tieto postoje sú nevyhnutnými prvkami každého duchovného materstva a otcovstva formátorov.

Ako každá iná ľudská skutočnosť, aj formátori musia počítať s napätiami a konfliktami. Dokonalá komunita je iba v nebi a dokonalí formátori (ale i rehoľníci vo formácii) sú asi tí, ktorí nás už predošli do večnosti. Dokonalým a jediným formátorom je Boh. Preto treba vynaložiť úsilie na otvorený dialóg, komunikáciu. Nie vždy sú konflikty prekážkou, môžu byť aj výzvou prekonať svoj ustálený stav, vnímať potrebu či názor druhého, no predovšetkým hľadať Božiu prítomnosť a výzvu ku krokom, s ktorými sa predtým nepočítalo.

Formačné komunity sú sieťou pedagogických prostredníkov. Ich úlohou nie je niekoho „spracovať“, ale pomôcť mu objavovať Boží zámer. Inými slovami začiatočná formácia je proces stotožnenia sa so zasväteným životom a jej cieľom je formovať Ježišových učeníkov a apoštolov podľa danej charizmy. Ak je teda Boh jediným formátorom, tak ten, „kto pracuje vo formácii, vykonáva úlohu spolupracovníka – prostredníka, a pomáha mladému človeku, aby sa nechal obrátiť a stvárňovať Božou milosťou“[4].

 Štefan Turanský SDB

 Foto: archív zz

[1] Porov. TURANSKÝ Š., Krehkosť duchovného povolania, Don Bosco, Bratislava 2005, str. 10 – 23.

[2] DE PIERI S., Formazione dell’identità e maturazione vocazionale, in La vita religiosa alle soglie del duemila. Verso quali modelli formativi? (zostavili E.Rosanna a P.Del Core), LAS, Rím 1997, str. 138.

[3] CENCINI A., I sentimenti del Figlio. Il cammino formativo nella vita consacrata, Dehoniane, Bologna 1998, str. 12.

[4] CENCINI A., I sentimenti del Figlio, str. 12.