Happy end…? (Jn 20, 1 – 9)

0 Nedeľné zamyslenia

Stať z evanjelia pre dnešnú nedeľu je iná ako zvyčajne. V drvivej väčšine prípadov tieto texty opisujú Ježiša, ktorý niečo povie alebo urobí. V tomto evanjeliu Ježiš nie je… veď práve o to ide. Ak som zvyknutý na ticho, táto neprítomnosť kričí a bije do očí viac ako tá najkrikľavejšia show sveta. Je to neprítomnosť veľmi aktívna, všetko mení. Nie je v tejto stati, lebo nie je v hrobe. Napriek smrti z rúk nepriateľov a napriek ťažkému kameňu na hrobe od maloverných priateľov Ježiš tam nie je.

Povrchný happy end ukrižovania, koniec bolesti? Ale smrť a kríž si nesie zo sebou ďalej. Vryli sme sa mu nezmazateľne do dlane. Jeho ruky, nohy, bok sú poznačené morbídnymi trofejami víťazstva nad vlastnou smrťou aj po zmŕtvychvstaní. Vstupuje s nimi aj do neba, k Otcovi.

A naše kríže?! Tie nám zostali, nezobral nám ich. Pavol v druhom čítaní hovorí: „Všetci ste mŕtvi… váš život je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3). Neberie nám kríže, nerieši všetku bolesť a trápenie našich dní. Namiesto riešenia nám dáva cestu, po ktorej ich niesť. „Pripravte cestu Pánovi!“ (Lk 3, 4) mi zaznieva spolu s „Neprišiel som sa dať obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20, 28). On pripravil cestu nám. Dal nám smer, zmysel. Premenil tulákov bez cieľa na pútnikov: „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ Spolupútnik k Otcovi, domov. Boh urobil svojím to, čo mu nepatrilo: bolesť, bezmocnosť, smrť. Teraz už je so mnou aj na dne. Nesie môj kríž, zdvíha ma, keď padám, dáva život, ak som s ním, lebo on je už všade so mnou. Ponúka mi svoju prítomnosť, vzťah. V jeho príbehu je nádej pre moju každodennú realitu. Happy ending? Raz bude, v nebi. Zatiaľ je to New beginning…

Milan Hermanovský, augustinián