Hovorkyňa Roka zasväteného života u prezidenta

Sr. Hermana Matláková bola jednou z desiatich žien pozvaných k prezidentovi. Preberáme pár jej postrehov z článku „Môj deň: a bol v ňom aj prezident“, ktorý celý nájdete na www.cestaplus.sk

11.40

Prechádzam kontrolou. Kabelka, darček, ja. Nič nepípa. „Nemáte zbraň?“ „Bežne“. Odpoveďou mi bol zhrozený pohľad ochrankára. „Žartujem!“ Konečne si uvedomujem vážnosť chvíle. Mám ísť doprava, idem doľava. Pripadám si ako stratené dieťa. Pohľad okolo mňa hovorí, že nie som sama. Jedine novinári tušia, čo tu robia. Anjel Pána… Prestávam sledovať čas. Idem schodmi a miestnosťami, ktoré neviem definovať. Idem, lebo tam mám ísť. Priznávam, úsmevom skrývam vlastnú nemožnosť. Anjel Boží, strážca môj. Neviem, kde mám dať kabelku, kde ruky. Zoznamujem sa s ľuďmi okolo mňa. Teším sa. Sú to príjemné ženy. A prežívajú to isté, čo ja. Nie, nie som trápna. Teraz som si to uvedomila. Slávnostne prestretý stôl, menovka so štátnym znakom, menu. Čakáme na hlavu štátu. Prichádza. Nenápadne, bez hluku. Od kraja začína podávať ruky. Je to milé. Dávam darček. Aj to je milé… Sadáme k stolu a začína neformálna debata. Čo pozitívne vidíte na Slovensku a čo negatívne? Čo by ste robili, keby ste boli prezidentom? Tri otázky, ktoré sme dostali a k tomu takmer dve hodiny času. Vtipné. Tri otázky a 10 žien. To asi nestihneme. Prezident povedal pár slov, potom si nás odchytili novinári. (To nájdete na iných stránkach.) Stojíme pred prezidentským palácom a hovoríme si, že sa ešte porozprávame. Ideme do najbližšej reštaurácie a polhodinku ešte hovoríme o svojich zážitkoch.

15.00

Konečne sa pozriem na hodinky. Sadám do MHD a idem na pracovné stretnutie. Rýchla modlitba ako poďakovanie a vťahujem zápisník. Triedim myšlienky. Takmer zabudnem vystúpiť.

17.30

Odchádzam z pracovného stretnutia. Pozerám na hodinky, kde ešte stihnem sv. omšu. Ticho. To dnes potrebujem.

19.00

Idem si pozrieť správy. Konečne začnem reagovať aj na telefón. Aha, ešte stále mám vypnutý zvuk! Volá mama. Teda otec, ale v telefóne mám uložené – mama. Smeje sa, až sa zachádza od smiechu. Je mi jasné, že čosi sa stalo. Hovorí, že je to zlé, keď redaktori nevedia poskladať vety. Pozeral správy – iný kanál ako ja. Citoval redaktora, ktorý bez čiarky povedal: Bola tam aj rehoľná sestra matka deviatich detí.“ Chcel mi dať mamu, ale tá dvíhala pevnú linku. Smejem sa, že nech si to užijú. Mne nevolá nik.

Prevzaté z: http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/moj-den-a-bol-v-nom-aj-prezident

sr. Hermana Matláková